Budíme sa do nášho prvého gruzínskeho rána a rozhodli sme sa, že ho zasvätíme objavovaniu blízkej Mtskhety. Patrí k najvýznamnejším gruzínskym miestam a už sa teším, kedy ju uvidíme na vlastné oči. Naša ulica v štvrti Mardžanišvili už ožíva a ľudia sa pomaličky pripravujú na to, aby mohli predávať. Rozkladajú sa prvé provizórne obchodíky, ale mnohé pekárne a predajne sú už dávno otvorené. Na raňajky si kúpime na ulici slané koláče s chutným, miestnym syrom a neviem si skvelý začiatok dňa vynachváliť. Metrom sa odvezieme na stanicu Didube, odkiaľ odchádzajú maršrutky do neďalekej Mtskhety. Jednu stanicu pred Didube zisťujeme, že si Aljak zabudol vziať foťák a v batohu ho nemáme, tak vystúpime a musíme sa pre neho vrátiť. Na druhý pokus sme úspešnejší a dávame si celú trasu znovu. Sme prekvapení aká je stanica Didube obrovská. Akoby ju poskladali z viacerých staníc a medzi ne ešte primiešali všemožné stánky a obchody. Sami nemáme šancu nájsť tú správnu maršrutku, tak sa pýtame ľudí a ochotne nám poradia. Mtskheta je z Tbilisi vzdialená asi len 15 kilometrov.
Chvíľku trvá, kým sa zaplnená maršrutka prepletie rannou dopravou hlavného mesta, ale akonáhle opustíme jeho hranice, všetko ubieha rýchlo. Obrazne povedané o pár minút budeme v cieli. To, že sa blížime k miestu veľkého významu spozorujeme na spolucestujúcich. Hneď ako sa objavia prvé siluety starých kostolov a kláštor Džvari stojaci na vysokom kopci, všetci spozornejú a tri krát sa niektorí z nich prežehnajú.
Doba, v ktorej už bola Mtskheta hlavným mestom celej oblasti ešte nepoznala náš letopočet. Spoločne s malou kamennou osadou Uplitsikhe ležiacou vedľa známeho mesta Gori patria dokonca k najstarším mestám celého kaukazského Gruzínska. Staré mesto vyrástlo nad sútokom riek Mtkvari a Argavi a dodnes sa rozkladá na ich brehoch. Svoj zlatý vek prežívala Mtskheta na prelome letopočtov a najmä v 4.storočí, kedy sa začínajú stavať prvé kostoly. V 5.storočí sa panovník Vachtang I. Gorgasali rozhodol presunúť hlavné mesto do blízkeho Tbilisi, ale aj tak ho ľudia nevymazali zo svojho podvedomia ako najvýznamnejšie miesto krajiny.
Nad Mtskhetou sa dvíha stará pevnosť
Maršrutka nás vyhodí na hlavnom námestí, kde v tieni stromov vylihujú znudení taxikári. Na miernej vyvýšenine stojí kláštor Samtavro a snaží sa na seba upútať pozornosť. Za nízkym múrikom rastie niekoľko vysokých stromov a zašpicatená veža s krížom na vrchole. Pri bráne sedí hŕstka starších žien a keď sa k nim priblížime vystrie sa k nám zvráskavená prázdna dlaň. Pred múrmi kláštora polieva mníška záhon ruží a ďalšie sa rýchlym krokom presúvajú za roh. Dnes tu sídli ženská rehoľa. Medzi staršími ženami zahalenými v čiernom sa občas mihnú aj mladé dievčatá a s jednou z nich si vymieňame úsmevy. V 12.storočí slúžil kláštor panovníkom Mtskhety a v jeho útrobách sníva svoj večný sen kráľ Mirian aj s manželkou Nanou. Vnútro je pomerne malé, steny ozdobené polorozpadnutými freskami a pár pútnikov zapaľuje tenučké voňavé sviečky. Pôvodnú stavbu kostolíka Tsimnda Nino zo 4.storočia pohltil jej dnešný nasledovník a podľa tradície stojí na mieste, kde sa svätá Nino zastavila a pomodlila. V záhrade stojí aj menšia kamenná zvonica a okolo nej pár kamenných náhrobkov zapustených do trávnika. V druhej polovici 20.storočia patril k najznámejším obyvateľom kláštora mních Gabriel. Denne k nemu prichádzali chorí pútnici zo všetkých kútov Gruzínska, aby ich svojim darom vyliečil. Mnohým pomohol a preto ho dnes považujú za svätca.
Pred kláštorom Samtavro
Na nádvorí kláštora Samtavro
Samtavro
Ticho v kláštore
Detail kláštoru Samtavro
Malá kaplnka na nádvorí kláštora
Kláštor Samtavro
Kláštorné záhrady
Samtavro
Pri potulkách kláštornou záhradou natrafíme na chlapíka z Chicaga a chalana zo srbského Belehradu. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že si spolu prenajmeme taxík hore na kopec ku kláštoru Džvari. Opticky je síce blízko, ale autom treba obísť rieku a vyjsť až hore, čím sa jedna cesta vyšplhá podľa tachometru na 18 kilometrov. Sme štyria, tak sme si odvoz tam, čakanie a odvoz späť zjednali len na 5 lari za osobu, teda cena s akou sme vôbec nepočítali. Kláštoru Svätého Kríža Gruzínci nepovedia inak ako Džvari a pre mnohých je práve on najposvätnejším zo všetkých gruzínskych kláštorov. Tu na samom vrchole kopca nechala svätá Nino po tom ako priniesla kresťanstvo do krajiny zasadiť svätý kríž. Narodila sa v tureckej Kolastre a putovala mnohými miestami, až sa objavila práve v Mtskhete. Pokrstila kráľovnú Nanu, čím sa znepáčila kráľovi Mirianovi, ale po nešťastnej poľovačke pri ktorej na chvíľu oslepol sa k nej pomodlil a následne sa stal prvým kresťanským kráľom. Zdalo by sa, že Mtskheta alebo celé Gruzínsko je plné rozličných príbehov. Na prvý pohľad sa kláštor Džvari líši od ostatných, pretože vyzerá byť pomerne nový. Zdanie klame a jeho korene siahajú do 6.storočia. Ako aj celá Mtskheta, aj on je zapísaný do svetového dedičstva UNESCO. Pár schodov vedie na malé nádvorie, kde odpočívajú ťažké, kovové zvony. Kedysi spievali celým údolím, ale dnes stratili hlas a človek sa ich môže dotknúť. Vnútrom kláštora sa miesi ticho s prázdnotou a jemným dymom sviečok, ktoré sa o chvíľku rozplynú. Za stolom sedí starý mních predávajúci sviečky, ale inak sa tu nedeje vôbec nič. Nie sú tu ani žiadni turisti, len my. Za kláštorom je malá vyhliadka na celé okolie. Mtskheta je z výšky krásne miesto. Z východu priteká rieka Mtkvari, zo severu Argavi a spolu ruka v ruke kráčajú na juh. Na ich sútoku stojí mestečko plné oranžových striech, ponad ktoré sa dvíhajú špičky stromov a strechy kostolov. Rieka Mtkvari, známa aj ako Kura pramení v horách severovýchodného Turecka, vlní sa Gruzínskom a následne v susednom Azerbajdžane vyteká do Kaspického mora. Za mestom rastie krajina do výšky a prenikavo zelené lúky a lesy sa rozbiehajú všetkými smermi. Ďalej na sever stojí stará pevnosť a tzv. Pompejov most cez rieku, z ktorého ostali len kamenné základy. Dal by sa tu stráviť kľudne celý deň, no aj tak by mal človek pocit, že to celé príliš rýchlo ušlo.
Kamenná cestička ku kláštoru Džvari
Kláštor Džvari
Mtskheta vyrástla na sútoku riek
Nad Mtskhetou sa dvíhajú veže kláštorov
Čaro krajiny navôkol Mtskhety
Mtskheta
Reliéf na stene kláštora
Nad hlavným vstupom
Vo vnútri kláštoru Džvari
Kláštor Džvari
Kláštor Džvari stojí na pahorku nad mestom
Kláštor Džvari s hradbou
Kláštor Džvari
Vrátime sa nazad dolu do mesta a taxík nás vyhodí na námestí odkiaľ kráčame po vlastných ku katedrále Svetitskhoveli. Stojí len o pár uličiek ďalej, pretože v centre starej Mtskhety nie je nič ďaleko. V celom mesta práve rekonštruujú ulice a tak vzduchom poletuje prach a ozývajú sa stroje. Vysoká veža katedrály je neprehliadnuteľným míľnikom. Námestie pred vstupom zaplnili stánky s obchodníkmi. Niektoré predávajú pekné náboženské suveníry. Malé i veľké sviečky, obrázky svätých namaľované na dreve alebo na papieri, ikony, krížiky na krk a v neposlednom rade aj malé makety stavby stojacej pred nami. Na nádvorie katedrály vedie mohutná drevená brána. Aj tu je záhrada plná kvetov, ale svoje miesto tu našli aj odpočívajúci ľudia. Steny katedrály obiehajú kamenné reliéfy, postavičky, kríže alebo len nápisy v ozdobnom gruzínskom písme. Staré príbehy hovoria o tom ako Žid menom Elioz prišiel z Jeruzalema s kúskom rúcha Ježiša Krista. Vrátil sa s ním do Mtskhety, ukázal ho svojej sestre Sidónii a tá v návale náboženskej vášne v momente umrela. Držala rúcho tak silno, že ho pochovali s ňou priamo na mieste. Ľudia po čase zabudli, kde je kúsok vzácneho rúcha uložený. Kráľ Mirian sa rozhodol postaviť kostol a do jeho vnútra nechal osadiť drevený stĺp. Raz v noci sa pri tichej modlitbe zjavil svätej Nino muž ako prenáša stĺp obklopený ohňom. Vtedy stĺp zázračne ožil a zastavil sa až na mieste, kde kedysi pochovali Sidóniu. Odtiaľto pochádza aj názov katedrály. V gruzínštine označuje slovo „sveti" stĺp a „tskhoveli" znamená živý. Vstupov do katedrály je hneď niekoľko. Prichádzame z bočnej strany a vzápätí sa pred nami otvorí obrovský priestor. Interiér skrášľujú staré ošúchané fresky. Niektoré vybledli pôsobením storočí, ale pár z nich má farby ešte tak živé, akoby mali len pár rokov. V strede katedrály odpočíva pôsobivý drevený ikonostas a centrálnou časťou neustále prúdia ľudia. To čo vidíme dnes okolo seba je výsledok architektov z 11.storočia. O tri sto rokov neskôr ho sčasti zničili vojská obávaného Timura, ale našťastie sa jej podarilo prežiť do dnešných dní.
Slávna katedrála Svetitskhoveli
Katedrála Svetitskhoveli
V kláštornej záhrade nesmie chýbať záhon kvetov
Vnútro katedrály pripomína múzeum
Mnohí pútnici navštívia denne katedrálu
Fresky na stene katedrály
Významná návšteva v kláštore
Odrazu sa odniekiaľ vynoril starší patriarcha s hustou bradou odetý od hlavy po päty v čiernom hábite. Každým pohybom sa mu od hrude odrazí veľký kríž prevesený cez krk. Všetci sa zoradia do zástupu vedľa koberca po ktorom kráča a čakajú na jeho požehnanie. Na čelo im spraví krížik a pomaly vyjde von, kde sa medzičasom nazbierala ďalšia skupinka ľudí. Na ich tvárach vidno úprimnú radosť z tohto stretnutia. Zo všetkých svätostánkov v Mtskhete je katedrála Svetitskhoveli najzaujímavejšou. Jej význam podčiarkuje aj fakt, že vo vnútri korunovali gruzínskych kráľov a viacerí z nich tu našli svoj posledný odpočinok. Atmosféru tohto miesta, treba zažiť na vlastnej koži, aby človek pochopil, aký význam má pre Gruzíncov.
V meste pred odchodom zájdeme aj do historického múzea. Obrázky pred ním vyzerajú celkom slušne, tak si hovoríme, že sa to oplatí vidieť. Neoplatilo. Vo vnútri takmer nič nie až na pár nálezov či nápisov vytesaných do kameňa. Spoločnosť nám robí sprievodkyňa, ktorá na nás celý čas hovorí po francúzsky, aj napriek tomu, že sme jej pár krát povedali, že po francúzsky nevieme. Niečo nám porozprávala, no ťažko povedať čo.
Katedrála Svetitskhoveli za hradbou
Niektoré budovy v meste chátrajú
Kláštor do dlaní
Pri námestí stojíme na krajnici a zastavujeme prechádzajúce maršrutky, no viaceré sú beznádejne plné. Potešíme sa, keď sa jedna z nich pristaví a hoci je plná, šofér ukazuje, aby sme si naskočili. Je tak plná, že sedím na malom drevenom stolčeku v uličke pri dverách a musím sa držať, aby som pri otvorení dverí nevypadol. Niekde na polceste medzi Mtskhetou a Tbilisi vystupuje z mikrobusu jedna pani a keď si policajt všimne, že nás je vo vnútri akosi viac, prichádza za šoférom a spustí sa hádka. Na jej konci šofér vyberá niekoľko bankoviek a policajt odchádza. Pol hodina cesty a sme naspäť v Tbilisi.
foto: Tomáš Kubuš, Mtskheta, 8.7.2010
