Gruzínska hranica leží od arménskej ešte dva či tri kilometre, ktoré musíme došliapať po vlastných. Colníci nás privítajú, sú zvedaví odkiaľ sme a pred odchodom zaželajú šťastnú cestu. Dosiaľ sme sa stretli s tromi skupinkami gruzínskych colníkov a vždy boli veľmi milí.
Pár metrov za hranicou stoja maršrutky smerujúce do najbližšieho gruzínskeho mestečka Akhalkalaki. Stačí nasadnúť a za pár minút odchádzame. Šofér naštartuje a odrazu sa z ničoho nič rozprší. Takéto gruzínske privítanie si hádam nezaslúžime. Dážď pridá na intenzite a pravidelne bubnuje na strechu maršrutky zatiaľ čo prichádzame do Akhalkalaki. Vystúpime na hlavnej ulici neďaleko stanice. Stoja tu taxíky a taxikári s cieľovou stanicou Vladikavkaz, no na pasažierov sa asi ešte dlho načakajú. Chvíľku sa s nimi bavíme a navrhujú nám, že nás vezmú do Akhaltsikhe za 40 lari, lebo „nie je roboty a potrebujú peniaze." Oni potrebujú a my nazvyš nemáme. Maršrutka nám odchádza za necelé dve hodiny, tak sa zložíme na stanici, aby sme nezmokli. Sadneme si do staničného bufetu, objednáme čaj a zistíme, že tu dokonca aj varia. Spolusediacim pristanú na stole varené párky a dostaneme na ne takú chuť, že si ich objednáme aj my. Skvelo sme si na nich pochutnali. Čas odchodu sa blíži a keď začne šofér ukazovať ľuďom schovaným pod strieškou, že je čas nasadať, pridáme sa k nim a môžeme ísť. Cesta do Akhaltsikhe sa kľukatí okolo známej rieky Mtkvari a okrem toho sa pokocháme pohľadom aj na pevnosť Chertvisi. Priamo za ním sa ukrýva odbočka ku skalnému mestu Vardzia, kam sa zajtra vyberieme na výlet.
Značku označujúcu Akhaltsikhe sme preťali už pred niekoľkými minútami a okolo nás sa rozprestrelo 20tisícové gruzínske mesto. Ani len netušíme, kde by sme mali vystúpiť. Spozorujeme väčšie námestie, tak si povieme, že to skúsime tu. Hneď ako sa ocitneme na jeho okraji, pristaví sa pri nás taxikár a tak sa s ním dohodneme, nech nás hodí do hotela, pretože nemáme predstavu kde presne sme. Cestou sa s taxikárom Míšom zoznámime, pokecáme a dohodneme sa s ním, že ak nás počká, pôjdeme s ním ešte teraz na maličký výlet ku kláštoru Sapara. Hotel je celkom v pohode. Je v ňom cítiť akúsi ošumelosť, ktorú získal prežitými rokmi, ale inak mu nič nechýba. Dohodneme sa na 30 lari za noc a len čo hodíme batohy do rohu miestnosti, ideme von. Míša nás ešte vezme do obchodu, aby sme si mohli zameniť peniaze a potom nám už nič nebráni vyraziť.
Netrvá dlho, kým biela, otrieskaná Lada opustí ulice mesta a začne stúpanie do kopca roztrasenou poľnou cestou. Z Akhaltsikhe sa rázom stane len niekoľko domov v údolí, ktorým preteká rieka Pocchovi. Všade naokolo sú zelené lesy a z oblakov sem tam spŕchne. Medzi všetkou tou zeleňou sa odrazu objaví zašpicatená strecha kláštora Sapara. Jeho steny si pamätajú 10.storočie a o tri sto rokov neskôr sa stal majetkom rodiny Jakeli, ktorá bola za dobre s obávaným Džingischánom a preto si kláštor aj v ťažkých časoch zachoval pokojnú atmosféru. Dnes tu stále žije niekoľko mníchov veľmi jednoduchým životom. Pri vchode sa s jedným zdravíme a vtom zmizne v prítmí svätostánku. Medzi stromami sa na svahu rozkladajú ruiny ďalšej stavby. Postavy odeté do čiernych sután sa prechádzajú nádvorím. Nasledujeme ich dnu a ocitneme sa v starom svete ozdobenom freskami. V rohu miestnosti sa začínajú schádzať mnísi a ich tváre osvetľuje len jasne oranžový plameň horiacich sviečok. Stoja jeden vedľa druhého pri drevených laviciach a spoločne sa modlia. Vonku sa medzičasom roztrhli oblaky a v údolí sa zjavila dúha. Niečo na tom bude, keď sa hovorí, že kláštor v Sapare je kúzelným miestom.
Kláštor Sapara
Kláštor Sapara
Reliéfy z kláštornej steny
Sem tam stretneme v okolí mnícha
Krásny kláštor na kopci
Pri kláštore
Fresky z kláštora
Celý interiér je vyplnený freskami
Maľba strieda maľbu
Kláštor ukrytý medzi stromami
Nad kláštorom sa dvíha aj kus kamennej pevnosti
Sapara pri pohľade z diaľky
Splynutie s prírodou
Vrátime sa nazad do Akhaltsikhe a keďže je vonku ešte svetlo, ideme sa potúlať mestom. Meno Akhaltsikhe z gruzínčiny znamená „Nová pevnosť" čím odkazuje na ruiny rozkladajúcej sa nad mestom. Ulice mesta sú prázdne a ľudia skôr sedia v parku alebo vo svojich záhradách. Stúpame do kopca nad mesto, kde kedysi stála majestátna pevnosť, ale veľa z nej nezostalo. Užívame si aspoň výhľad na Akhaltsikhe v údolí ozdobenom strechami domov. Na kopci ešte stojí niekoľko starých drevených domov, pamätajúcich si Osmanskú ríšu. Zostali tu stáť zaseknuté v čase, no veľmi sa mi páčia. Dole v meste si chvíľku posedíme pri novom, modernom kostole pred ktorým stojí socha kráľovnej Tamary. Po niekoľkých dňoch v Arménsku či Karabachu máme chuť dať si na večeru niečo dobré, gruzínske. Objavíme podnik, kde majú v jedálnom lístku aj obrázky a rozhodneme sa vyskúšať tradičné chinkali, knedlíky plnené mletým mäsom. Ako na potvoru, ich zrovna dnes nemajú. Uspokojíme sa tak aj s pelemenmi so syrom a mäsom. Sú vážne skvelé. Tomu sa povie perfektná bodka za dnešným dlhým dňom.
Nový, moderný kostol v centre mesta
Staré, opustené domy
Mesto Akhaltsikhe
Akhaltsikhe nie je veľkomestom
Hodinky na stene ukazujú pár minút pred ôsmou a na dvere sa nám ozýva klopkanie. Je to Míša a asi sa bojí, aby sme si náhodou medzi časom nenašli iného taxikára, hoci sme sa dohodli dnes na ôsmu. Cenu sme ešte včera zjednali na 45 lari a keďže platí aj dnes, môžeme sa vydať na cestu do zaujímavej Vardzie. Bude to trvať asi hodinku, ale niet sa kam ponáhľať. Celá krajina je zvlnená, akoby potiahnutá zeleno-sivou látkou z ktorej len občas vyrastie strom či malá dedinka. Pod pevnosťou Chertvisi sa na úrodnej pôde pestuje vinič z ktorého miestni vyrábajú lokálne víno. „Je výborné" uisťuje nás Míša. Pod pevnosťou si spravíme prestávku. Chertvisi patrí k najstarším pevnostiam celého Gruzínska a hoci tu mala prvá stáť už pred 2200 rokmi, kamenné múry dnešnej pevnosti na ktorú sa pozeráme pochádzajú až zo 14.storočia. Medzi Chertvisi a Vardziou obdivujeme z auta ruiny pevnosti Tmogvi. S predošlou sa nedá porovnať, pretože z diaľky pôsobí len ako zhluk kameňov na strmom, prenikavo zelenom kopci.
Pevnosť Chertvisi patrí k najstarším v Gruzínsku
Chertvisi nad vinohradmi
Pevnosť Tmogvi
O pár minút stojíme pod vysokým skalnatým bralom, ktoré z diaľky pripomína prevŕtaný ementál. Kupujeme si lístky a stúpame hore na kopec. Diery kedysi slúžili ako obydlia či kostoly a dokonca aj dnes v nich žije niekoľko mníchov. Ostré slnko pri stúpaní udiera do tváre, ale aj napriek tomu dokáže človek vnímať všetku krásu naokolo. Zelené kopce oživuje ružová farba kvetov prebíjajúcich sa cez steblá trávy, hučiaca rieka Mtkvari kľukatiaca sa krajinou dáva o sebe vedieť svojim volaním a sem tam sa objavia čierne bodky predstavujúce ľudí. Stará legenda hovorí, že v roku 1185 sa v skalách stratila kráľovná Tamara a keď ju jej strýko neprestajne hľadal, zo skál sa ozývalo „Ac var dzia", teda „Som tu, strýko". Podľa miestnych pochádza meno tejto unikátnej pamiatky z tejto doby. Kupujeme si lístky a stúpame hore na kopec. Na začiatku stojí kamenný altánok. Stačí spraviť krok a návštevník sa razom ocitne v kamennom príbehu gruzínskeho juhu. Skala je poprepájaná cestičkami vysekanými do mäkkého kameňa a niekdajšie príbytky sú jaskyňami. Niektoré z nich sú tak hlboké a rozvetvené, že by sa v nich človek bez plameňa sviečky bez problémov stratil.
Nádherná krajina v okolí skalnatej Vardzii
Vardzia vyhĺbená v skalách
Skalnatá Vardzia
Cestička ku skalnatej Vardzii
Prvé skalné obydlia
Čaro Gruzínska
Mesto v skalách je už na dosah
Skalnatá Vardzia
V skalách je okrem domov aj zaujímavý kostol plný fresiek
V skalnom dome
Vardzia rozlezená po skalách
Medzi jaskyňami nesmie chýbať ani kostol, kde sa schádzajú mnísi pri svojich modlitbách. Dva tiché zvony visia na špagáte a čakajú, kým budú opäť znieť okolím. Celá fasáda je pokrytá pestrofarebnými starými freskami. Majú neskutočne živé farby. Maľby naokolo pochádzajú z 12.storočia. Koho fascinuje prvý pohľad, ostane po vstupe dnu do kostola doslova omámený krásou umenia. Na jednom z obrázkov na nás hľadí dokonca aj samotná kráľovná Tamara. Vardzia pripomína mesto duchov, pretože okrem nás sú tu asi štyria ďalší ľudia a mnísi pripomínajúci tiene. Po skalách, cestičkách a schodoch kráčajú tak obratne akoby sa tu boli narodili. Zliezame o úroveň nižšie, kde je hneď pokope niekoľko skalnatých príbytkov. Sedíme v tieni jaskyne, otvoríme si balíček sušených sliviek a mních idúci okolo k nám natočí hlavu a jej pokývaním nás zdraví. Málokedy prehovoria, ale usmievajú sa. Majú ťažký život, ale presne taký hľadali a tu ďaleko od civilizácie v skalách ho našli. Šepot ich modlitieb sa rozlieva priestorom skalného chrámu a takto to tu bude aj ďalšie desaťročia či storočia. Všimneme si malú, úzku cestičku vykladanú vysokými schodmi, tak si povieme, že skontrolujeme kam vedie. Chladnými chodbami sa ponárame hlbšie do skaly a miestami dokonca zliezame rebríky, až kým sa okolo nás rozprestrie tma bez akéhokoľvek svetla. Sem tam si musíme posvietiť foťákom, aby sme videli pred seba a vedeli sa vrátiť naspäť. Pred tým, než Vardziu definitívne opustíme sa ešte zastavíme v kostole plnom fresiek a posledný krát si ich očami všetky prejdeme.
Nádherné fresky ukryté v skalnom kostole
Kostol je plný farebných fresiek
Farby na freskách sú dodnes žiarivé
Anjel zo steny
Stena zo skalného kostola
Cestičkami Vardzie
V dome
Mních z Vardzie
Stúpanie do skaly
Kráľovná Tamara
Freska z kostola vysekaného v skale
Kostolné zvony
Kamenný altánok
Cestou nazad do Akhaltsikhe a celú cestu s Míšom prekecáme. Hovorí nám ako sa mu páči „Václav Gavel", no pri otázke na ich gruzínskeho prezidenta len neurčito zakýva hlavou s tým, že by to mohlo byť lepšie. V Akhaltsikhe nás vyhodí priamo pri stanici a ešte nám ukáže odkiaľ nám pôjdu maršrutky do mesta Kutaisi. Mysleli sme, že tu počkáme hodinku, dve, ale len si stihneme kúpiť studené pitie, placky plnené zemiakmi a maršrutka odchádza.
foto: Tomáš Kubuš, Sapara, Akhaltsikhe, Chertvisi, Vardzia, 18-19.7.2010
