V Kutaisi vstávame o čosi skôr, pretože našim dnešným cieľom je chytiť rannú maršrutku do mesta Zugdidi. Ono nie je našim cieľom, ale ak chceme vstúpiť do čarovného regiónu zvaného Svaneti, musíme prísť najprv sem. Včera sme sa doma pýtali kedy by mala ísť prvá maršrutka a hoci nám pani domu tvrdila, že až o ôsmej, rozhodli sme sa zariskovať a skúsiť, či nejaká nebude pristavená už o siedmej. Vezmeme batohy, rozlúčime sa a šliapeme dlhou ulicou až na námestie, ktoré je takto skoro takmer ľudoprázdne. Natrafíme na osamoteného taxikára, ktorému zadáme dve informácie „Zugdidi" a „maršrutka". Naštartuje a prázdnymi ulicami Kutaisi sa dostaneme na provizórnu stanicu plnú maršrutiek. Jedna z nich tu dokonca čaká priamo do Zugdidi. Sadneme si dnu a o pár minút vyrazíme. Tešíme sa, že sme to riskli na siedmu a podarilo sa. Ušetríme tak minimálne hodinku. Podľa šoféra má cesta trvať dve hodiny, no kvôli častým zastávkam prichádzame do Zugdidi až po dva a pol hodinovej jazde.
Takmer každý kto sa chce dostať do odľahlej oblasti Svaneti musí prísť do mesta Zugdidi. Vďaka svojej polohe si rýchlo vyslúžilo prezývku „brána do Svaneti". Už od rána to v uliciach mesta bzučí ako v úle. Jednotlivé štvrte sa prebudili a obchodníci začínajú otvárať svoje stánky či rozkladajú tovar priamo na ulici. Zugdidi má nádych miesta, ktoré stojí pevne oboma nohami v civilizácii, ale akonáhle vystrie ruky, tak sa civilizácia končí. Tu sa všetko krásne premieša. „Mestia? To musíte ísť ku kamennej veži" odpovedá šofér na otázku ako sa do Svaneti dostať. Miesto odkiaľ odchádzajú autá je plné ľudí a ruchu. „Idete do Mestie?" ozve sa volanie z obchodíku smerujúce na nás. „Poponáhľajte sa, auto je takmer plné a chýbajú poslední dvaja ľudia" pomôže nám predavačka a o minútu sedíme v aute. Zaplnilo sa do posledného miesta až sa v ňom tlačíme desiati. Väčšinou sa domov vracajú ľudia, ktorí boli pozrieť svojich blízkych, alebo na nákupoch. „Ubytujte sa u Nino" dostávame poslednú radu pred cestou od milej predavačky.
Cesta zo Zugdidi do srdca Svaneti v podobe Mestie má okolo 180 kilometrov. Nikto však netuší či ich prejdeme za 6 alebo za 7 hodín. Tu v horách sa nikto neponáhľa a čas tu vždy bežal inak než v uponáhľaných mestách. Mesto Džvari, čo znamená v preklade „kríž" je posledným väčším mestom pred tým ako sa naokolo rozprestrú vysoké štíty hôr. Sem ešte vedú spevnené cesty no akonáhle jeho hranica pominie, rozplynú sa a začína pravé gruzínske dobrodružstvo. O ceste do Mestie či oblasti Svaneti sa hovorí ako o „najkrajšej ceste akou môže človek v Gruzínsku prejsť". Znie to dosť lákavo na to, aby sa človek o tom presvedčil na vlastné oči. Nie je to tak dávno kedy bola oblasť Svaneti takpovediac odtrhnutá od okolitého sveta. Viedlo do nej niekoľko málo prístupných ciest a aj tie ovládali banditi, ktorí okrádali či občas zabíjali pocestných. Aj dnes je známa cez príbehy plné dobrodružstva, panenskú príroda a okolité 4-tisícovky. Dlhá priehrada Enguri, ktorú napája rovnomenná rieka pripomína hračku prírody. Jedna jej časť je sfarbená do svetlohnedej farby, zatiaľ čo časť druhá vyniká odtieňmi od šedej až po tyrkysovú. Prúd rieky unáša naplavené drevo. „Predvčerom bola búrka" prezradí spolucestujúci, aby objasnil prečo sa voda premenila na drevenú rieku. V diaľke sa rysujú kopce tak veľké, že ich vrcholky niekto obliekol do snehu. Vedľa mňa sedí pri okne milé, sympatické dievča, ktoré má poriadne nahlas pustenú hudbu. Žiadne ruské či gruzínske diskohity, ktoré všade vyhrávajú a dokážu liezť na nervy, ale pekne od podlahy tu vypaľuje punk, System of a Down či ďalšie známe a neznáme veci. Počúvam spolu s ňou, hoci sluchátka len občas zloží z uší. Sem tam predhodíme slovo, ale ani sa nespýtam ako sa volá. Nie že by som to vedieť nechcel, ale takto je zahalená tajomstvom ako celé Svaneti. Napokon mi zaspí na ramene, tak sa aspoň snažím, aby ju rozbitá cesta príliš nehádzala. Cesta kopíruje divokú rieku a znenazdajky prechádza údolie do oblasti Horného Svaneti, ktoré miestni prezývajú Zemo. Je zaujímavejšie ako dolná časť a tým pádom aj navštevovanejšia. Pri dedinke Lachor sa cesta delí do Beča, kam smeruje niekoľko duší a ostatní pokračujú zvyšných 20 kilometrov do Mestie. Veľmi sa mi tu páči už teraz a to sme ešte ani nevystúpili z auta. Za nespočetnými zákrutami sa objaví mesto učupené v údolí snažiace sa vystúpiť vyššie do svahu a nad domami tu vyrastajú tajomné kamenné veže. Tam začína rozprávka.
Nádherná krajina Svaneti
Niektoré cesty vedúce Svaneti sú pomerne dobré
Na križovatke sa cesta delí
Na Svaneti je najpríťažlivejšia jej izolovanosť. Najbližšie väčšie mesto je vzdialené 6-7 hodín po rozbitých cestách a mestečká či dedinky si žijú svojim vlastným životom. Obyvatelia, ktorí sami seba volajú Svanovia si dokonca počas storočí, kedy boli vo svojom údolí odrezaní vytvorili aj vlastný jazyk. Už len pár kilometrov a dorazíme do Mestie, no ja sa nemôžem prestať dívať cez okno na jej krásu. Je väčšia ako som si ju predstavoval, hoci tu žije len 2500 ľudí, ale je aj čarovnejšia vďaka prostrediu do ktorej ju niekto kedysi dávno položil. Nad kamennými vežami sa dvíhajú vysokánske štíty, niektoré so zasneženou špičkou presahujúce 4000 metrov. Ten najvyšší vyrastajúci priamo nad mestom sa volá Ušba a jeho výška atakuje 4700 metrov. Je symbolom celej oblasti, vyslúžil si prezývku „Kaukazský Matterhorn" a svojim výzorom pripomína diablove rohy. Patrí dokonca k najobtiažnejším vrchom celého Kaukazu. Necelých 50 kilometrov odtiaľto vzdušnou čiarou leží aj slávny Elbrus v republike Kabardino Balkaria, ale je príliš vzdialený na to, aby sme ho čo i len zahliadli.
Prvé kamenné veže nad Mestiou
Potulky Mestiou
Šofér nám zastaví pri dome v ktorom býva Nino a tak sa môžeme ísť ubytovať. Dostaneme malú izbu na poschodí s výhľadom do dvora, no nič viac nám v tomto momente ani netreba. Pred tým, než sa vyberieme von nás ešte volajú k stolu, aby sme si niečo zahryzli. Dostaneme koláčiky podobné bábovke, ktoré si namáčame do čerstvého, domáceho jogurtu, misku vynikajúceho medu a pohár čierneho čaju. Prvé kroky Mestiou sú zvláštne, pretože sa všade niečo opravuje. Hlavná cesta je rozkopaná, námestie tiež, viaceré domy sa rekonštruujú a celým priestorom sa nesie hluk. Predstava čistého, horského vzduchu sa rozplynie každým ďalším autom, ktoré na ulici rozvíri hrubú vrstvu prachu. Vyzerá to, akoby sa Mestia pripravovala na príchod turistického ruchu. Ak je to naozaj tak, príde Mestia o kúsok svojej duše.
Sem tam sa nad domami objavia kamenné veže
Rozhovor na ulici
Kamenné dedičstvo Svaneti
Nad Mestiou sa dvíhajú nádherné kopce
Nad hlavným námestím sa strácame v bočných uličkách z udupanej hliny a pomaličky stúpame nad mesto. Konečne máme tajomné, kaukazské veže na dosah ruky. Skrývajú sa v uličkách, rastú nad strechy domov a ticho sledujú každého kto sa k nim priblíži. Vysoké, kamenné veže sú najcharakteristickejšou črtou miestnej architektúry a aj vďaka tomuto starodávnemu dedičstvu si Svaneti všimlo UNESCO a zapísalo ho na svoj zoznam. Uličky lemujú staré, ba až polorozpadnuté domy bez života. Ľudia trávia čas na dvore rozličnými domácimi prácami a zvieratá sa kľudne potulujú vonku pred bráničkami. Stačilo pár krokov z centra Mestie a odrazu sme v krásnom a úplne odlišnom svete. Veže sú roztrúsené po Mestii bez akéhokoľvek plánovania, pretože kto chcel, tak si vežu ako súčasť svojho príbytku postavil. V minulosti bolo príliš veľa národov, ktoré chceli Kaukaz či jeho horské priesmyky ovládať a preto sa museli domáci obyvatelia brániť. Dediny a ich domy boli často roztrúsené v okolí, preto stavať múr nemalo zmysel a ľudia uprednostňovali „súkromné" pevnosti. Väčšina z nich sú vysoké tri poschodia a okrem defenzívneho účelu poskytovali ľuďom aj bývanie a úkryt. Keď pritiahli nepokoje ukryli svoje vzácnosti do veží, dobytok na prízemie a sami sa zabarikádovali na vrchom poschodí odkiaľ sa dalo strieľať. Čím vyššie nad mesto človek stúpa, tým viac kamenných veží uzrie. Začali sa objavovať medzi 8. a 12.storočím a okrem odľahlého Svaneti stoja aj na viacerých miestach severného či južného Kaukazu. Niektoré zrekonštruovali, aby sa na dávne dedičstvo nezabudlo, iné ponechali svojmu osudu, ktorý ich premenil na hŕbu kamenia. V tieni posedávajú dvaja dedkovia v starých, ošúchaných oblekoch. Zdravia nás a zaujímajú odkiaľ sme. Ulicou sa prebehne odrazu divá sviňa s niekoľkými mladými a o minútku spoza rohu vybehne kŕdeľ detí. Pastviny nad Mestiou oddeľujú drevené ohrady a stádo oviec pobehuje sem a tam. Nádherná bukolická krajina obklopená kaukazskými štítmi.
Opustené uličky Mestie
Mesta a hory. To je Svaneti
Stretnutie v uličke
Niekde je veží na jednom mieste viac
Polorozpadnuté domy držia niekedy silou vôle
Tunel pod vežou spája ulice
Krása starobylej architektúry
Niektoré veže pôsobia opustene
Kúsok Mestie
Veže dokonca dostali Svaneti aj do UNESCA
Domček z kameňa
Vystúpime na kopec a sledujeme svah ozdobený vežami. Stoja v zástupe ako kamenná hradba, avšak nie sú medzi sebou prepojené. Ťažké mraky znenazdajky prikryli oblohu, schovali štíty, no našťastie nie všetky. Za mestečkom sa vinie dravá rieka Enguri, ktorej hlas počuť už z diaľky. Na brehu zbiera celá rodina slamu a ukladajú ju na veľkú kopu pod neďalekú striešku. Pracujú všetci od najmenších detí až po asi 80 ročnú starenku. Odtiaľto z druhého brehu sa odkryje panoráma Mestie a dá sa napočítať viac než tucet kamenných veží. Divá rieka prudko naráža na každý záhyb brehu až sa jej vlny vylievajú von. Keď sa spustí na jar sneh z okolitých hôr, často sa vylieva a spôsobuje domácim nemalé problémy. Aj počasie je tu nevyspytateľné. Netrvá ani desať minút, keď celú krajinu pohltí búrkový mrak a ulice začnú kropiť dažďové kvapky. Stojíme na jednej strane cesty, kde prší, no o pár metrov vedľa je stále sucho. Svaneti opäť rozohralo svoju mágiu a dážď akoby narážal na neviditeľnú stenu. Prejdeme tam, kde neprší a z tesnej blízkosti vidíme ako dážď zmáča kus krajiny. Až o chvíľku sa neviditeľná stena rozplynie a prší všade. Nikdy predtým som nič podobné nevidel ani nezažil. Stačí ďalších pár minút a uličkami tečú malé potoky, ktoré vracajú vodu naspäť do rieky. Dážď zadupal prach do cesty a vzduch je odrazu nádherne svieži. Veľa krát nie som nadšený, ak nám na ceste prší, no tu dostal dážď úplne iný rozmer. Akoby sme jednoducho patril.
Pod kamennou vežou
Tri veže
Rustikálna krása Gruzínska
Nie všetky veže svietia svojou dokonalou krásou
Za ohrádkou
Svah pokrýva niekoľko kamenných veží
Kamenné veže strážili údolie Mestie
Tajomné veže nad Mestiou
Kvôli vežiam sa oplatí ísť 7 hodín zo Zugdidi
Dravá rieka Enguri preteká Mestiou
Dravá rieka Enguri
Mestia
Mestia za riekou
Panoráma rozprávkovej Mestie
V malom obchode neďaleko námestia si kúpime studené pitie, postavíme sa pod striešku a prečkáme, kým odznejú najsilnejšie kvapky. Polosuchí, polomokrí sa vrátime na izbu a sušíme veci. Dole v jedálni na nás už čaká večera, tak sa tešíme čo si pre nás domáci pripravili. Ochutnávame miestnu polievku s cibuľou a zemiakmi, domáce koláčiky s rajčinou a syrom, čochochpiri a na stole nesmie chýbať ani čerstvý, chrumkavý chlieb s miskou dusenej zeleniny. Hoci sme toho veľa nepojedli, aj tak sme úplne plní. Vrátime sa na izbu, oddychujeme a za oknami nám na drevenú parapetu bubnuje dážď.
foto: Tomáš Kubuš, Svaneti, Mestia, 20.7.2010
