Ráno definitívne opúšťame „mesto bohov“ ako radi domáci Litochoro prezývajú. Aj dnes je rovnako krásne ako včera. Z malej miestnej autobusovej stanice sa za 1.20 € presúvame na križovatku neďaleko železničnej stanice. Práve na tomto mieste by sme veľmi radi našli spoj do Kalambaky priamo pod Meteorou. Zistenie, že ak chceme ísť do Kalambaky priamo odtiaľto musíme čakať až do večera nás neteší a tak musíme zvoliť inú alternatívu. Elektrickým vlakom ideme do najbližšieho mesta Katerini. Keďže toto mesto je predsa len o čosi väčšie ideme sme s nádejou, že určite niečo pôjde. Nie, nie ani odtiaľto nejde nič priamo. Pravdupovediac už sme na takéto niečo za tých pár dni zvyknutí. Ide sa teda do Larissy!
Mesto Larissa je hlavným strediskom Tesálie. Vlak premáva na hlavnej linke medzi Thessalonikami a Athénami. Vo vnútri to aj tak vyzerá. Nieje ani jedno voľné miesto na sedenie a tak stojíme s batohmi v uličke. Niektorí ľudia na nás pozerajú s výrazom z ktorého sa dá vyčítať niečo v zmysle „čo tu chcete v našom vlaku?“. Ani jeden úsmev, proste nič. Toto sú ti priateľskí Gréci? Nieje sa ani kde pohnúť, no to im neprekáža a každú chvíľu behajú sem a tam po vagóne. Raz pre kávu, druhý krát pre bagetu. No hrôza. Všetok čas trávime uhýnaním sa behajúcim ľuďom.
Vo vlaku sa lúčime s Tami. Pokračuje do Athén, kde len prestúpi na loď na Santorini. Naša cesta trvá okolo dvoch hodín. V Larisse si hneď po príchode ideme zistiť kedy nám niečo ide do vytúženej Kalambaky. Prvý odchádza 18:40, ale s prestupom vo Farsale a druhý vlak ide priamo, ale až o hodinu neskôr.
Času máme na rozdávanie, tak sa vyberáme do ulíc Larissy. Na prvý pohľad sa javí ako veľmi príjemné mestečko. Ulice sú lemované obchodíky a atmosféru dotvárajú všadeprítomné stromy. Námestie je plné rozličných kaviarničiek, ktoré v tomto čase praskajú vo švíkoch. Zo všetkých strán sa ozýva typický hluk. Len o pár krokov ďalej je malé námestie. Javí sa mi takmer identické s predošlým. Stromy, hluk a more ľudí nechýba ani tu.
Radi by sme našli archeologické múzeum, ale nič nieje isté. Pýtam sa staršieho pána na ulici kde je „archaiologikos museio“. Bez slova ukazuje prstom do diaľky. Hmm, skúsime. Na konci ulici sa vynárajú zbytky starovekého divadla. Vyzerá naozaj pekne vzhľadom nato, že sme čítali, že dnes z neho stoja len nepatrné zbytky. Túlame sa okolím až k múrom akejsi pevnosti. Aj tu sú rôzne vykopávky. V diaľke sa vyníma krásny grécky kostol. Z priľahlej uličky vytŕča starý zničený minaret. Spomenul som si, že múzeum je v starej mešite. Tešíme sa, že sa nám to nakoniec podarilo. Aháá, tak nič som nepovedal. Síce sme múzeum našli, ale nič z neho nebude, pretože je zatvorené. Zatvárajú ho každý deň už o tretej hodine. Nech si ho teda nechajú. Konečne sme narazili na souvlaki. Jeho podmanivá vôňa si ma získala a netrvá dlho a celé vo mne mizne. Mňam, to bola dobrota.
V obchode kupujeme pár drobností a obedujeme na lavičke v parku. Neďaleko je škola, takže sa tu schádza veľa mládeže. Je nám tu super. Posedávame, kecáme a sledujeme ako hrajú malí chalani futbal. Na kamennom múriku sedí niekoľko dievčat a pod nimi je veľkými písmenami nastriekané sprejom „Monsters“. Kým však stihnem vybrať foťák, dievčatá sa rozpŕchli J Aspoň viem, že ho mám mať stále pripravený.
Zbytky gréckeho divadla
Krásny kostol neďaleko námestia
Strom žijúci na vykopávkach
Vraciame sa na stanicu. Vlak do Kalambaky je opäť preplnený. Do mesta prichádzame až za tmy. Umelé osvetlenie svieti na opracovanú skalu týčiacu sa nad mestom. Svieti len na malý kúsok, takže fantázia dostáva voľný priechod. Predstavujem si ako asi tá skala vyzerá celá a neviem sa dočkať rána, kedy nás čakajú kláštory a krásy Meteory. Na stanici je značka „Kemp Rizos 2km“. Rozhodli sme sa, že to skúsime práve v ňom. Asi po 300-350m šliapania nám pri krajnici zastavuje auto a chlapík v ňom sa pýta či ideme do kempu. „Áno!“ Vysvitlo, že je majiteľom „nášho“ kempu, tak nás odvezie. Za noc platíme 22 € (3 osoby, 2 stany) z čoho niesme príliš nadšení, no nič iné tu nieje. Mysleli sme, že to bude o kúsok menej keď už nieje ani sezóna. Po tme staviame stany, dávame si sprchu a tešíme sa na zajtrajšok.
Noc v stane bola celkom fajn. Nad ránom je cítiť ako sa pri zemi rozlieva chlad, ale hlbší ponor do spacáku to všetko vyrieši. Vstávame okolo siedmej, pretože majiteľ kempu nám včera povedal, že priamo do Meteory ide autobus z pred kempu. Čakáme na mieste, vonku fúka vietor, stále je chladno a nič neprichádza. Zhodli sme sa na tom, že to boli asi len včerajšie kecy aby sme ostali práve v tomto kempe.
Zaujímavo tvarované skaly nad mestom Kalambaka
Ničím si však nenecháme pokaziť náladu a vyrážame do Meteor po vlastných. Ku kláštorom to je od kempu okolo 8-9 kilometrov. Križovatka, odbočka Meteora a ide sa na to! Cesta pozvoľna stúpa a končí v nedohľadne. Cestou už len z recesie skúšame stopnúť okoloidúce autá, ale aj tak vieme, že nikto nezastaví. Popri ceste sa osviežujeme dozrievajúcimi figami a sladkokyslým hroznom. Na ľavo sa odkrýva skala, ktorú sme včera po tme videli. Dnes sa predvádza v celej svojej kráse. Pohľad na ňu zvádza človeka aby vyliezol až na jej vrchol. Musí to byť úžasné. Každým krokom sme bližšie a bližšie až sa začínajú ozývať nohy z včerajšej túry pod Olympom. Pozorujem krajinu okolo seba a neviem kam sa skôr pozrieť. Kedysi sa Tesáliou preháňali bájny Kentauri. Zvolili si naozaj čarovné miesto. Nad rovinou, kde sa rozprestierajú domčeky Kalambaky sa týčia zelené hory ozdobené ostrými vyčnievajúcimi skalami. Popri ceste sú samé vyschnuté stromy, ktorých tenké konáre sa ohýbajú aj pri jemnom vánku. Nieje tu takmer ani živej duše. Ticho zrazu pretne stádo oviec utekajúcich na pašu. Predsa len tu niekto býva. Ovce patria starému pastierovi, ktorý býva v polorozpadnutej drevenej chatrči. S menšími zastávkami sme hore asi tak za dve hodinky.
Cesta ku kláštorom vedie cez nádhernú krajinu
Kalambaka v obkľúčení kopcov
Skaly vytvárajú zaujímavé obrazy
Už sme takmer na mieste, za touto zákrutou sa začína čarovný svet kláštorov
Spoza zákruty sa po malinkých kúskoch začínajú vynárať vrcholky bizarne tvarovaných skalnatých brál. Pocit nadšenia zmiešaný s radosťou sa mi rozlieva celým telom. Zastavujeme na , ale už vopred je rozhodnuté kam ideme. Pohľad na ľavo je ako z rozprávky. Na vrchole úzkej skaly stojí kláštor sv.Trojice. Je fascinujúce ako mohla ľudská ruka také niečo postaviť. Čo sa týka stavby kláštorov, stále nieje známe ako sa vlastne prvý osadníci dostali hore na vrchol skaly. Jedna z teórii hovorí, že púšťali šarkany ktoré niesli laná a z nich následne zhotovili rebríky. Ako to naozaj bolo sa už dnes ťažko dozvieme. Táto zahmlená minulosť však neuberá ani štipku zo súčasnej krásy týchto stavieb. Oproti kláštoru stojí takmer identická skala. V škáre medzi nimi sa v diaľke skrývajú domčeky Kalambaky. V diaľke sa rysujú ďalšie skaly s pokrývkou v podobe kláštora. Samotná história kláštorov v Meteore sa začína niekedy na začiatku 11.storočia. V tomto období prichádzajú prvý pustovníci, ktorí obývajú jaskyne a neskôr začínajú budovať prvé kláštory. Prvý z nich založil mních Athanásios v roku 1382 a ako plynuli ďalšie roky a desaťročia ich počet sa ustálil na čísle 24.
Náš prvý! Kláštor sv.Trojice
Skaly priamo oproti kláštoru
Pokrývka skalnatej hlavy
Pri pohľade na tú krásu, to vyzerá ako v rozprávkovej krajine
Ďalšia vysoká skala = ďalší kláštor
Kláštor Megalo Meteoro
Krajina Meteory
Osamotený kláštor sv.Trojice
Na parkovisku s vyhliadkou stretávame slovenské auto. Chvíľu kecáme a keď nás stretávajú ako šliapeme k ďalšiemu kláštoru, zastavujú pri nás a dávajú nám dve pivá. Zo skál medzi kláštormi je ešte lepší pohľad ako pred chvíľou. Takáto scenéria si doslova sama pýta fotku. Netušil som, že Meteora je tak fotogenické miesto. Hole skalnaté bralá sú obrastené zelenou, ktorá vytvára nádherne kontrasty. Priamo pred očami máme ďalšie dva menšie kláštory. V údolí spomedzi kríkov vyčnievajú skaly pripomínajúce sochy z Veľkonočného ostrova. Skaly majú zvláštne tvary a tak nechávajú pracovať naplno ľudskú fantáziu. Okrem týchto sôch sme narazili na ľudskú tvár a hlavu gorily. Všimli sme si, že dolu sa kľukatí cesta, ktorou by sme sa mohli vrátiť do Kalambaky. Výhodou je, že sa nemusíme vracať rovnakou cestou ako sme prišli. Uvidíme teda niečo viac a o to tu predsa ide. Lepšie to ani nemohlo byť. Cesta nám otvára očarujúce panoramatické pohľady na skaly a kláštory. Po odšliapaní pár kilometrov prichádzame do dedinky Kastraki. Je zasadená vo veľmi príjemnom prostredí. Okrem niekoľkých malých penziónov tu skoro nič nieje. Pred ostrým slnkom sa ideme nachvíľu skryť do baru kde majú internet. Z Kastraki je to do Kalambaky už len kúsok.
Kláštor Rousanou
Kláštory zasadené v skalnatej krajine
Občas sa medzi skalami vynoria tehlové strechy Kalambaky
Kláštor Rousanou
Krásy Meteory
Meteora
Hlava gorily
Meteora
Pohľad z ulice v Kalambake
Posledné 2 kilometre a sme doma v kempe. Dnes odchádzame, no ešte predtým využívame posledný deň kedy je v kempe napustený bazén. Osviežujúca voda, malý tobogán a to všetko len a len pre nás! Lepší relax po tom ako sme prešli celú Meteoru peši si ani neviem predstaviť. Balíme stany, veci hádžeme do batohov a toto čarovné miesto opúšťame...
foto: Tomáš Kubuš, Larissa, Kalambaka, Meteora, 14-15.9.2007
Súvisiace články:
