Budíme sa skoro ráno ešte pred východom slnka aby sme sa mohli z paláca nerušene vytratiť. V diaľke svietia svetielka najbližšej dediny Nea Pella. Cesta tu žiadna nieje, tak šliapeme krížom cez bavlníkovú plantáž. Približne hodinu čakáme na nejaký autobus, ktorý by nás odviezol smerom k Vergíne, kde sme mali naplánované, že si pozrieme hrobky. Stále nič nechodí. Prešla ďalšia pol hodina, no s rovnakým výsledkom. My stále postávame na krajnici a túžobne očakávame autobus. Jeden sa zjaví, ale ide opačným smerom naspäť do Thessalonik. Za pár sekúnd tu je nový plán! Nejdeme do Verginy, ale do Litochora priamo pod božským Olympom. V momente ako sa usadzujeme v zadnej časti autobusu okolo prefrčí ten „náš“ na ktorý sme čakali skoro dve hodiny. Čo sa dá robiť. Na známej stanici Makedonia kupujeme lístky do Litochora (8 €). Prechádzame mestečkom Katerini, ktoré je v tejto časti hlavným strediskom známej Olympskej Riviéry. Autobus nás v Litochore vyhadzuje priamo v centre.
Už na prvý pohľad sa javí ako veľmi sympatické horské mestečko. Litochoro nosí prezývku „mesto bohov“, tak som si istý, že sa nám tu bude páčiť. Na začiatok by sme radi našli lacné ubytovanie, ale som zvedavý čo z toho bude. Do kariet nám nahráva fakt, že je tu veľa hotelov, pretože ide o mimoriadne obľúbené stredisko. Hlavná sezóna sa skončila, tak veríme, že nájdeme niečo lacnejšie. Ako sme o pár minút zistili, spoločne so zatvorením sezóny sa zatvorili aj turistické kancelárie. Sme nasmerovaní do nejakej inej kancelárie, kde nás víta ochotná pani a niekomu volá ohľadom ubytovania. Veci nabrali nečakane rýchly spád a o chvíľu si pre nás prišla sympatická babička Alexandra. Z jej pôvodných 15 €/osoba sme klesli na 13 € a berie nás k sebe domov. Dláždené uličky sa kľukatia pomedzi domy pričom neprestajne stúpame. A sme na mieste! Máme tu všetko čo potrebujeme a okrem sprchy dokonca aj kuchynku a akúsi malú „spoločenskú miestnosť“. Chvíľu oddychujeme na izbe a padáme von.
Uličkami Litochora
Pohľad do uličky
Litochoro - mesto bohov, v oblakoch sa skrýva Mytikas
Keďže staroveký Dion je od nás len niekoľko kilometrov, rozhodli sme sa, že naše najbližšie kroky povedú práve sem. Niesme v Grécku síce dlho, ale aj tak sme už zistili, že čo si človek zaumieni, skončí nakoniec aj tak úplne inak. Z Litochora šliapeme 5 km smerom k moru a ku križovatke, odkiaľ ako sme sa dozvedeli „pôjde možno niečo do Dionu“. Stojíme pod značkou „Dion 9km“ a hovoríme si, že keď je to tak blízko tak predsa určite niečo pôjde. Alebo nie? Rodina postávajúca nám objasňuje situáciu: “Do Dionu nič nejde a ak tam naozaj chcete ísť musíte sa vrátiť naspäť do Katerini (22 km) a tam niečo nájsť“. Skúšame hľadať logiku v tom, že ak chceme ísť do 9km vzdialeného Dionu, musíme spraviť ďalších 30km. Skúšame aspoň stopovať. Haa, toľká naivita! Hodinu stojíme na príjemnom slnku, ktoré nám pomaly opeká tvár a ruky. Jediné pozitívum je, že sme sa toľko nasmiali až ma bolí sánka.
Zmena plánu! Ide sa pri more! Stojíme na útese a priamo pod nami je pláž, ktorú obmýva nádherne modré Egejské more. Úzka cestička sa prediera krovím. Zastavujeme sa len pri oberaní chutných a sladkých černíc. Pláž je len naša. Všade je pokoj, počuť len lietajúce čajky a šum mora. Nechať sa nerušene unášať morom a hojdať na vlnách je neskutočne osviežujúce. Po hodine sa vraciame do Litochora. Ako blbí čakáme takmer hodinu na zastávke na autobus. Sranda je, že teraz dokonca ide autobus na smer Dion. Mávame aj na neho, ale ani si nás nevšíma. Samozrejme, ani do Litochora nič nejde a jediné čo nám ostáva je odšliapať si ďalších 5km tentokrát do mierneho kopca. Slnko strašne praží a tak sa v polovici cesty schovávame pod stromy do odvodňovacieho kanála. Všetci traja tu posedávam a vôbec nik si nás nevšíma. Všade naokolo sú vojenské objekty a dokonca aj zaujímavý nápis „mínové pole“.
Zahalený Olymp
Tam niekde sa skrývajú bohovia
Naša pláž
Konečne sme naspäť v mestečku. V markete si kupujem banány, melón a pitie. Na izbe Mišo zistil, že stúpil na ježka, tak ho „operujeme“. Navečer sme zbehli s Frenkym na internet. Vraciame sa domov a máme novú susedku – Tami z Izraela. Celý večer posedávame a kecáme pri gréckej retzine. Zajtra nás čaká Olymp :)
Poriadne sme sa dnes vyspali. Na raňajky si dávam štvrť melóna a banán. Balíme sa a batohy si nechávame v kuchynke u babky. Brány do mystického Olympu sú len pár krokov od mestečka. Trochu netradične, vo štvorici vyrážame. Dnes je až neuveriteľne krásne počasie. Na nebi nieje ani jeden obláčik a obloha je sýto modrá. Včera bol celý deň Olymp zahalený v opare, ale teraz je na neho úžasný pohľad. Skalnaté bralá Mytikasu (2917m) vybiehajú zo zelených kopcov. Práve na týchto miestach sídlia bohovia. Národný park Olympu pretkáva niekoľko príťažlivých turistických cestičiek. Zo začiatku túžime po vode, ktorú je všade počuť, ale oko ju nevidí. Ideme za jej hlasom a čo nevidieť stojíme nad malým jazierkom. Tou zlou správou je, že sa k nemu nedá dostať. Príroda je všade naokolo nádherná. Takmer na každom kroku vyrastajú zo zeme malé ružové kvietky. Pomedzi husté koruny stromov ich raz za čas osvetľuje zväzok slnečných lúčov. Vtedy to vyzerá ako scéna vystrihnutá z rozprávky. Odhaduje sa, že v celom parku sa schováva cez 1700 rôznych druhov rastlín, pričom niektoré z nich sa nevyskytujú nikde inde. Skaly sú obrastené stromami a len sem tam vykukne nejaká skala. Po okolitých kopcoch neúnavne hľadáme bohov, ale zatiaľ bezvýsledne. Raz za čas lezieme na menšie skalné výbežky a odpočívame na rozpálenom slnku.
Ráno v Litochore
Kostol Agios Nikolaos
Agios Nikolaos
Olymp! Vyrážame!
Krásne prostredie národného parku
Pri pohľade za seba sa rozprestiera modré Egejské more
Majestátny Mytikas máme stále pred očami. Neviem či sledujeme my jeho, alebo on nás, pretože ešte ani raz neobrátil zrak. Čas pri šliapaní si krátime natáčaním blbostí pre náš „road movie“. Po neustálom stúpaní začínajú byť cítiť nohy. Pohľad dozadu pohladí nejednu dušu. Nechávame sa za sebou kopce a horizont je sfarbený morskou farbou. Po dlhej dobe sa ozýva známy zvuk tečúcej vody. Už sme blízko pri riečke Enipea. Kamenným morom schádzame k jej korytu. Obkolesuje ju hustý porast ihličnatých aj listnatých stromov. Je neuveriteľne ľadová a krištáľovo čistá. Trochu sa namáčame a človek cíti ako sa mu chlad preháňa celým telom. Dokonca je voda z riečky pitná. Je to skvelé len tak kľačať na kameni a pomaly si plniť ústa plnými dúškami tejto životodárnej tekutiny. Pri túlaní v náruči Olympu si lepšie občerstvenie neviem ani predstaviť. Stúpame ešte vyššie, až kým zisťujeme, že už sa nám ani nechce ísť. Išlo len o to, kto to prvý povie. Označujeme si kamene kam sme až došli aby sme pri budúcej návšteve vedeli odkiaľ máme začať :) Ani neviem koľko krát som počul a čítal v rôznych cestopisoch, že Olymp sa takmer pravidelne popoludní zahalí do oblakov. Dnes sa nič také nedeje a stále je rovnako krásne ako ráno. Mišo sa vracia do rieky nabrať vodu do fľaše a púšťame sa naspäť.
Mytikas nás uprene pozoruje
Stále sa vynárajú krajšie a krajšie pohľady
Nechávame za sebou kúsky krajiny
Tej zelenej bolo miestami naozaj veľa
Sídlo bohov...no všetci sa pred nami skrývali
Ľadovo vychladená Enipea
Najvyššia hora Grécka - Mytikas (2917 m)
Schádzame do nášho Litochora. V sídle bohov sme strávili okolo 6-7 hodín, čo nieje také zlé. Ešte počas šliapania sme dostali nápad, že skúsime prehovoriť babku na nižšiu cenu. Ak sa podarí, ostaneme aj túto noc, ak nie, tak sa poberieme zase ďalej. Frenky spustil na Alexandru po nemecky a máme to! 10 € na noc je naozaj super. Aj Tami sa rozhodla, že ostane ešte jednu noc. Ideme kúpiť do obchodu niečo na obed. Všetci štyria sa skladáme a tak nás dnešný obed aj večera vyjde na 2 €. Najjednoduchšie jedlo, ktoré sa ponúka sú špagety, ale všetci sa už na ne tešíme. Po celodennom túlaní sa oddychujeme a načerpávame nové sily. Von ideme až navečer. Blúdime strmými uličkami Litochora, s babkami vracajúcimi sa z kostola sa zdravíme „Καλησπέρα” (dobrý večer) a sme opäť pri obchode. Včera sme skúšali retzinu, tak dnes večer si kupujeme ouzo. Na námestí postáva veľa ľudí a sleduje ženu na pódiu. To miesta poslankyňa kandiduje na starostku. Nerozumieme ani slovo, tak je to dosť nudné a radšej padáme domov. Tu nám je naozaj dobre. Dojedáme špagety, kecáme, Tami nás učí rátať po hebrejsky, my ju naopak po slovensky a do toho všetkého popíjame ouzo…Som zvedavý kde skončíme zajtra :)
V centre Litochora
V centre Litochora
foto: Tomáš Kubuš, Litochoro, Olymp, 12-13.9.2007
