Vo vlaku sme sa celkom vyspali. Nadránom sa budím a sledujem krajinu za oknom. V Izmite sa objavuje more a takýto pohľad jednoducho nechcem prespať. Pri Gebze krásne vychádza slnko a osvetľuje svojimi prvými lúčmi krajinu. Kopce sú posiate domčekmi, pod ktorými sa kúpe more. Na Haydarpaşu prichádzame pred ôsmou. Tešil som sa na tento moment a veľmi si ho užívam. Sme v Istanbule. Vychádzam zo starej budovy, schádzam kamennými schodmi a vidím tu nádheru naokolo, minarety Sultanahmet Camii, obrysy Ayasofye, cítim morskú vôňu a viem, že som svojim spôsobom doma. Loďou sa vezieme na Eminönü a až tu si uvedomím, že sme vlastne v cieli našej cesty. Cesta z Káhiry až sem nám trvala 31 dní. Predsa sa nám to podarilo a bolo to ešte krajšie ako sme mysleli. Vystupujeme na rušnom nábreží plnom ponáhľajúcich sa ľudí. Po mesiaci opäť na európskej pôde. Zbehlo to neuveriteľne rýchlo. V „našom“ hoteli zhadzujeme batohy a ideme hneď von.
Galatská veža
Chcem navštíviť turecké kamarátky s ktorými som sa pred dvomi rokmi skoro týždeň túlal Istanbulom. V Európe sme sa dlho neohriali a loď nás opäť vezie do Ázie. Do štvrti Kaynarca, nám to trvá vlakom zhruba pol hodinu. O chvíľu prichádzajú dve známe postavičky a ja som rád, že sme sa opäť stretli. Pred rokom keď som bol v Istanbule sme sa minuli o jeden blbý deň. Vraciam sa do bytu, kde som prežil jeden nezabudnuteľný týždeň. Na stole nás už čakajú výdatne raňajky a po nich sa presúvame na balkón s krásnym výhľadom na mešitu. Vymysleli sme, že spolu pôjdeme k dievčenskej veži Kiz Kulesi. Toto miesto už dôverne poznám, ale nikdy som nebol hore na veži. Pohľad z veže je úžasný. Páči sa nám tu natoľko, že tu ostávame asi hodinu. Celý Istanbul je ako jedna veľká panoráma. Začína výbežkom na ktorom stojí Ayasofya a Sultanahmet, pokračuje cez nábrežie Eminönü, minarety Yeni Camii, prediera sa na kopec k Süleymaniye Camii a stráca sa v diaľke. Za chrbtom máme nábrežie Uşkudaru. Nechápem prečo som doteraz nebol na veži, veď toto nábrežie patrí k mojim najobľúbenejším miestam celého Istanbulu. O chvíľu sa k nám pripája aj tretia kamarátka. Tak, až teraz sme kompletní. Busom ideme pozrieť do Maltepe. Je to veľmi živá, ale príjemná ázijská štvrť. Čo je na nej skvelé je, že tu nie je takmer žiadny turista. Žiadne turistické autobusy, rozťahané skupinky, nič. Dominantou Maltepe je veľká mešita so 4 minaretmi, ktorá by mala byť najväčšou mešitou ázijského Istanbulu. Teraz prišiel čas na to, čo majú Turci najradšej. Jedlo! Na večeru si dávame kumpir, čo je veľký varený zemiak roztlačený na dne misky a ozdobený rôznymi šalátmi, olivami, zeleninou a všetkým na čo si len človek spomenie. Je tak sýty, že ho ani tentokrát nevládzem dojesť. Pomaličky nás odprevádzajú na malú vlakovú zastávku, čo znamená len jedno. Nastáva lúčenie a opäť sme s Alinom sami.
Pohľad z balkóna na mešitu v štvrti Kaynarca
Pohľad na štvrť Uşkudar
Sultanahmet Camii a Ayasofya
Kiz Kulesi (Dievčenská veža)
Veľká mešita v Maltepe
Kumpir
Plavíme sa na európsky breh. Počas celej plavby sa slnko pomaličky blíži k zemi. Jeho lúče sa dotýkajú mesta vyrastajúceho z mora a to sa vďaka nim ponára do zlatej farby. Na zlatom podklade sú čiernou namaľované štíhle minarety snažiace sa dotknúť neba. Prosté slovo „krása“ naberá v Istanbule úplne nový rozmer. Lúče sa lesknú na vlniacej sa vodnej hladine a vytvárajú malé hviezdičky. Akoby popadali všetky naraz z neba v podobe splnených prianí. Fúka príjemný vetrík a na tvári sa trblietajú malé čiastočky vĺn, ktoré sa rozbili o telo lode. Posledné lúče zohrievajú vzduch, no ja cítim ako sa mnou preháňajú zimomriavky. V hlave sa mi neustále opakuje začiatok jednej z mojich obľúbených pesničiek „don't want this moment to ever end“. Je to úžasný pohľad. Tak krásny. Neuveriteľný. Rozprávkový. Mám pocit akoby som za túto jedinú plavbu zažil viac ako za celú doterajšiu cestu.
Pohľad na európsku stranu
Malá mešita v Kadiköy
Ázijská vlaková stanica Haydarpaşa
Istanbul je očarujúce miesto
Sultanahmet Camii a Ayasofya
Ayasofya
Sultanahmet Camii
Druhý deň sa ideme len tak túlať Istanbulom. Mám rád keď sa môžem len tak bezcieľne túlať jeho uličkami, bazármi, sadnúť si na čaj, rozmýšľať. Ranné slnko sa opiera do červenkastých múrov Ayasofya. Už teraz sa tu tvorí rad na lístky. Park medzi mešitami je plný kvetov a ako vždy aj teraz veľmi príjemným miestom. Sedíme na lavičkách a už ani neviem koľký krát sa pozerám na minarety Sultanahmet Camii. Vždy bude mojou obľúbenou mešitou. Veď to bola práve ona, kde som prvý krát sedel na mäkkom koberci a vnímal to ticho naokolo. Dnes keď vidím, koľko turistov čaká na nádvorí sa mi dnu ísť nechce. Ani na Hippodrome to nieje iné. Ak má človek šťastie tak stretne aj Turka :) Hippodrom je totiž miesto, kde stoja turistické autobusy a vyhadzujú turistov po desiatkách. Po Gíze a Petre stretávame dokonca po 3.krát na našom výlete Slovákov. Ako nás tak míňajú počujeme nadávky na to „prečo musia ísť na Veľký bazár peši, keď majú predsa autobus?“ Nemám slov. Chceme si ísť kúpiť na otogar lístky do Sofie, čo znamená že nás čaká šliapanie až na Aksaray. Cesta ubehne rýchlo, pretože celý čas ju lemujú reštaurácie, obchodíky alebo čajovne, tak sa je na čo pozerať. Konštantínov stĺp je stále celý v lešení a tak som ho ešte stále nikdy nevidel. Za lístok do Sofie platíme 50 YTL, čo je podstatne viac ako minuloročných 35 YTL. Kašlať na to, hlavné že máme lístky a štvrtok ráno by sme sa mali ocitnúť v Sofii. Všetko potrebné už máme vybavené, tak si môžeme začať užívať. Sadáme si do útulnej čajovne a vychutnávame teplé dúšky skvelého jablkového čaju. Kecáme, preberáme všetko čo sme zažili a nieje toho málo. Na obed sme sa vybrali pri Sirkeci. Alino sníva o tom ako si dá iskender kebab, ktorý som mu pred rokom vybásnil. Túlame sa Galatským mostom na druhú stranu. Plno rybárov vytrvalo čaká na svoj úlovok. Ale viac sa načakajú ako nalovia. Mám to tu rád. More je veľmi blízko, všade sa premávajú lode, vzduchom sa nesie vôňa grilovaných rýb a z vody vstupuje štvrť Beyoglu s Galatskou vežou. Aj nás zlákala omamná vôňa rýb a na malých plastových stoličkách si dávame balik ekmek. Kúsok za mešitou Yeni Camii vchádzame do egyptského bazáru. Neviem čo sa deje, ale dnes sa mi tu veľmi nepáči. Prebíjať sa hradbou tiel nemám najmenšiu chuť. Radšej sa pozeráme na trhy naokolo. Stmieva sa, tak si ideme sadnúť do parku pri Sultanahmet Camii. Večer sa k nám pridal miestny chalan s ktorým celý čas kecáme o futbale. Je to veľký fanúšik Fenerbahçe.
Sultanahmet Camii v celej svojej kráse
Uličkou k Sultanahmet Camii
Minarety a kvety
Vstup do Sultanahmet Camii
Za bránou stojí hlavné nádvorie
At Meydani (Hippodrom)
Iskander Kebab
Galatský most
Predavači servírujú grilované ryby priamo z lode
Cukrovinky Egyptského bazára
Koreniny od výmyslu sveta
Ayasofya
Nábrežie Eminönü
Galatská veža ponorená do tmy
Ráno kráčame k archeologickému múzeu. Prekvapili nás, že aj tu zdvihli vstupné. Pred rokom to bolo 5 YTL, dnes presne dvojnásobne. Bol som tu už 3 krát, tak nechávam Alina nech ide sám a ja sa radšej vyvalím v parku Gülhane. Je to moja oáza pokoja, kam utekám vždy keď si chcem oddýchnuť. Takto ráno tu je viac stromov ako ľudí a je skvelým miestom na relax. Poobede sa tento pomer obráti. Zbehli sme na toast a ideme si pozrieť Küçük Ayasofya, čo je vlastná malá Ayasofya. Celá cesta vedie popri more, takže o krásne pohľady máme postarané. Vchádzame za staré hradby Konštantínopola a hneď po ľavej strany vidíme minaret malej Ayasofye. Je to pekná stavba, trochu podobná svojej staršej sestre a je zasadená v príjemnom prostredí. Akoby zázrakom ju neobjavili turisti, pričom je Hippodrom odtiaľto asi len 5 minút chôdze. Aj pred rokom som tu bol úplne sám a teraz zažívame to isté. Chvíľu sa zastavujeme na nete napísať, že sme čoskoro doma a ideme zohnať niečo na obed. Nechávame si zabaliť dva kebaby, kupujeme džús z granátových jabĺk a vraciame sa do Gülhane parku. Musíme sa ešte rozlúčiť s Galatskou vežou, s nábrežim, mostom, no skrátka so všetkým. V hoteli berieme batohy a pomaličky odchádzame. Električkou na Aksaray a metrom na otogar. Nastupujeme do autobusu a ja sa už teraz teším ako sa za mesiac budem znovu prechádzať istanbulskými ulicami. Neviem sa už dočkať.
Küçük Ayasofya
Rybári
Yeni Camii (Nová mešita)
Nádvorie v Yeni Camii
Nepreniknuteľná hradba tiel v Egyptskom bazári
Ráno sa budíme pred Sofiou. Na stanici si kupujeme lístky do Bratislavy a čakáme na bus. Meníme pár drobákov aby sme si kúpili niečo na raňajky. V Bratislave by sme mali byť zajtra ráno a pred nami je deň, ktorý by sa kľudne mohol označiť ako „najnudnejší deň cesty“. Takéto presuny však k tomu celému neodmysliteľne patria. Zo Sofie sme na hraniciach za hodinku. Škoda len, že na nich trávime hodiny rovno tri. Už je to u mňa definitívne. Nenávidím hranice :) Cez Belehrad, Vojvodinu, Novi Sad sa dostávame do nočnej Budapešti. Noc sa prehupla do druhej polovice a čochvíľa sme v Bratislave. Sedíme na chladnej nočnej stanici a čakáme na nejaký spoj domov. Po 35.dňoch skúšam aké je to mať dlhé rukávy, no aj tak mi je zima.
Za 5 týždňov, ktoré sme prežili "on the road" sme zažili zážitkov na niekoľko životov. Na samom začiatku sme prežili 4 fantastické dni v Káhire, vychutnali si pyramídy v Gíze, Sakkáre, Dahšúre, pozreli zbytky starovekého Memfisu, prešli sme naprieč Sinajom až do malého prístavu Nuweiba odkiaľ sme sa plavili po Červenom mori do jordánskej Aqaby, okúpali sme sa v mori, obdivovali západ slnka nad Aqabským zálivom, dva dni sme sa túlali medzi rozpálenými skalami krásnej Petry, preskúmali okolie Ammánu s rímskym Jerashom, navštívili mozaiky v Madabe a pozerali sa na Palestínu z kopca Mt.Nebo, popíjali čaj v Ammáne a užívali si výhľad z vysokej Citadely, po týždni v Jordánsku sme prišli do Sýrie, strávili 3 dni v Damašku a okolí, Maalula, Bosra, konečne som si po roku vychutnal černicový džús na konci souku Al Hammiydieh, odišli sme do Libanonu, splnil sa mi ďalší sen, túlali sme sa prázdnymi uličkami Beirútu, nachádzali stopy ničivej občianskej vojny aj úsmevy ľudí, ktorí veria, že sa nič podobné už nezopakuje, prešli sme Sidon, Tyros, Byblos a nakoniec sme si nechali Baalbek, privítala nás streľba v horách, Welcome to Lebanon, úžasná krajina kam sa ešte musím vrátiť, vrátili sme sa do Sýrie a túlali sa cez Tartous do Latakie, plavili sme sa na ostrovček Arwad, obdivovali staroveký Ugarit, Amrit, Apameu, posedeli sme si na raňajkách v dedinke Sarouj vo "včeľom úli", na vlastné oči videli niekoľko "mŕtvych miest", okúpali sme sa v malej no o to príťažlivejšej oáze priamo v Palmýre, prvý krát sme na vlastné oči videli brehy Eufratu v meste Deir ez-Zor, stretli tu kopu skvelých ľudí, stáli sme kúsok od Iraku, bol tak blízko a pritom neuveriteľne vzdialený, nachádzali sme črepy v mezopotámskom Mari, sedeli na ruinách Dura Europos pričom nám pod nohami tiekol životodárny Eufrat, prechod Blízkym Východom sme zakončili v severosýrskom Aleppe, navštívili stĺp sv.Šimona, ale aj chetitský chrám v Ain Dara, prešli sme do Turecka kde sme sa cez pohorie Taurus dostali do Ankary, je to ešte krajšie miesto ako som si myslel, a záver bol v znamení troch dní strávených v raji..teda v Istanbule :) Cestovanie je skrátka úžasné....
foto: Tomáš Kubuš, Istanbul 4-6.8.2008
