Po ľahkých raňajkách v podobe presladených ďatlí, čerstvého chrumkavého chleba, vajíčka na tvrdo a kanvice čierneho čaju opustím Mashad a vydám sa na výlet do 120 kilometrov vzdialeného mesta Nišapúr, ktoré preslávil básnik Omar Chajjám. Času mám na rozdávanie, tak som si povedal, že štyri kilometre na autobusový terminál si odšliapem a možno cestou narazím aj na niečo zaujímavé. Okrem obchodíkov, hotelov či malých podnikov, kde sa už od rána sedí pri jedle mi nič nebrnklo do nosu čo by stálo za zmienku. Starý autobus smerujúci do Nišapúru už stojí na svojom nástupišti a naštartovaný nervózne čaká posledných pasažierov.
Nišapúr bol kedysi hlavným centrom celej provincie Chorasán, ale ako začal upadať, jeho miesto veľmi rýchlo zaplnil Mashad. Prvé mesto tu na popud sasánovského kráľa Šápura I. vyrástlo už v 3.storočí a netrvalo dlho kým sa preslávilo v širokom ďalekom okolí. Nišapúr ťažil zo svojej polohy ležiacej na starej Hodvábnej ceste smerujúcej z Anatólie až do ďalekej Číny. V časoch najväčšej slávy dokázal dokonca konkurovať Káhire či Bagdadu. V roku 1037 si mesto zvolil Togrul, prvý seldžucký sultán za svoju rezidenciu, ale chtiac či nechtiac sa začali pozvoľna písať posledné strany histórie Nišapúru. Po tom ako prišla v meste o život dcéra Džingischána, pocítil Nišapúr hnev vodcu Mongolov. Ten v roku 1221 prikázal, aby ho vymazali zo sveta a o život tu malo prísť viac než milión ľudí. Podľa starých príbehov stavali Mongoli z lebiek obyvateľov mesta pyramídy. Dnes je Nišapúr obľúbeným výletným miestom najmä pre domácich turistov. V mysliach ľudí je mestom spojeným s perzským básnikom Omarom Chajjámom. Práve k jeho hrobke prichádzajú miestni, aby si posedeli pri pikniku, zarecitovali si jeho básne alebo strávili deň s rodinou na výlete. Autobus ma vyhodil niekde na periférii a keďže ani len netuším kde som, bez lacného taxíka to nepôjde. Vstupné do areálu sa neplatí a odrazu sa predomnou otvorí veľký, zelený park plný stromov a kvetov. Dominantou parku je bezpochyby hrobka patriaca Omarovi Chajjámovi. Narodil sa tu v roku 1048 a kým mnohí ho poznajú ako básnika, venoval sa aj astronómii, matematike, filozofii, hudbe a v neposlednom rade aj geografii. V mestách Samarkand a Buchara získaval vzdelanie, ale na svoj rodný Nišapúr nikdy nezabudol. Jeho povesť výborného matematika a astronóma ho priviedli až na dvor Malika Šáha I. do Esfahánu, kde ho panovník poveril reformami kalendáru. Tie napokon v roku 1079 prijal za oficiálny perzský kalendár. Možno to bol pobyt v nádhernom Esfaháne, ktorý Chajjáma natoľko ovplyvnil, že sa začal venovať písaniu poézie a ostalo po ňom takmer tisíc štvorverší, zvané rubájáty.
Chajjám, máš hlavu vínom opitú? Buď šťastný!
Vo vlasoch milej tvár máš ukrytú? Buď šťastný!
Všetko, čo je, sa stane tým, čo nie je.
Predstav si, že už nie si tu! Si tu? Buď šťastný!
***
Pozemská púť, ako bola táto, druhá nebude.
Príležitosť stretnúť kamarátov druhá nebude.
Čo môžeme chytiť? Túto chvíľu.
V tejto chvíli je tu chvíľa na to - druhá nebude.
(Túžba je vták, čo nie je v tvojej sieti, preklad: Ľ.Feldek)
Hrobka básnika Omara Chajjáma
Kvety k hrobkám neodmysliteľne patria
Vyzdobené telo hrobky
Vnútro hrobky
Pod kameňom spočíva telo básnika
Hrobka básnika je netypickou, ale taký bol aj život básnika. Pripomína raketu s túžbou vyletieť do nebies, no pod svojimi krídlami skrýva kamenný hrob Chajjáma. Telo hrobky zdobia tyrkysovo-modré farebné kachličky. Jednoduchý hrob v podobe kamennej platne je potiahnutý arabskými nápismi a steny naokolo sú posiate Chajjámovými veršami. Iránci hrobky svojich významných básnikov jednoducho milujú a aj teraz ich tu niekoľko s obdivom stojí a šepotom si recitujú štvorveršia. Za malou svätyňou Emamzáde Mohammed Mahrugh si v tráve spravilo niekoľko rodín piknik. Niektorí dali dokonca prednosť chodníku pred trávou a rozložili si svoje deky či koberce a plynové bomby priamo na ňom. Spoločne sedia na zemi a jednej po druhom sa ponúkajú z malých misiek naplnených rôznymi dobrotami. Toto som si na Iráne zamiloval, tú obrovskú pohodu akú dokážu prežívať kdekoľvek prídu. Nahliadnem do svätyne, ale okrem Mahrúghovej hrobky neskrýva nič iné. Túlam sa záhradami až som narazil na starú, tradičnú čajovňu s výhľadom na hrobku slávneho básnika. Objednávam sa tradičný perzský čaj ochutený škoricou a z misky hádžem do kanvičky niekoľko menších krištáľov cukru. Sedím na koberci, opretý o drevenú lavicu, popíjam horúci čaj, ale nie a nie ma kopnúť múza, aby som tu pri hrobke veľkého Omara Chajjáma stvoril poetické veľdielo. S každým dúškom čaju si vravím ako tu je dobre až sa mi v denníku objaví vlastný „rubáját“.
Keď vták roztiahne krídla kovové
a vietor ti rozfúka sen o domove
ten snaží sa lietať, no krídla má z vosku
blíži sa k slnku, padá, hynie bez bozku
Nádherne zdobená strecha svätyne
Vstupný iwán do svätyne
Hrobka vo vnútri typicky nasvietená zelenou farbou
Nádherne zdobená svätyňa
Piknik priamo na chodníku
Aj na chodníku sa dá príjemne stráviť čas
Prejdem sa naposledy záhradami a keď pred areálom nenájdem taxík, vydám sa peši po pamäti cestou ako ma ranný šofér viezol z terminálu. Po 15 minútach sa pri mne jeden pristavil a tak v zmesi farsí a slovenčiny prehadzujeme slovíčka ako v tenisovom zápase. Neustále ma presviedča, že rozumiem perzštine. Nie, nie, to ja viem len tak dobre uhrať. Veď sme tieto konverzácie pri minuloročnej ceste s Mišom toľko trénovali, že už človek vytuší podľa toho ako znie daná veta, či sa šofér pýta odkiaľ som alebo iné často opakujúce sa otázky. Balím si batoh, nechávam ho na recepcii a predtým ako Mashad nadobro opustím idem na návštevu k hrobke známeho básnika Ferdúsiho. Leží neďaleko Mashadu a tak si na ulici odchytím taxikára. Celú cestu mi niečo rozpráva, zatiaľ čo sledujem ako sa strácajú budovy najväčšieho chorasánskeho mesta. Čítal som, že sa do areálu platí vstupné tak hľadám kde ich predávajú. Uvideli ako sa k nim blíži neiránsky turista, potešili sa, privítali ma a idem dnu bez vstupenky. Vedľa fontány a záhonu ruží sedí samotný Ferdúsi vytesaný do bieleho kameňa. Ticho a nehybne hľadí na tucty návštevníkov prichádzajúcich k jeho monumentálnej hrobke. Tús, kde hrobka básnika leží bol známy už v staroveku ako Susia a dokonca mesto padlo do rúk aj Alexandrovi Veľkému na svojom legendárnom ťažení. Jeho pôda však neobsahuje taký kus histórie akou sa môže popýšiť Nišapúr, no predsa majú niečo spoločné. Aj Tús zažil besnenie mongolskej hordy pod vedením Džingischána, no smrteľnú ranu mu uštedril až obávaný Timur Veľký.
Hrobka básnika Ferdúsího v Túse
Hakim Abdulqasím Ferdúsi (940 - 1020)
Hrobku v strede záhrady zhotovili zo svetlého mramoru. Schody klesajú dnu do hrobky a tá je umiestnená vo vnútri miestnosti. Leží na miernej vyvýšenine lemovanej bielymi stĺpmi. Ferdúsi sa narodil koncom 10.storočia tu v okolí dnešného Túsu a jeho hviezda pomaly stúpala. Svoj život zasvätil spísaniu perzskej kroniky Šáhnáme, tzv. Knihy Kráľov, kde zachytil dejiny Perzie od ich počiatku až po arabskú inváziu v 7.storočí. Odišiel do Ghazní (dnešný Afganistan), kde sa dostal pod ochranné krídla najmocnejšieho vládcu vtedajšieho muslimského sveta Mahmúda z Ghazní. Celých 35 rokov písal dejiny Perzie, no vládcovi sa napokon nezavďačil a podľa niektorých príbehov Ferdúsiho knihu odmietol, ani do nej nenazrel a nezaplatil mu. Opustil vládcov dvor a v roku 1020 umiera v Túse. Medzičasom si Mahmúd z Ghazní uvedomil, že sa nezachoval správne nechal k nemu vypraviť karavanu s bohatstvom, no v momente ako vchádzala karavána do mesta, vychádzal z mesta smútočný sprievod so zosnulým básnikom.
Biela hrobka je ťahákom pre iránskych návštevníkov
Ferdúsiho hrobka
Sympatická Iránka
Hrobka je ozdobená Ferdúsiho veršami
Prítomnosť miestnych dokazuje jej obľúbenosť
Ferdúsi je oslavovaný nielen pre dejiny aké po sebe zanechal, ale aj preto, že písal v novoperžštine a vidia v ňom človeka, ktorý ju pozdvihol na piedestál v dobách, kedy hrozilo, že sa rozmohne nad Perziou arabčina. Miestnosť obiehajú dookola reliéfy zo Šáhnáme, teda diela, ktoré vydobylo Ferdúsimu nesmrteľnosť. Jeho hrobky sa dotýka niekoľko párov rúk a dostať sa k nej až na dosah znamená niekoľko minút počkať, kým sa uvoľní miesto. Vďaka hrobke patrí Tús k najnavštevovanejším miestam celého Iránu z hľadiska domáceho turizmu. Turistov sem až tak veľa nezavíta najmä kvôli tisíc kilometrovej vzdialenosti z Tehránu. Naproti stojí múzeum, kde sú za vitrínami uložené stránky Šáhnáme staré niekoľko stoviek rokov, maľované keramické nádoby, obrazy, kópie vzácnej knihy, ale aj zaujímavosť v podobe 73 kilogramov vážiacej Knihy Kráľov. Posedím si pri pomarančovom džúse a je čas pobrať sa zase o kúsok ďalej.
Ľudia obkolesili hrobku básnika Ferdúsiho
Interiér hrobky
Výjavy z Knihy Kráľov, Ferdúsiho Šáhnáme
Obrovská kniha Šáhnáme v miestnom múzeu
Areál Ferdúsiho hrobky
Pri hrobke
Dievča pri básnikovej hrobke Vonku som spozoroval taxikára, ktorý ma sem odviezol. Žeby mi celou cestou hovoril, že ma tu počká? Asi kilometer či dva od hrobky leží miesto Bog´e-ye Hordokieh, familiárne prezývané aj ako hrobka Harúna al-Rašída. Najvýznamnejší kalif abbásovskej dynastie tu v roku 809 zomrel, keď sa chytal potlačiť povstanie v Transoxanii. Hrobka kedysi pravdepodobne slúžila ako mešita, ale podľa jednej legendy bola aj väzením pre vrahov Emáma Rezu. Tiahnú sa pred ňou dva chodníčky a úzky pás zeme ozdobený ružami. Vnútro stavby je prázdne, takmer bez akejkoľvek výzdoby a výstava prezentuje satelitné snímky Túsu a okolia. Vonku pod strieškou sú ukryté vykopávky starej medresy. Pobehám si a môžem ísť naspäť do Mashadu.
Miesto Bog´h-ye Hordokieh známe aj ako Hrobka Harúna al-Rašída
Zanedbaný interiér ostal bez výzdoby
Vnútro hrobky, ktorá slúžila aj ako mešita
foto: Tomáš Kubuš, Nišapúr, Tús, 29-30.6.2009
