Berieme batohy a šliapeme cez celú Kalambaku až na železničnú stanicu kde o chvíľu nastupujeme na vlak smerujúci do Pharsaly. V meste je všetko pozatvárané a vyzerá, že s odbitým posledného dňa letnej sezóny sa z mesta vytráca život. Vo Pharsale kupujeme lístky do Lamie, neďaleko Thermopylského zálivu. Vlak má ísť o 15minút tak sa vytešujeme ako nám to dobre vyšlo.
Sedíme a čakáme. Na tieto dve činnosti si človek na ceste veľmi rýchlo zvykne. Dvadsať minút preč a nič sa nedeje. Ozýva sa hlásenie s „radostnou“ správou, že vlak mešká hodinu a ak všetko pôjde ako má tak príde. Vyberám si konzervu tuniaka a večeriam s výhľadom na pole predomnou. Tu niekde sa odohrala v staroveku slávna bitka kde Caesar porazil Pompeia. Ako kulisa k večeri to môže byť. Nuda si vyberá svoju daň a dojedené plechovky hádžeme do smetiaku basketbalovým spôsobom. Tá moja sa odráža od „obruče“ a na stene vytvorila abstraktné dielo neurčitého tvaru. Aspoňže už po hodine a pol prichádza vlak.
Do Lamie prichádzame pred pol desiatou. Každému v hlave víri otázka „čo ďalej?“. Najbližší vlak do Théb ide až o pol tretej ráno. Ostávame na stanici a chceme si kúpiť lístky. Za okienkom je chlapík (ktorý po skončení výletu obdržal titul najväčšieho blbca), ktorý sa s nami odmieta baviť po anglicky a odchádza preč. Vracia sa, opäť sa snažíme a opäť sa zdvíha a odchádza. Pri jeho tretom návrate zase len opakuje „no english, no english“ a hádže po mne rôzne grécke slová. Vraciam mu to v osvedčenej slovenčine a teraz zase on nechápe čo sa deje. A takto sa naťahujeme až kým zase neodchádza s tým, že lístky nám nepredá a máme prísť neskôr. Skladáme sa vonku na stanici. Spí sa tu na moje počudovanie celkom dobre. Ja s Mišom ležíme neďaleko malej trávnatej plochy a Frenky sa štverá na vežu. Po zistení, že ho tam je viac vidno ako nás na zemi sa k nám vracia. Po prebudení k nám prichádza strážca stanice. Nechápeme čo sa deje a už vôbec nie prečo nám podáva každému ruku a gratuluje. Rýchlo nám všetko objasňuje a vysvetľuje, že Gréci väčšinou spia po sediačky v čakárni a že my sme prvý čo sa tu natiahli takto vonku. Hovorí aj pamätnú vetičku „I´m sorry I´m Greek“ na ktorú si v priebehu ďalších dní veľa krát spomíname.
Nočným vlakom sa presúvame do Théb. Prechádzame nočnými ulicami plnými tmy a hľadáme miesto kde by sme dospali túto noc. Začal sa nám na konci ulici vynárať neveľký kopec. Stojí na ňom tabuľa „mykénska hrobka“.
Mykénska hrobka v Thébach, miesto našej ďalšej noci
Prespali sme už v paláci, tak prečo nevyskúšať vrchol tholosovej hrobky? Na jej vrchole je veľa ihličnatých stromov a napadaného ihličia, ktoré navodzuje atmosféru mäkkej postele. Balím sa do spacáku a hneď na to zaspávam. Spalo sa tak skvelo, že sa budím až okolo ôsmej. To sa mi nestáva ani doma. Zo spacáku pozorujem ráno východ slnka nad mestom a počúvam vyhrávanie neďalekého kostola. Balíme veci a ideme sa prejsť do mesta.
Vyzerá však, že sa ešte neprebralo. Na námestí vysedáva partia dôchodcov na svojej rannej káve a cigarete. Sedíme pred obchodom a čakáme či otvoria aj keď už asi len zo zvyku lebo je jasný aký to bude mať výsledok. Raňajkujeme pizzové koláče, ktoré sme zohnali v jedinom otvorenom obchodíku. Kúsok od nás sú zbytky vykopávok starovekých Théb, no sú poriadne zahádzane pivovými plechovkami. Pýtame sa na archeologické múzeum, no aj to je zatvorené a v rekonštrukcii. No super! To snáď už ani nieje možné. Najprv múzeum v Larisse, teraz toto a ak to bude pokračovať týmto štýlom tak „nadšenie“ bude len stúpať. V okolí Théb je niekoľko zaujímavých miest, ale čo z toho keď nám v obchode hovoria, že tam nejde žiadna doprava? Predavač je natoľko ochotný, že niekam volá či ide niečo do starovekých Thespií. Ževraj o 30minút z námestia ležiaceho oproti. Čakáme vyše hodiny. Za ten čas sa nestalo takmer nič okrem toho, že pár krát bol majiteľ reštaurácie pretočiť prasa, ktoré griluje. Jediné čo udrie človeku do očí sú všadeprítomný cigáni. Vyvážajú sa na korbách starých nissanov a mázd. Vždy sa ich vezie viac ako desať. Inak by to nemalo ten správny efekt. No, je na čase vypadnúť. Tisíci krát meníme plán a tiahneme na Athény. Strávime v nich najbližší deň a pol. Ako sa ukázalo nakoniec sme v Athénach skončili tri krát. Tak o nich to bude niekedy nabudúce.
Thébske chobotnice
Kostolík v blízkosti malého námestia v Thébach
Našim najbližším cieľom je blízky výbežok Sunion, ktorý priťahuje ľudí svojou nádhernou polohou pár desiatok kilometrov od Atén a obdivuhodným Poseidonovým chrámom stojacim na vrchole kopca obmývaného tyrkysovým morom. Autobusy odchádzajú z rohu Areovho parku. Čakáme len pár minút a môžeme nastúpiť. Jednosmerný lístok stojí 5,40 €. Spôsoby ako sa dostať na výbežok Sunion sú dva – pobrežná a vnútrozemská cesta. Nám sa pošťastila krajšia, pobrežná cesta. Už v Aténach nám ľudia hovorili, že pobrežná cesta je nádherná. Sedím v autobuse a keď vidím krajinu naokolo v duchu so všetkými súhlasím. Celú cestu sa po jednej strane vinie priezračne čisté Egejské more. Jeho malé vlnky sa rozbíjajú o ostré kamenné výčnelky. Divoké skalnaté pobrežie sa strieda s pokojnými zátokami zaplavenými slnkom. Prechádzame niekoľkými mestečkami ponorenými do typickej bielej farby. V prístavoch sa hojdajú luxusné jachty spolu s malými rybárskymi člnmi. Zo všetkého vyžaruje obrovská pohoda. Spoza útesu sa konečne vynára pohľad na ktorý čakám už od Atén. Na vrchole výbežku sa objavuje Poseidonov chrám. Je úžasný! Na prvý pohľad mi príde o mnoho menší ako som si ho v mysli predstavoval.
Krásne okolie výbežku Sunion
Malé ostrovčeky kúpajuce sa v mori
Skalnaté pobrežie výbežku
Autobus nás vyhadzuje na malom provizórnom parkovisku. Naše prvé kroky smerujú k vytúženému chrámu. Jeho pozostatky spadajú do roku 440 pr. Kr. pričom bol postavený na starých archaických základoch. So svojimi parametrami a štýlom je veľmi podobný aténskemu Hefaisteionu stojacemu na Agore priamo pod Akropolou. Objavujú sa aj hlasy, ktoré hovoria, že chrámy mohol stavať jeden a ten istý človek. Vyvýšené miesto chrámu ponúka panoramatický pohľad po okolí. Z oboch strán sú kamenné zátoky plné neposedných vĺn. Obchádzam chrám po jeho obvode a obdivujem jeho štíhle biele dórske stĺpy. Na jednom z nich je dodnes vyryté meno známeho básnika Gordona Byrona. Toho uchvátil mys Sunion natoľko, že mu venuje aj verš v básni s názvom Don Juan. Chrám nieje príliš zachovaný, ale pohľad na jeho ruiny stojí zato. O pár metrov nižšie stoja základy druhej svätyne. Patria bohyni Aténe, premožiteľke Poseidona v zápase o vplyv v Athénach. Dnes pri pohľade na obe svätyne je zrejmé, že na tomto mieste vyhráva Poseidon so svojim chrámom. Zatiaľ čo on patrí k najkrajším gréckym chrámom, svätyňa bohyne Atény je v ruinách, ktoré si nepozorné oko návštevníka takmer ani nevšimne.
Poseidonov chrám
Poseidonov chrám
Poseidonov chrám
Kaktus
Poseidonov chrám
Poseidonov chrám
Schádzame z kopca až na breh mora a chvíľu posedávame na skalách. Kúpať sa mi dnes vôbec nechce. Rozmýšľame čo ďalej. Najprv nás napadlo, že by sme mohli skočiť do Braurony, čo je jedno z ďalších antických miest na Atickom pobreží, ale nezobral nás autobus. Je známe, že vraj západ slnka na myse Sunion je najkrajším v celom Grécku a podľa niektorých aj na celom svete. Rozhodli sme sa zostať a využiť túto možnosť. Našli sme si slušné miesto na výbežku odkiaľ je nerušený pohľad na útes s chrámom. Čakáme na západ slnka, ale tomu sa ešte priveľmi nechce schovať. Zatiaľčo slnko pomaly kráča po oblohe robíme rôzne blbosti a "chytáme" slnko.
Mišo chytil slnko pevne do oboch rúk
Nerušene si vychutnávam tú neobyčajnú krásu (foto by Frenky)
Známa socha Poseidona (Frenky) na myse Sunion
Pod nami sa ozýva hlasný hukot vĺn narážajúcich na skalnatý útes. Už je to tu! Slnko začína zapadať. V tomto momente mení obloha svoju tvár a oblieka sa do teplých farieb. Pomaličky klesá za blízky ostrovček. Je až neuveriteľné sledovať koľko odtieňov farieb dokáže namiešať príroda. Zlatý slnečný pás sa prechádza po hladine mora a smeruje priamo na nás. Chrám sa ponára do čiernej farby, ktorá kontrastuje so zlatistým nebom. Človek by si vedel predstaviť, že by toto krásne divadlo sledoval s niekým iným ako dvomi chalanmi, ale čo sa dá robiť. Nemôžem prestať fotiť. Jednoducho sa to nedá, pretože každá minúta, každá fotka je iná ako tie predošlé. Pri chráme sa objavujú malé čierne siluety ľudí, ktorí si prišli vychutnať toto fascinujúce divadlo. Slnko sa zrazu stráca za ostrovom a krajina sa v tom okamihu stáva iná, o čosi smutnejšia. Priamo na výbežku sme si našli dobré miesto na spanie. Kúsok za nami svieti do noci Poseidonov chrám, pod nami sa ozýva volanie mora a na nebi sa schádzajú tisícky hviezd. Máme šťastie aj na niekoľko padajúcich. Od mora fúka vietor, ale batoh položený tesne pri hlave pôsobí ako dobrý vetrolam. Dopíjame fľašku ouza z Litochora a dlho dlho do noci kecáme. Mali pravdu tí, ktorí hovorili, že najkrajší západ slnka je práve na myse Sunion.
Slnko začína pomaly zapadať...
Siluety ludí neďaleko chrámu
Nezabudnuteľný západ slnka
Keď slnko zmizne objaví sa umelé osvetlenie
Ráno sa prebúdzam na to, že sa z mora vynára ranné slnko. Jeho prvé lúče sa opierajú na moju tvár na ktorej vyčaria úsmev. Také krásne ráno. Ležiac v spacáku pozorujem ako slnko stúpa k nebu a postupne osvetľuje krajinu. Farby menia azda všetky odtiene od oranžovej po žltú. Mys Sunion je čarovným miestom a nielen povestný západ slnka je nádherný. Oplatí sa počkať aj na východ. Balíme veci sa padáme ďalej smer Athény - Korinth...
Východ slnka
Poseidonov chrám
foto: Tomáš Kubuš, Théby, mys Sunion, 16-18.9.2007
