Dnešný deň pre nás začína o čosi neskôr než obvykle. Naša maršrutka do mesta Sisian ako sme včera zistili odchádza až o desiatej, tak máme ešte kopu času. Z nášho prechodného bydliska ideme aspoň s hodinovým predstihom, aby sme sa uistili, že sa nám ujdú miesta. Lúčime sa s našou hostiteľskou rodinou, podáme ruky a strácame sa za najbližším rohom. Stepanakert je po nočnej búrke zbičovaný dažďom a mláky sa len pomaličky vyparujú z ulíc. V obchode si kúpime suché rožky, vodu, colu a prídeme na stanicu, kde počkáme. Aljaka nechávam usadeného v maršrutke a ja ešte behám kade tade, aby som zamenil peniaze. Oproti sebe síce stoja na hlavnej ulici dve banky, ale ani v jednej ešte nie sú otvorené žiadne zmenárne. Až v tretej sa mi prihovorí policajt v uniforme a dá veci do pohybu. Bavíme sa o Československu, o Náhornom Karabachu, spomína na Prahu a ani sa nenazdám a eurá sa zmenia na arménske dramy. Pred stanicou natrafím na miestnu tržnicu, tak si poviem, že aspoň na chvíľku nakuknem. Teším sa, že to vnútri bude krásne žiť, ale opak bol pravdou. Vo vnútri je len ticho, vyložené ovocie, zelenina, oblečenie či na kope naukladané tehly. Odrazu sa vynorilo pár predavačov, ktorí dúfali že sa u nich zastavil zákazník. Takú prázdnu tržnicu som už poriadne dlho nevidel. O desiatej hodine sa konečne maršrutka pohne a pred nami je štvorhodinová cesta do arménskeho Sisianu.
Prázdna tržnica v karabašskom Stepanakerte
Netrvá dlho a cesta nás vyvedie priamo nad Stepanakert. Spoznáme cestu, ktorou sme plní očakávania do Náhorného Karabachu prichádzali. Popŕcha a horami sa prevaľuje hmla, ktorá zapĺňa údolia. Vykúkajú z nej len vysoké, zelené kopce. Pôsobivá rozlúčka s Náhorným Karabachom. Akoby mali jeho tajomstvá zostať zahalené magickou rannou hmlou, ktorá sa rozplynie len pred tými, ktorí sa ich rozhodnú preskúmať. Na hranici musíme vystúpiť z maršrutky a ísť k colníkom do búdy, aby nám skontrolovali víza. Odovzdávame im papiere z ministerstva zahraničných vecí, ktoré potvrdili, že sme sa u nich zastavili s itinerárom našej trasy a môžeme ísť.
Opäť sme sa ocitli v Arménsku. Za mestom Goris nás zdravia veľmi pekné hory, ale ešte viac sa mi páči krajina v okolí Sisianu. Ten by bol sám o sebe len ďalším obyčajným arménskym mestom, no má tu výhodu, že niekto v minulosti rozhodol o tom, že ho umiestnia sem medzi krásne kopce. Len čo vystúpime po štvorhodinovej ceste maršrutkou na malej stanici, zisťujeme kedy odchádzajú spoje do mesta Jegegnadzor, kde by sme dnes radi spali. Posledná nám ide za hodinu aj niečo, tak sa potešíme, že bez problémov stihneme ísť na výlet k tajomnému miestu zvanému Zorats Karer. Leží len pár kilometrov za Sisianom, no ak všetko chceme stihnúť, musíme nájsť taxikára.
Z hlavnej cesty treba odbočiť do poľa. Bez značky, bez smerovky, šípky, nie je tu nič čo by turistu na toto zaujímavé miesto naviedlo. Cesta k Zorats Kareru je takmer celá rozbitá a nespevnená. Naša stará biela Lada sa natriasa a taxikár už asi v duchu preklína svoje rozhodnutie, odviesť nás až sem. Na poli leží roztrúsených niekoľko veľkých kameňov. To oni tvoria Zorats Karer alebo Karahunj ako sa toto miesto tiež zvykne nazývať. Porozhadzovaným kameňom pridáva na príťažlivosti lichotivá prezývka „arménsky Stonehenge" a podľa vedcov tu už niekedy v dobe bronzovej stálo pohrebisko. Prechádzame sa pomedzi vysoké kamene a niektoré z nich majú dokonca viac než 2 a pol metra. V celom priestore by sme napočítali takmer 222 menhírov rôznych veľkostí či tvarov, pričom tie najťažšie kamene majú bez problémov aj 10 ton. Niektoré jazyky hovoria, že Zorats Karer mohol slúžiť ako miesto, odkiaľ sa pozorovali hviezdy. Samotné, porozhadzované kamene veľa človeku nepovedia, no aj tak som rád, že som sa tu ocitol.
Tajomné miesto Zorats Karer
Zorats Karer tvori cca 222 kamenných menhírov
Celé pole je posiate väčšími či menšími kameňmi
Zorats Karer je niekdajšie pohrebisko a kamenná hvezdáreň
Kamene ležia pár kilometrov za Sisianom
Zorats Karer nosí prezývku arménsky Stonehenge
Niektoré menhíry sú vysoké dva metre
Vrátime sa do Sisianu a na parkovisku už stojí pristavená naša maršrutka do Jegegnadzoru. Šofér ukazuje, že ešte máme desať, možno pätnásť minút, tak aspoň zbehneme do obchodu. Nakúpime si pitie, chipsy a ideme si sadnúť. Všetko nám nádherne vyšlo.
V meste s ťažko vysloviteľným názvom sa ocitneme po hodine a pol jazdy priamo uprostred zaprášenej križovatky. Hneď vedľa stojí bývala budova stanice, ktorú dnes pripomínajú len zhrdzavené písmenka v azbuke rozvešané na streche. Zasekla sa v čase a schátrala, takmer ako celé mesto. Ulicami sa preháňa jemný, chladný vietor odfukujúci slnečné lúče. To bude aj tým, že sa nachádzame v nadmorskej výške 1194 mnm. Celé mesto vybudovali do mierneho svahu, tak prejde takmer desať minút, kým sa dostaneme z hlavnej cesty do centra. Chceli by sme nájsť lacný hotel Gladzor, ale nevieme kde ho hľadať. Opýtame sa staršieho pána na cestu a on namiesto toho, aby nám vysvetlil kade ísť, rozhodol sa ukázať nám cestu a dovedie nás tam. On si takto spestrí rutinu a nám pomôže. Hotel je obrovská socialistická budova, ktorá už dlhé roky nezažila aké to je mať plno hostí. V časoch dávno minulých mohla byť spoločenským miestom číslo jeden, ale tie časy sú preč. Na recepcii nás víta milá pani, ktorá sa poteší našej prítomnosti a hneď nám ide ukázať izby. Tie s televízorom sú drahšie, ale to je posledné čo by sme na izbe potrebovali. Ostaneme tu jednu noc a dohodneme sa na 5000 dramoch. Vynikajúca cena, pričom máme všetko čo nám treba, máme aj malý balkón a na chodbe nájdeme chladničku, kde si môžeme nechať vychladiť pitie. Ubytovaní sa bavíme s našou novou recepčnou, že by sme chceli navštíviť kláštor Noravank, či nám nevie niečo poradiť. Akčná pani hneď vyberie telefón, niekam zavolá a všetko je vybavené. O chvíľku príde taxikár, ktorý nás ku kláštoru vezme, počká na nás a potom nás privezie naspäť. To všetko za 2500 dramov. S tak dobrou cenou sme ani len vo sne nepočítali, pretože aj v knihe píšu, že by to malo byť viac. Z taxikára sa vykľul mladý chalan jazdiaci na iránskom Chodre, ktorý je recepčnej známy. To preto sme dostali túto špeciálnu cenu.
Paneláky z Jegegnadzoru
Kláštor Noravank leží od Jegegnadzoru asi 20-30 kilometrov. Ako mnohé iné aj on sa skrýva uprostred fantastického prostredia. Cesta sa neustále zužuje a nad hlavami nám rastú niekoľko desiatok metrov vysoké skalnaté bralá. Stále čakám kedy sa dajú do pohybu a rozdrvia nás na prach. Za kaňonom sa otvorí priestor a neverím vlastným očiam. Skaly majú červenkastý a hrou slnka miestami až sýto červený nádych. Tu medzi skalami stojí trávnatá plocha s dvomi kláštormi. Noravank, alebo v preklade Nový kláštor založil ešte v roku 1105 biskup Hovhannes, ale častejšie sa spája s menom geniálneho architekta Momika, ktorý vdýchol obom stavbám nezameniteľnú pečať. Ocitneme sa v tieni hlavnej katedrály Surp Astvatsatsin. Tiahne sa do výšky a vysokými, kamennými schodmi sa dá dokonca vyjsť na druhé poschodie. Aj keď je vnútro prázdne, je úžasné prechádzať sa jeho priestormi a nebyť nikým rušení. Spolu s nami tu je len jedna arménska rodinka s deťmi. Je podvečer a trávnik sa vyprázdnil, ale behom dňa sa tu vystriedajú davy ľudí. Arméni sú hrdí na svoje dedičstvo v podobe starobylých kláštorov a preto nevynechajú príležitosť k ich návšteve. Prechádzajú sa nimi, rozprávajú si príbehy viažuce sa k tomu ktorému kostolu, spoločne zapália sviečky, zaspomínajú si na tých, s ktorými kedysi chodili na takéto výlety, oddýchnu si v kruhu rodiny a poberú sa zase domov.
Katedrála Surp Astvatsatsin
Nádherné kopce sfarebené do červenej farby
Menší kostol s názvom Karapet
Kupola kostolíka Karapet
Prístupová cesta ku kláštoru Noravank
Katedrála Surp Astvatsatsin
Kamenné vnútro katedrály
Karapet
Fasáda katedrály Surp Astvatsatsin so schodiskom
Vchod do katedrály strážia kamenná podoba Ježiša Krista, sv.Petra aj Pavla vytesaných do chladnej steny. Miestni zvyknú katedrálu prezývať aj Burtelashin podľa svojho patróna Burtela Orbeliana. Ten tu spoločne s rodinou našiel posvätný spánok. Aj to prečo je stavba vyššia ako ostatné má svoje opodstatnenie a podľa historikov má pripomínať ranné stavby kresťanov slúžiace ako pohrebné veže. Menší kostol Karapet stojaci hneď vedľa sa výzorom katedrále nemôže vyrovnať, zato má čosi, čo by sme inde márne hľadali. Nechal ho postaviť samotný biskup Hovhannes, aby sa do neho mohol ukryť kus svätého kríža s Kristovou krvou, ktorý získal od neznámeho pocestného. Najzaujímavejším kúskom stavby je však reliéf nad bránou. Len tu sa dá zahľadieť do očí samotného Boha. Kým väčšina umelcov pri zobrazovaní Boha využívala len symboly, Momik sa rozhodol ukázať ho ako staršieho bradatého muža. V ľavej ruke drží Adamovu hlavu a pod pravou sa odohráva scéna ukrižovania Krista. Obrázok Boha robí z Noravanku výnimočné miesto.
Fasáda kostolíka Karapet
Významný reliéf z Noravanku zachytáva portrét samotného Boha
Reliéf z kostola
Za tajomnými dvermi
Chačkary odpočívajú pri kostole
Chačkary s katedrálou
Pohľad na katedrálu
Katedrála Surp Astvatsatsin
Po návrate z Noravanku sa necháme vyhodiť v centre mesta. Stojí tu malá záhrada s posedením, kde sa na chvíľku oddýchneme pri vychladenej minerálke. Pitie si kúpime aj na izbu a na balkóne s výhľadom na staré, ošarpané domy a zvlnenú krajinu, dopisujem zanedbaný denník. Mám pocit, že jeden z kopcov dokonca pripomína pevnosť, ale ide tu len o hru prírody. Veľmi príjemne sa tu sedí, pretože je tu absolútny kľud.
Izba s ošumelej ubytovni
Pohľad na okolie Jegegnadzoru
foto: Tomáš Kubuš, Stepanakert, Zorats Karer, Noravank, Jegegnadzor, 16.7.2010
