Ráno sa zbalíme, batohy necháme na recepcii a v blízkom obchodíku kúpime zásobu pitia. Bucharu ešte neopustíme, hoci dnešné doobedie strávime za jej hranicami. Zistili sme totiž, že v jej tesnej blízkosti sa nachádzajú tri zaujímavé miesta, ktoré by bola veľká škoda vynechať. Až po tom sa môžeme s čistým svedomím pobrať na západ krajiny do rozprávkovej Chivy. Ideme nájsť taxík, ale skôr to vyzerá, že on našiel nás , pretože len čo vyjdeme z obchodu padli sme si do oka. Pol denný výlet po okolí sme zjednali na 6000 somov za osobu a je veľmi sympatické, že sa nás chlapík ani nesnaží obrať aj keď sme turisti. Predsa takí taxikári ešte nevymreli. Ako prvú zastávku sme si vybrali mauzóleum Bachautdina Nakšbandího vzdialené asi 13 kilometrov od centra Buchary. Leží v dedinke s názvom Kasri Onifrom a pre súfistov je to takpovediac povinná zastávka pri ich putovaní za svätými miestami. Patrí k najvýznamnejším súfijským miestam celého Uzbekistanu. Za vstupom sa odrazu rozprestrie priestranné nádvorie s hrobkou svätca Nakšbandího. V roku 1318 sa tu v týchto miestach narodil a napokon tu našiel aj svoj posledný odpočinok. Práve Bachautdín Nakšbandí sa považuje za zakladateľa súfijskej vetvy islámu v Strednej Ázii a preto sa jeho osoba teší mimoriadnej úcte. Dokonca takej, že si ho Buchara zvolila za svojho ochranného patróna. Pridáme sa k ostatným pútnikom a podľa starej tradície obehneme hrob v protismere hodinových ručičiek. Nad hrobkou visí zaujímavý talizman a priestor uzatvárajú dve mešity. Neďaleko jednoduchej hrobky nájdeme staručký strom, ktorý v sebe tiež skrýva jednu legendu. Vyrástol na mieste, kde si Nakšbandí po návrate z Mekky položil svoje veci. Aby tých zázrakov nebolo na jedno miesto málo, priniesol si odtiaľ aj vodu z prameňa Zam Zam. Niekoľko kvapiek vylial do studne a odvtedy nosí voda v nej prívlastok „posvätná“. Skupinky ľudí prichádzajú, namočia si do vody ruky alebo ovlažia tvár, pričom si tichým šepotom opakujú modlitbu. Dokonca si ňou plnia fľaše aj džbány, aby si z nej mohli odniesť domov pre šťastie. Ak si v takejto vode opláchne tvár dievča navždy bude krásna. Ako tak sledujem mladé dievčatá stojace pri prameni, miestni tomu určite veria. Pekné je, že sa mauzóleum stalo miestom kam prichádzajú na výlet celé rodiny. Niektoré z nich majú aj tucet členov a vedľa seba kráča niekoľko generácií. Ženy so šatkami na vlasoch a vo farebných šatách a muži slušne v nohaviciach a košeli. Druhé nádvorie vyplnila záhrada plná stromov a malý minaret, ktorý mi príde ako zmenšenina slávneho bucharského minaretu Kalon. Pri lepšom pohľade dokonca vidno ako sa mierne nakláňa. Nuž aj v Uzbekistane chcú svoju šikmú vežu.
Vstup do areálu hrobky Bachautdína Nakšbandího
Miestna návštevníčka hrobky
Nádherne zdobená fasáda vedie na nádvorie s hrobkou
Usmievavé ženy v typických šatách
Drevené stĺpy mešity
Hrobka súfijského svätca Bachautdína Nakšbandího
Talizman nad hrobkou svätca
Malé jazierko pri mešite
Tradičné šaty alebo "európska" móda?
Malý minaret pripomínajúci bucharský Kalon Pár kilometrov odtiaľto leží palác miesto, kde mal svoj letný palác postavený posledný emír Alim Chán. Celé miesto nesie honosný názov Sitorai Mohi Hosa pod ktorým sa skrýva „Záhrada mesiaca a hviezd.“ Pred palácom si vykračujú sem a tam nádherné pávy. Z prázdneho nádvoria vyrastá obrovská budova. Vojdeme dnu a vzápätí nás obklopí luxus zhotovený pre oko samotného emíra. Jeho čierno-biele portréty dávajú tušiť komu to tu celé patrilo. Jednotlivé miestnosti sa predháňajú v prezdobenosti stien, stropov, ale aj doplnkami v podobe pol metrových čínskych váz. Na stavbe sídla sa stretli architekti nielen z Ruska, ale aj miestni umelci. Medzi tie najhodnotnejšie exponáty patrí ruský 50-wattový generátor, ktorý vyrábal v bývalom emiráte ako prvý elektriku. V parku za jazerom stojí drevený altánok. Ak si chce človek vyjsť tých niekoľko drevených schodov až na vrchol, musí zaplatiť vstupné. Veľa mladých tu čaká dokonca v rade, aby sa ocitli v altánku a spravili si spoločnú fotografiu. Parkom sa rozlieva vodná nádrž alebo jazierko, kde panuje ticho a pokoj. Dalo sa k nemu dostať z emírovho háremu a tak sa v jeho blízkosti vždy vyskytovalo veľa žien. Viaže sa k nemu aj príbeh o emírovi a jablku. Na sklonku dňa sa emír rozhliadol po jeho brehoch a svojej vyvolenej hodil jablko. Tá mu ho potom musela doniesť priamo do izby.
Vstupná brána za ktorou stojí emírov palác
V záhrade sa premávajú pávy
Pávy k palácu patria už odjakživa
Palác Sitorai Mohi Hosa (Záhrada mesiaca a hviezd)
Pod zelenou klenbou sa skrýva vstup do vnútra
Neobvykle prázdna komnata emírovho paláca
Výzdobu paláca tvoria často polmesiace a hviezdičky
Luxus v podaní emíra
Niektoré miestnosti slúžia ako múzeum tradičného oblečenia
Miestnosti paláca odzrkadľujú bohatstvo panovníka
Obľúbený drevený altánok
Zadná časť paláca susedí s jazierkom
Trojicu zaujímavých miest v okolí Buchary uzatvára nekropola zo 16.storočia Chor Bakr. Vyrástlo tu miesto plné hrobiek a mauzóleí, ktoré by sa svojho času dali prirovnať k nádhernému samarkandskému komplexu Shah-i-Zinde. Celý Chor bakr má nádych svetlohnedej hlinenej farby. Medzi hrobkami a úzkymi uličkami sa prechádzajú pávy. Je nádherné ich sledovať na mieste akým je práve toto. Pomaly, potichu kráčam v jeho stopách až sa páv rozbehne a vzlietne. Pristane na vrchole hrobky a nechá ma obdivovať svoje pestrofarebné perá. Túlame sa medzi hrobkami, pričom väčšina z nich má typický trojuholníkový tvar so zaoblenými stenami. Niektoré hrobky, ktoré vyrástli za dynastie Šajbanidov sú monumentálnejšie ako ostatné. Prvý hrob vôbec patril mužovi menom Abu Bakr. Bol dobrým priateľom proroka Muhammada a neskôr sa stal dokonca kalifom, vládcom islámskeho sveta. Pochovali ho tu spolu s rodinou a na ich hrobky dnes padá tieň košatého stromu. Aspoň toľko hovorí miestna legenda. V skutočnosti zomrel Abu Bakr v roku 634 a pochovali ho pri hrobe samotného proroka Muhammada na mieste, kde stál kedysi dom prorokovej manželky Aiše. Dnes na tom mieste stojí v Medine obrovská mešita Al-Masjid al-Nabawi (Prorokova mešita). To že v Chor Bakr pochovali niekoho významného ukazuje aj zvyk, ktorý hovorí že okolo takéhoto hrobu postupne vznikajú cintoríny. Kto bol tou osobou, však ostáva zahalené tajomstvom. Ku komplexu patrí aj Piatková mešita, ale tá je dnes zatvorená. Prejdeme sa aspoň pred jej vstupom a pomaličky sa treba vrátiť do Buchary.
Piatková mešita neďaleko hrobiek v Chor Bakr
Krik páva
Piatková mešita pôsobí opusteno
Honosnejšie hrobky v Chor Bakr
Nádherná tyrkysová kupola nesmie rozhodne chýbať
Rozlúčka s miestnymi pávmi
Chceme sa dostať na západ krajiny do Chivy a tak sa držíme rady miestnych, aby sme našli Karavanseraj bazár odkiaľ chodia autobusy týmto smerom. Vrátime sa do hotela pre batohy a pri čakaní kým nám majiteľ zamení peniaze kecáme so sympatickým chalanom z Turecka. Pred chvíľkou dorazili a idú točiť dokument pre tureckú televíziu TRT o historických miestach ako uzbecký Samarkand, Buchara, turkménsky Merv a afgánsky Mazar-e-Sharif či Balch. Na odchode dostaneme vizitku, nech sa ozveme a povie nám, že je dokument na svete. Berieme si taxík na Karavanseraj bazár a náš taxikár nám pomáha nájsť autobus smer Urgenč. Dohadujeme sa so šoférom mikrobusu, ale ten stále točí, že nás vezme za 120 000 somov, no viac ako 100 000 nie sme ochotní zaplatiť. Pár minút sa naťahujeme až v tom príde červený autobus Ikarus s prasknutým čelným sklom do Urgenču. Stojí len 10 000 somov na osobu. Nuž, keby sa bol šofér mikrobusu rozhýbal skôr mohol celkom dobre zarobiť. Takto sme vyhrali my a ešte aj čo to ušetrili. Cesta do Urgenču bude trvať niekoľko hodín a veľká väčšina trasy vedie cez púšť Kyzylkum. Tá nie je plná zlatých pieskových dún ako si človek často krát romanticky predstavuje púšť, ale je nevľúdnou pustatinou plnou suchých kríkov bez konca. Krajina je natoľko monotónna, tak si čas krátime hádaním ľudí, ktorých sme už na cestách stretli. Cesta sa kľukatí popri rieke Amur Darya. V staroveku bola bájnou riekou Oxus za ktorou sa dnes rozlievajú stepi Turkmenistanu. Ťažko sa na neho pozerá, keď sa tu predvádza kilometer od nás a viem, že sa cez neho do Iránu nedostanem, lebo sa rozhodli na čas nevydávať víza.
Púšť Kyzylkum
Náš červený Ikarus
Zotmelo sa a po tme sa dostaneme do Urgenču. Hneď na stanici si berieme lacný taxík a uháňame posledné kilometre do Chivy. Uháňať je to pravé slovo, pretože po rovnej ceste letíme takmer 140kou. Hľadáme hotel Otabek na ulici Islam Hoja, ale šofér netuší kde by mohol byť. Pýta sa pár ľudí a ocitneme sa pred hotelom Islambek. No čo, asi si spojil slová dokopy a vygeneroval, že by to mohol byť tento hotel. V túto nočnú hodinu je to zázrak, že sme predsa niečo zohnali. Za pár minút už bude zajtra. Už aby to bolo, aby sme sa ocitli v uličkách tohto neskutočného mesta.
f oto: Tomáš Kubuš, Kasri Onifrom, Sitorai Mohi Hosa , Chor Bakr 22.6.2009
