Podľa gréckej mytológie bol Asklépios synom boha Apolóna a nymfy Korónidy. Za svoje vzdelanie vďačí kentaurovi Cheirónovi, ktorý ho naučil všetko o liečení ľudí. Svoje remeslo ovládal natoľko, že si onedlho trúfol vracať život mŕtvym. Keď však Zeus videl o čo sa Asklépios pokúša, zabil ho jedným zo svojich bleskov. Asklépios sa odpútal od smrteľného tela a od tohto momentu sa usídlil medzi bohmi na Olympe. Medicína ostala v rodine a jeho dcéra Hygiea sa stala synonymom zdravia a čistoty.
Ráno sa budím na prenikavý spev naháňajúcich sa vtákov. Do tváre sa mi opierajú prvé zväzky slnečných lúčov. Sedím vonku na drevenej lavičke a pod fialovými strapcami hrozna píšem denník. Autobus do Nafplia sme vďaka tomu, že sa netreba nikam ponáhľať zmeškali asi o tri minúty. Nuž čo, pol hodinu čakáme na ďalší. V Nafpliu po pár minútach prestupujeme na autobus, ktorý nás dovedie až do Epidauru. Ruiny starovekého Epidaura sú vzdialené len tridsať kilometrov. Na upresnenie by som dodal, že staroveké mesto ležalo na poloostrove Akté (dnešné Nisi) v Saronskom zálive a Asklépiova svätyňa s divadlom sa nachádzala až desať kilometrov za mestom. Z okna autobusu sledujeme malý kamenný most neďaleko miesta s názvom Kazarma. Tabuľa pri ňom nás informuje, že nejde o obyčajný most, pretože tento pochádza ešte z mykénskej doby.
Kamenný mykénsky most (Kazarma)
Prešla necelá hodina a stojíme v slávnom Epidaure. Miesto sa dnes podobne ako v staroveku teší veľkej obľube. Zatiaľ čo pred dvomi tisíckami rokov sem prichádzali ľudia kvôli oddychu ako do dnešných kúpeľov, dnes stoja pred vstupom zaparkované turistické autobusy plné nedočkavých turistov. Celý areál sa dá pomyselne rozdeliť na tri miesta: archeologické múzeum, divadlo a samotná Asklépiova svätyňa s priľahlými vykopávkami.
Po stenách múzea sú rozmiestnené sochy a výzdoba Asklepiona (ako sa svätyňa niekedy prezýva). Skupinka Talianov sa správa akoby bolo len ich. Celá skupinka blokuje uličku a nedá sa prechádzať. Keď sa začnem cez nich prebíjať, pozerajú na mňa ako na zjavenie a ušlo sa mi aj viacero známych talianskych slov. Čo to im hovorím aj ja a kašlem na nich. V poslednej miestnosti sú zobrazené rôzne rekonštrukcie a stĺpy chrámu. Múzeum neoplýva veľkosťou a ani nálezov v ňom veľa nieje.
Výzdoba chrámu v archeologickom múzeu
Archeologické múzeum
Výzdoba chrámu v archeologickom múzeu
Len pár metrov vyššie stojí povestné divadlo. Neklamali, je naozaj neuveriteľne zachovalé. Vysokými kamennými schodmi stúpam až na vrchol. Posledné rady kamenných sedadiel sú zahalené príjemným tieňom okolitých borovíc. Jeho história sa začala písať v 4.storočí pnl. kedy ho navrhol Polykleitos mladší. Obrovským šťastím pre divadlo bola jeho poloha. V blízkom okolí sa totiž nenachádzali žiadne väčšie mestá, preto sa nikdy nestalo terčom zlodejov kvôli stavebnému kameňu. Pohľad z divadla na okolie je fascinujúci. Šedé kopce tiahnúce sa horizontom sa dvíhajú do výšky, zatiaľ čo ostatná krajina je zahalená v upokojujúcej zelenej farbe všadeprítomných ihličnatých stromov. Divadlo malo pôvodne len 34 radov sedadiel, no za nadvlády Rimanov k nemu pribudlo ďalších 21 radov. Tým sa stala stavba takmer o polovicu väčšia a zmestilo sa do nej cez 12 000 divákov. Zaujímavosťou je, že sa tu nachádza jediná zachovaná orchestra, čo je kruhový priestor medzi javiskom a hľadiskom. Práve na ňom si početné skupinky demonštrujú takmer dokonalú akustiku. Niekto sa postaví do stredu, začne tlieskať a všetci mávajú na znak toho, že je ho všade počuť. V druhej časti pustí na zem mincu s tým istým výsledkom. Ostáva posledný pokus, ktorým je roztrhnutie novinového papiera. Z posledného radu všetko sledujem a nechce sa mi veriť, že to naozaj bolo počuť. Na vlastné uši som sa presvedčil, že je tu neobyčajná akustika. Akoby ten papier trhal niekto za mojim chrbtom. V letných mesiacoch sa divadlo pravidelne využíva na antické drámy. Teraz je po sezóne a tak už je všetko zbalené.
Divadlo
Pohľad z vrchného radu sedadiel
Turisti v strede divadla
Divadlo
Pohľad do divadla
Smerom von z areálu, ale stále za jeho bránami, ležia vykopávky svätyne. Sú o mnoho rozsiahlejšie ako som si pôvodne predstavoval. Na veľkej ploche sa povaľuje množstvo nemých svedkoch antických čias. Dnes sa pracuje na rekonštrukcii Asklépiovho chrámu. Staroveké časti sú dopĺňane novými, modernými až mi to pripadá divne. Pár metrov od chrámu leží známy tholos. Jeho autorom je rovnako ako v prípade divadla Polykleitos mladší. Ľudia na tieto miesta prichádzali aby mohli stráviť noc v miestnosti zvanej enkoimitiria. Počas spánku im do sna vstúpil samotný Asklépios a rozdával rady ako majú získať späť svoje nalomené zdravie. Svoje miesto tu mali aj posvätné hady.
Neďaleko týchto miest sa zo zeme vynáral liečivý minerálny prameň. Myslím, že aj bez neho by malo toto miesto liečivé účinky. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Zvlnené kopce a vzduch presýtený vôňou stromov majú v sebe dostatok liečivej sily. Sedím na kamennom sedadle s vyrytými nápismi v alfabete a nasávam túto atmosféru. Všade je ticho, turisti sa stratili a tento božský kľud pretínajú len spevavé vtáky. Súčasťou areálu je antický štadión. Kedysi sa na ňom každé štyri roky stretávali športovci na slávnostiach spojených s bohom Asklépiom. Jeho vyznačená dráha je viditeľná aj dodnes. Na pravej strane je hŕba kamenia. Rimania postavili priamo na štadióne malý odeon a to je všetko čo z neho ostalo. Pár kamenných zbytkov stavieb je ukrytých aj medzi stromami. Okolo Thrasymedovej dielne, kde tvoril Thrasymedos z Paru, ktorý zhotovil posvätnú chryselefantínovú sochu (zlato a slonovina) Asklépia a ruinách Artemidinho chrámu sa pomalým krokom dostávame k východu.
Areál archeologického parku neďaleko Asklépiovho chrámu
Areál archeologického parku neďaleko Asklépiovho chrámu
Staroveké hlavice
Asklépiov chrám
Kamenné pamiatky starovekých čias
Asklépiov chrám
Štadión
Návšteva Epidaura dokonca predčila moje očakávania. Nečakal som, že až tak veľmi sa mi tu bude páčiť. Je to niečo ako prechádzka prírodou, ktorá je skrášlená zbytkami starovekých stavieb.
foto: Tomáš Kubuš, Epidauros, 20.9.2007
