Lietadlo s cieľovou stanicou Heraklion dosadne na medzinárodné letisko podvečer. Ešte je vonku svetlo, no kým sa človek odtiaľto vymotá, zorientuje sa pred letiskom a nasadne do správneho autobusu, ktorý nás vezme priamo do srdca starého mesta, slnko sa takmer dotkne zeme. Úplne sa stratí v momente, kedy sa ponoríme do prvých uličiek a zložíme tých pár vecí čo so sebou na desať dní vezieme na malej hotelovej izbe neďaleko známej benátskej Loggie. Prvý nádych Heraklionu má teda pre mňa večernú atmosféru. Už od prvého momentu má v sebe niečo čo sa mi podvedome páči, no ešte to neviem popísať. Pripomína mi iné grécke mestá, sem tam talianske, inokedy mám pocit, že som sa ocitol v Turecku. Veď napokon všetky tieto národy sa tu zastavili a tak má Heraklion zo všetkého niečo.
Večer Heraklion krásne žije. Nechceme sa naháňať po meste, veď koniec koncov, ešte v ňom strávime nejaký čas a tak si pozrieme čo len budeme chcieť. Kamenné uličky zaplavili nielen svetlá obchodov, pouličných lámp a reštaurácii, ale aj ľudia. Miestami mám pocit, že sa premenili na ľudskú rieku a tá len pozvoľna preteká uličkami a vylieva sa do námestí. Benátska loggia žiari do tmy, pri fontáne posedávajú partie mladých, okolité podniky takmer praskajú vo švíkoch a všade je život. Na námestí pred Bazilikou sv.Tita sa naháňajú decká v čase, kedy tie u nás už dávno spia. Ticho zavládne len v prístave s výhľadom na starú, benátsku pevnosť zo 16.storočia. Aj ona žiari do noci a keby nepoletoval prístavom vánok, zrkadlila by sa na hladine zálivu. Takto sa hladina premenila len na vlniaci sa zlatý koberec. Do Grécka sa vždy teším na miestnu kuchyňu. Tá ma očarila ešte v roku 2006, keď som sa prvý krát prechádzal Aténami a odvtedy ma drží. Prvé jedlo, ktoré vždy hľadám sú souvlaki. Na hlavnej tepne starého mesta, na rohu neďaleko fontány rozvoniava gril a na ňom sa už pripravuje niekoľko „paličiek“. Každý si kúpime po dve paličky souvlaki, sadneme si na drevenú lavicu a spoločne s ostatnými večeriame. Lahodné kúsky bravčového mäsa, vôňa byliniek, jemná chuť nakvapkaného citróna a výsledkom je dokonalý súzvuk chutí. Prvé souvlaki a prvá návšteva Kréty. Všetko do seba krásne zapadá.
Ráno ožíva Heraklion len veľmi pomaly a pozvoľne. Mám na mysli staré mesto, pretože v jeho novších štvrtiach panuje ranný zhon, hoci nie tak veľký ako v iných krajinách. V Grécku sa robilo vždy všetko pomalšie a akosi lenivejšie. Námestie Eleftheriou Venizelou neďaleko hotela je príjemným mestom na sledovanie života. V jeho centre stojí stará Levia fontána, ktorá si pamätá časy, kedy nad Krétou a Heraklionom viali zástavy ozdobené benátskym levom. Benátčania získali mesto ešte v roku 1204 a založili tu kráľovstvo zvané Kandia. Až do 17.storočia mali v meste najviac moci, no napokon ani oni nedokázali odolať osmanským sultánom a nad Heraklionom sa rozprestrel polmesiac s hviezdou. Levia fontána dostala svoju prezývku vďaka sochám kráľa zvierat a celé jej telo zdobia kamenné reliéfy. Neďaleko stojí niekoľko kaviarničiek či podnikov a tak si vychutnám ranné frappé pri knihe. V hlave skrsne plán ako sa Heraklionom prepletieme a keď sa frappé stratí, je čas vyraziť.
Dovolenka na Kréte
Pozrite si ponuku last minute Kréta na dovolenka.sme.sk
Starý Heraklion je pomerne kompaktný a jeho jadro tvorí niekoľko navzájom sa prepletajúcich uličiek. Medzi domami sa otvárajú malé námestia a niektoré z nich zdobia kamenné svätostánky. Najpodstatnejšia časť historického jadra vznikala v priebehu 17-19.storočia, ale na prvý pohľad pôsobia uličky a fasády domov o mnoho staršie. Benátska loggia sa považuje za najkrajšiu taliansku pamiatku Heraklionu. Podobne ako pri Levej fontáne aj tu stál v pozadí architekt Morosini, ktorý je dodnes v meste pojem. Večer sa tu zgrupujú ľudia, ráno sme tu úplne sami. Len ticho obtierajúce sa o stĺpy a zväzky slnečných lúčov predierajúcich sa cez okná. Zaujímavosťou je, že toto je už štvrtá loggia, ktorá v Heraklione stojí a tá prvá sa objavila niekedy v 14.storočí neďaleko mora. Spravíme len pár krokov a námestie sv.Tita roztvorí priestor starého mesta. Práve tu sa objaví jedna z najdôležitejších pamiatok Heraklionu. Zopár ľudí sedí na lavičke a niekoľko mužov popíja v neďalekej kaviarničke rannú kávu s novinami. Koniec námestia patrí Bazilike sv.Tita. Na prvý pohľad by ju človek netipoval na ikonu mesta, ale história hovorí niečo iné. Prvé stopy dokonca hovoria o 10.storočí, kedy mali vyhnať Arabov z Kréty a Byzancia tu postavila svoj kostol. Ako plynuli roky, stal sa z neho významný svätostánok aj vďaka relikviám svätého Tita, ktorý bol žiakom svätého Petra. Po tom ako sa sem dostali Osmani sa kostol menil na mešitu. Zemetrasenie z roku 1856 ju zničilo, no Osmani sa nevzdali a tak ju postavili znovu, hoci ešte nevedeli, že má pred sebou, podobne ako ich ríša už len niekoľko desaťročí života. Od roku 1925 po tom ako sa na tieto miesta dostalo veľa Grékov stavba stratila minaret a stala sa ortodoxným kostolom.
Ulica 25.augusta sa považuje za najkrajšiu ulicu starého mesta. Spája srdce Heraklionu s benátskym prístavom, kde stojí aj slávna pevnosť, no jej krásu vystihujú honosné domy a palácové fasády. Väčšina z domov je potiahnutá závojom neoklasicizmu a miestni ju kedysi prezývali aj „ulicou ilúzie“, pretože sa hovorilo, že toto bola prvá ulica ktorou sa návštevník po vylodení v prístave v Heraklione prešiel a získal pocit, že Heraklion je najkrajším mestom sveta. Do prístavu ešte nejdeme, pretože sme si radšej zvolili cestu ku katedrále Agios Minas. Vedie k nej spleť malých, anonymným uličiek. Ak medzičasom začali námestia centra ožívať, tieto uličky stále spia. Sú úzke, navzájom sa prepletajú a cítiť z nich patinu strateného času. Sem tam obchodík, sem tam kaviareň, kvety, staré stoličky na priedomí, no inak sa tu nedeje vôbec nič. Až do momentu, kedy sa rozlejú do monumentálneho námestia ozdobeného dokonca trojicou kostolov. Prvým je menší Agia Aikaterini, no je zatvorený. Jeho červenkastá kupola veľmi príjemne kontrastuje s pieskovou farbou fasády. O pár krokov ďalej sa z vyvýšeného námestia dvíha obrovská katedrála. Práve ona nesie meno Agios Minas, teda svätého Minasa. Martýra zo 4.storočia zvolili v Heraklione za svojho patróna počas obdobia tureckého útlaku. Podľa mnohých má na konte Minas veľa zázrakov a dodnes sa opakuje ten, kedy mal počas 2.svetovej vojny zachrániť katedrálu pred zničením, pretože dovnútra padla pri bombardovaní bomba, no nevybuchla. Katedrála má len niečo cez 150 rokov, ale na jej zaujímavosti jej to neuberá. Interiér vypĺňajú farebné fresky, zo stropu visí obrovský luster ozdobený emblémami dvojhlavého orla a v predsieni sa slnko hrá s farebnými sklíčkami a na zem kreslí mozaiku. V tichu počuť praskanie sviečok a každú chvíľku niekto vojde dnu a von. Trojicu kostolov uzatvára Mikros Agios Minas, teda akoby „malý Minas“. Je starší, ale kapacitne nevyhovoval obyvateľom mesta a tak vedľa neho vyrástla spomínaná katedrála.
Starý Heraklion od toho nového oddeľujú kamenné hradby. Na niektorých miestach sú stále celkom slušne zachovalé a tak si povieme, že si na ne trošku posvietime. Postavili ich Benátčania a časť hradieb, ktoré za to stoja sa nachádzajú neďaleko hrobky miestneho rodáka, slávneho básnika menom Nikos Kazantzakis. Je kontroverznou postavou kvôli svojmu postoju k náboženstvu a dokonca ho po jeho diele „Posledné pokušenie Krista“ cirkev exkomunikovala. Želal si byť pochovaný za hradbami svojho mesta a tak je dodnes jeho hrob obľúbeným miestom. Zahraničných turistov tu veľa nie je, ale mnohí domáci sa radi zastavia. Popri hradbách a parkoch sa túlame k prístavu. Ten sme videli len včera, kedy už bol opustený a vysvietený. Prechádzka netrvá dlho. V starom Heraklione to nikde nie je ďaleko. Za moderným námestím sa ocitneme v prístave. Zátoka je plná malých i väčších lodičiek a na jej konci stráži okolie mohutná, kamenná pevnosť. Zopár mužov na lodi rozmotáva siete z ranného lovu, ale inak sa tu len prechádza niekoľko duší. Lode sa hojdajú na jemných vlnách, ktoré sem aj napriek vlnolamom dorazia. Všetku pozornosť však púta benátska pevnosť. Taliani ju volali Castello a Mare, no dnes jej ľudia povedia Koules. Prvú pevnosť na tomto strategickom mieste mohli postaviť už Arabi, no neskôr v 15.a 16.storočí prevzali taktovku nad novou výstavbou Benátčania a vytvorili stavbu, ktorú obdivujeme dodnes. Na chvíľku si sadneme na schody a nechávame sa unášať panorámou prístavu. Podídeme bližšie k vysokým múrom pevnosti a nad nami vyrastie reliéf benátskeho leva.
Podvečer starý Heraklion opäť ožíva. Ak si ho človek porovná s ránom, zase sa ocitol v inom meste. Z reštaurácii, podnikov či tradičných taverien sa ozýva lákavé pozývanie na jedlo či pohár vína a mnohí tomuto volaniu podľahli a už si užívajú svoju pohodu. V zapadnutej uličke nájdeme malú kaviarničku. Sadneme si von na drevené stoličky pod obrovský záhon ružových bugenvíleií. Človek by tu pri knihe a frappé vydržal niekoľko hodín, tak je tu príjemne. Neďaleko levej fontány zablúdime do bazárových uličiek. Akoby odrážali orientálnu dušu mesta, ktorá tu kedysi pulzovala. Medzi kopou nepotrebných a nezaujímavých vecí sa objavia ručne robené mydlá, olivové oleje, čili papričky, čaje, zväzky sušených byliniek a koreniny. Z korenín si nakúpime domov, pretože voňali tak nádherne, že by bol hriech nevziať si ich so sebou. Po celodennom behaní je príjemne si večer sadnúť na ulicu a vychutnať si večerný Heraklion pri práve ugrilovanom souvlaki.
V Heraklione stojí za návštevu aj perfektné archeologické múzeum plné najrozličnejších pokladov. Písal som o ňom v samostatnom článku:
Stopy histórie pod jednou strechou
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Heraklion, 26.8, 27.8, 1.9.2015
