reklama

Gruzínsky kláštor Sapara a skalné mesto Vardzia

Arménsko sme nechali za sebou a opäť sme sa ocitli v Gruzínsku, ktoré sme si za tých pár dní po príchode z Azerbajdžanu stihli zamilovať. Pri meste Akhaltsikhe sme sa odviezli do kopca, kde sa v lese ukrýva kláštor Sapara s nádhernými freskami. Na ďalší deň už stúpame skalnatým mestečkom Vardzia, kde sa v skalách skrývajú nielen domy, kostoly vyplnené maľbami, no dodnes tu žijú mnísi. Nádherná krajina naokolo je len príjemným bonusom...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Gruzínska hranica leží od arménskej ešte dva či tri kilometre, ktoré musíme došliapať po vlastných. Colníci nás privítajú, sú zvedaví odkiaľ sme a pred odchodom zaželajú šťastnú cestu. Dosiaľ sme sa stretli s tromi skupinkami gruzínskych colníkov a vždy boli veľmi milí.

Pár metrov za hranicou stoja maršrutky smerujúce do najbližšieho gruzínskeho mestečka Akhalkalaki. Stačí nasadnúť a za pár minút odchádzame. Šofér naštartuje a odrazu sa z ničoho nič rozprší. Takéto gruzínske privítanie si hádam nezaslúžime. Dážď pridá na intenzite a pravidelne bubnuje na strechu maršrutky zatiaľ čo prichádzame do Akhalkalaki. Vystúpime na hlavnej ulici neďaleko stanice. Stoja tu taxíky a taxikári s cieľovou stanicou Vladikavkaz, no na pasažierov sa asi ešte dlho načakajú. Chvíľku sa s nimi bavíme a navrhujú nám, že nás vezmú do Akhaltsikhe za 40 lari, lebo „nie je roboty a potrebujú peniaze." Oni potrebujú a my nazvyš nemáme. Maršrutka nám odchádza za necelé dve hodiny, tak sa zložíme na stanici, aby sme nezmokli. Sadneme si do staničného bufetu, objednáme čaj a zistíme, že tu dokonca aj varia. Spolusediacim pristanú na stole varené párky a dostaneme na ne takú chuť, že si ich objednáme aj my. Skvelo sme si na nich pochutnali. Čas odchodu sa blíži a keď začne šofér ukazovať ľuďom schovaným pod strieškou, že je čas nasadať, pridáme sa k nim a môžeme ísť. Cesta do Akhaltsikhe sa kľukatí okolo známej rieky Mtkvari a okrem toho sa pokocháme pohľadom aj na pevnosť Chertvisi. Priamo za ním sa ukrýva odbočka ku skalnému mestu Vardzia, kam sa zajtra vyberieme na výlet.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Značku označujúcu Akhaltsikhe sme preťali už pred niekoľkými minútami a okolo nás sa rozprestrelo 20tisícové gruzínske mesto. Ani len netušíme, kde by sme mali vystúpiť. Spozorujeme väčšie námestie, tak si povieme, že to skúsime tu. Hneď ako sa ocitneme na jeho okraji, pristaví sa pri nás taxikár a tak sa s ním dohodneme, nech nás hodí do hotela, pretože nemáme predstavu kde presne sme. Cestou sa s taxikárom Míšom zoznámime, pokecáme a dohodneme sa s ním, že ak nás počká, pôjdeme s ním ešte teraz na maličký výlet ku kláštoru Sapara. Hotel je celkom v pohode. Je v ňom cítiť akúsi ošumelosť, ktorú získal prežitými rokmi, ale inak mu nič nechýba. Dohodneme sa na 30 lari za noc a len čo hodíme batohy do rohu miestnosti, ideme von. Míša nás ešte vezme do obchodu, aby sme si mohli zameniť peniaze a potom nám už nič nebráni vyraziť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Netrvá dlho, kým biela, otrieskaná Lada opustí ulice mesta a začne stúpanie do kopca roztrasenou poľnou cestou. Z Akhaltsikhe sa rázom stane len niekoľko domov v údolí, ktorým preteká rieka Pocchovi. Všade naokolo sú zelené lesy a z oblakov sem tam spŕchne. Medzi všetkou tou zeleňou sa odrazu objaví zašpicatená strecha kláštora Sapara. Jeho steny si pamätajú 10.storočie a o tri sto rokov neskôr sa stal majetkom rodiny Jakeli, ktorá bola za dobre s obávaným Džingischánom a preto si kláštor aj v ťažkých časoch zachoval pokojnú atmosféru. Dnes tu stále žije niekoľko mníchov veľmi jednoduchým životom. Pri vchode sa s jedným zdravíme a vtom zmizne v prítmí svätostánku. Medzi stromami sa na svahu rozkladajú ruiny ďalšej stavby. Postavy odeté do čiernych sután sa prechádzajú nádvorím. Nasledujeme ich dnu a ocitneme sa v starom svete ozdobenom freskami. V rohu miestnosti sa začínajú schádzať mnísi a ich tváre osvetľuje len jasne oranžový plameň horiacich sviečok. Stoja jeden vedľa druhého pri drevených laviciach a spoločne sa modlia. Vonku sa medzičasom roztrhli oblaky a v údolí sa zjavila dúha. Niečo na tom bude, keď sa hovorí, že kláštor v Sapare je kúzelným miestom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Kláštor Sapara

Obrázok blogu


Kláštor Sapara

Obrázok blogu


Reliéfy z kláštornej steny

Obrázok blogu


Sem tam stretneme v okolí mnícha

Obrázok blogu


Krásny kláštor na kopci

Obrázok blogu


Pri kláštore

Obrázok blogu


Fresky z kláštora

Obrázok blogu


Celý interiér je vyplnený freskami

Obrázok blogu


Maľba strieda maľbu

Obrázok blogu


Kláštor ukrytý medzi stromami

Obrázok blogu


Nad kláštorom sa dvíha aj kus kamennej pevnosti

Obrázok blogu


Sapara pri pohľade z diaľky

Obrázok blogu


Splynutie s prírodou

Vrátime sa nazad do Akhaltsikhe a keďže je vonku ešte svetlo, ideme sa potúlať mestom. Meno Akhaltsikhe z gruzínčiny znamená „Nová pevnosť" čím odkazuje na ruiny rozkladajúcej sa nad mestom. Ulice mesta sú prázdne a ľudia skôr sedia v parku alebo vo svojich záhradách. Stúpame do kopca nad mesto, kde kedysi stála majestátna pevnosť, ale veľa z nej nezostalo. Užívame si aspoň výhľad na Akhaltsikhe v údolí ozdobenom strechami domov. Na kopci ešte stojí niekoľko starých drevených domov, pamätajúcich si Osmanskú ríšu. Zostali tu stáť zaseknuté v čase, no veľmi sa mi páčia. Dole v meste si chvíľku posedíme pri novom, modernom kostole pred ktorým stojí socha kráľovnej Tamary. Po niekoľkých dňoch v Arménsku či Karabachu máme chuť dať si na večeru niečo dobré, gruzínske. Objavíme podnik, kde majú v jedálnom lístku aj obrázky a rozhodneme sa vyskúšať tradičné chinkali, knedlíky plnené mletým mäsom. Ako na potvoru, ich zrovna dnes nemajú. Uspokojíme sa tak aj s pelemenmi so syrom a mäsom. Sú vážne skvelé. Tomu sa povie perfektná bodka za dnešným dlhým dňom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Nový, moderný kostol v centre mesta

Obrázok blogu


Staré, opustené domy

Obrázok blogu


Mesto Akhaltsikhe

Obrázok blogu


Akhaltsikhe nie je veľkomestom

Hodinky na stene ukazujú pár minút pred ôsmou a na dvere sa nám ozýva klopkanie. Je to Míša a asi sa bojí, aby sme si náhodou medzi časom nenašli iného taxikára, hoci sme sa dohodli dnes na ôsmu. Cenu sme ešte včera zjednali na 45 lari a keďže platí aj dnes, môžeme sa vydať na cestu do zaujímavej Vardzie. Bude to trvať asi hodinku, ale niet sa kam ponáhľať. Celá krajina je zvlnená, akoby potiahnutá zeleno-sivou látkou z ktorej len občas vyrastie strom či malá dedinka. Pod pevnosťou Chertvisi sa na úrodnej pôde pestuje vinič z ktorého miestni vyrábajú lokálne víno. „Je výborné" uisťuje nás Míša. Pod pevnosťou si spravíme prestávku. Chertvisi patrí k najstarším pevnostiam celého Gruzínska a hoci tu mala prvá stáť už pred 2200 rokmi, kamenné múry dnešnej pevnosti na ktorú sa pozeráme pochádzajú až zo 14.storočia. Medzi Chertvisi a Vardziou obdivujeme z auta ruiny pevnosti Tmogvi. S predošlou sa nedá porovnať, pretože z diaľky pôsobí len ako zhluk kameňov na strmom, prenikavo zelenom kopci.

Obrázok blogu


Pevnosť Chertvisi patrí k najstarším v Gruzínsku

Obrázok blogu


Chertvisi nad vinohradmi

Obrázok blogu


Pevnosť Tmogvi

O pár minút stojíme pod vysokým skalnatým bralom, ktoré z diaľky pripomína prevŕtaný ementál. Kupujeme si lístky a stúpame hore na kopec. Diery kedysi slúžili ako obydlia či kostoly a dokonca aj dnes v nich žije niekoľko mníchov. Ostré slnko pri stúpaní udiera do tváre, ale aj napriek tomu dokáže človek vnímať všetku krásu naokolo. Zelené kopce oživuje ružová farba kvetov prebíjajúcich sa cez steblá trávy, hučiaca rieka Mtkvari kľukatiaca sa krajinou dáva o sebe vedieť svojim volaním a sem tam sa objavia čierne bodky predstavujúce ľudí. Stará legenda hovorí, že v roku 1185 sa v skalách stratila kráľovná Tamara a keď ju jej strýko neprestajne hľadal, zo skál sa ozývalo „Ac var dzia", teda „Som tu, strýko". Podľa miestnych pochádza meno tejto unikátnej pamiatky z tejto doby. Kupujeme si lístky a stúpame hore na kopec. Na začiatku stojí kamenný altánok. Stačí spraviť krok a návštevník sa razom ocitne v kamennom príbehu gruzínskeho juhu. Skala je poprepájaná cestičkami vysekanými do mäkkého kameňa a niekdajšie príbytky sú jaskyňami. Niektoré z nich sú tak hlboké a rozvetvené, že by sa v nich človek bez plameňa sviečky bez problémov stratil.

Obrázok blogu


Nádherná krajina v okolí skalnatej Vardzii

Obrázok blogu


Vardzia vyhĺbená v skalách

Obrázok blogu


Skalnatá Vardzia

Obrázok blogu


Cestička ku skalnatej Vardzii

Obrázok blogu


Prvé skalné obydlia

Obrázok blogu


Čaro Gruzínska

Obrázok blogu


Mesto v skalách je už na dosah

Obrázok blogu


Skalnatá Vardzia

Obrázok blogu


V skalách je okrem domov aj zaujímavý kostol plný fresiek

Obrázok blogu


V skalnom dome

Obrázok blogu


Vardzia rozlezená po skalách

Medzi jaskyňami nesmie chýbať ani kostol, kde sa schádzajú mnísi pri svojich modlitbách. Dva tiché zvony visia na špagáte a čakajú, kým budú opäť znieť okolím. Celá fasáda je pokrytá pestrofarebnými starými freskami. Majú neskutočne živé farby. Maľby naokolo pochádzajú z 12.storočia. Koho fascinuje prvý pohľad, ostane po vstupe dnu do kostola doslova omámený krásou umenia. Na jednom z obrázkov na nás hľadí dokonca aj samotná kráľovná Tamara. Vardzia pripomína mesto duchov, pretože okrem nás sú tu asi štyria ďalší ľudia a mnísi pripomínajúci tiene. Po skalách, cestičkách a schodoch kráčajú tak obratne akoby sa tu boli narodili. Zliezame o úroveň nižšie, kde je hneď pokope niekoľko skalnatých príbytkov. Sedíme v tieni jaskyne, otvoríme si balíček sušených sliviek a mních idúci okolo k nám natočí hlavu a jej pokývaním nás zdraví. Málokedy prehovoria, ale usmievajú sa. Majú ťažký život, ale presne taký hľadali a tu ďaleko od civilizácie v skalách ho našli. Šepot ich modlitieb sa rozlieva priestorom skalného chrámu a takto to tu bude aj ďalšie desaťročia či storočia. Všimneme si malú, úzku cestičku vykladanú vysokými schodmi, tak si povieme, že skontrolujeme kam vedie. Chladnými chodbami sa ponárame hlbšie do skaly a miestami dokonca zliezame rebríky, až kým sa okolo nás rozprestrie tma bez akéhokoľvek svetla. Sem tam si musíme posvietiť foťákom, aby sme videli pred seba a vedeli sa vrátiť naspäť. Pred tým, než Vardziu definitívne opustíme sa ešte zastavíme v kostole plnom fresiek a posledný krát si ich očami všetky prejdeme.

Obrázok blogu


Nádherné fresky ukryté v skalnom kostole

Obrázok blogu


Kostol je plný farebných fresiek

Obrázok blogu


Farby na freskách sú dodnes žiarivé

Obrázok blogu


Anjel zo steny

Obrázok blogu


Stena zo skalného kostola

Obrázok blogu


Cestičkami Vardzie

Obrázok blogu


V dome

Obrázok blogu


Mních z Vardzie

Obrázok blogu


Stúpanie do skaly

Obrázok blogu


Kráľovná Tamara

Obrázok blogu


Freska z kostola vysekaného v skale

Obrázok blogu


Kostolné zvony

Obrázok blogu


Kamenný altánok

Cestou nazad do Akhaltsikhe a celú cestu s Míšom prekecáme. Hovorí nám ako sa mu páči „Václav Gavel", no pri otázke na ich gruzínskeho prezidenta len neurčito zakýva hlavou s tým, že by to mohlo byť lepšie. V Akhaltsikhe nás vyhodí priamo pri stanici a ešte nám ukáže odkiaľ nám pôjdu maršrutky do mesta Kutaisi. Mysleli sme, že tu počkáme hodinku, dve, ale len si stihneme kúpiť studené pitie, placky plnené zemiakmi a maršrutka odchádza.

foto: Tomáš Kubuš, Sapara, Akhaltsikhe, Chertvisi, Vardzia, 18-19.7.2010

Tomáš Kubuš

Tomáš Kubuš

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  439
  •  | 
  • Páči sa:  16x

Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík:  MaďarskoStredná Ázia - Hodvábna cestaGrécko s batohom 2007Káhira - Istanbul 2008Čarovná Perzia 2008Central Asia, Iran 2009Južný Kaukaz 2010-2016Turecko, Irak 2010TureckoSeverná Európa - PobaltieMarokoMonakoTalianskoBlízky Východ - Stredný VýchodSicíliaFrancúzskoAnglicko - ŠkótskoBeneluxBlízkovýchodné dobrodružstvoŠpanielsko - PortugalskoGréckoUkrajinaRusko - BieloruskoIrakNemecko - RakúskoMaltaTuniskoČechy a MoravaCyprusIndia, Nepál, BhutánJuhovýchodná ÁziaArábiaBalkánEgyptMadagaskar 2015Transsibírska magistrála 2016

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu