Príchod z Azerbajdžanu do gruzínskeho Kacheti je čarovný. Kopcovitá krajina sa rozleje do údolia rieky Alazani a do neho kedysi dávno posadili niekoľko mestečiek a historických miest. Mnohé mestá zostali stáť na pahorkoch, pripomínajúcich starobylé pevnosti a kam oko dovidí, tam sa ťahajú vinohrady. Hoci sa za hlavné centrum regiónu považuje mesto Telavi, najpríjemnejšiu atmosféru človek zažije v malom mestečku Signagi. Má len dve tisícky obyvateľov a tiahne sa vrcholom pahorka akoby ho boli vystrihli z talianskeho Toskánska a citlivo preniesli sem pod Kaukaz. Uličky Signagi sú naplnené tichom a pokojom za ktorým sem prichádzajú ľudia nielen z Tbilisi, ale aj z pobrežného a rušného Batumi. Panorámu mesta dotvára hrubá veža miestneho kostola a malá kamenná veža, ktorú ešte v 18.storočí nechal postaviť kráľ Erekle II., aby sa ľudia nebáli perzských vpádov. Podobných vežičiek je v mestečku niekoľko, no táto splynula s domami starého mesta. V miestnom parku ozdobenom niekoľkými sochami predávajú staré babky hrozno a čurčchelu, skvelú sladkosť, ktorú vyrábajú z vlašských orechov a tie napokon obalia do hroznového želé. Snáď nikde na svete nechutí lepšie, pretože s každým zahryznutím človek cíti čerstvosť hrozna a orechov. „Každé ráno ich niekoľko spravím a potom ich tu predávam“ prizná sa žena, ktorá celý svoj život prežila tu na pahorku a motala sa okolo vinohradov. „Víno je našou dušou“ povie obrovskú pravdu, ktorá tu platí viac, než kdekoľvek inde. Hlavná ulica Signagi pripomína múzeum. Nad kamennou dlažbou sa tu vypínajú staré fasády domov z 18. a 19.storočia. Drevené balkóny vyčnievajú do ulice a rozpútavajú atmosféru zašlého Orientu. Miestne trhovisko je najživším miestom a medzi stánkami s ovocím a zeleninou sa ozývajú exotické hlasy predavačov. Stačí sa prejsť a niekoľko krát ma domáci chcú pohostiť malou ochutnávkou. Tu domáci syr, tam pár bobuliek hrozna a vedľa zase sladkosti. Gruzínci boli vždy najpohostinnejším národom spod Kaukazu. Túlam sa podvečerným mestom, ktoré prejdem skrz naskrz až sa napokon ocitnem na kamennej vežičke priliehajúcej k opevneniu. V diaľke sa na pahorok štverá hradba s podobnými vežičkami na akej stojím. Aj Signagi akoby mala svoj malý „čínsky múr“. Park sa večer zaplní mladými a malé krčmičky či vinárne ožijú. Je jedno, ktorú si človek vyberie, pretože v Gruzínsku sa zle nenaje. Rodinný podnik v ktorom sa ocitnem má na starosti razantná pani s dcérou, zatiaľ čo hlava rodiny sa zabáva v družnom rozhovore s hudobníkmi. Na stole pristávajú chačapuri naplnené skvelým syrom, čvištari, teda niečo ako zapečený kukuričný chlieb so syrom a kúsky baklažánu s vlašskými orechmi. Voda sa tu nepije a tak tradičná večera tu v Kacheti musí byť spečatená vínom. Ľahko sa na to človek zvykne.
Ráno v Signagi je krásne. Slnko sa predralo nad hory, ktoré presne vymedzujú kde sa bude a kde sa nebude rozlievať údolie Alazani a začína osvetľovať krajinu. Na malom balkóniku s fantastickým výhľadom ešte cítit ranný chlad a čerstvý kaukazský vzduch. Vezmem si pohárik čierneho, gruzínskeho čaju a oči sa nechcú odtrhnúť od tej krásy. Pohárik je prázdný a tak je čas vyraziť dole do údolia. Cesta nadol do údolia Alazani má svoje čaro. Veľmi mi pripomína Libanon, kde začína cesta klesať do údolia Biká a Antilibanonské hory za svojimi vrcholkami skrývajú milovanú Sýriu. Nielen vďaka krajine posiatej mestečkami na pahorkoch sa o Kacheti hovorí ako o gruzínskom Toskánsku, ale najväčšiu zásluhu na tom majú nespočetné vinohrady, ktoré robia najlepšie víno v celej krajine. Sú takmer všade. Od malých rodinných podnikov s niekoľkými zamestnancami až po veľké vínne pivnice v ktorých sa skrývajú tisíce fliaš znamenitého, červeného vína. Medzi najslávnejšie miesta, kde sa hrozno mení na víno patrí Khareba. Preslávil ju takmer osem kilometrov dlhý tunel vysekaný do predhoria Kaukazu, ktorý premenili na obrovskú vínnu pivnicu. Krajina je nasiaknutá starovekou tradíciou výroby vína a hovorí sa, že miestnym ľuďom v žilách okrem krvi koluje aj mok, ktorý obľubovali aj ľudia antiky. Gruzínske víno má povesť najstaršieho vína sveta a dokonca aj archeológovia dokázali, že víno tu ľudia poznali už pred 8000 rokmi. V rohu miestnosti stojí niekoľko starých hlinených nádob, ktoré tu volajú kvevri a trochu pripomínajú staroveké amfory. Dodnes táto staroveká tradícia žije a vďaka nej má gruzínske víno špecifickú príchuť. Kým európske vína dozrievajú v drevených alebo nerezových sudoch, tu v Kacheti na to používajú hlinené kvervi, ktoré zakopú do zeme alebo uložia do tmavej haly. „Najvýznamnejšou odrodou v Kacheti je víno zvané Saperavi“ zhostí sa úlohy Irakli a začne nalievať do pripravených pohárov. „Je najtradičnejšie, má najvýraznejšiu chuť a pochádza priamo zo zeme po ktorej ste kráčali“ chváli ho. Chutí vynikajúco, no gruzínske vína na prvý pocit chutia inak než vína európske. Saperavi má v sebe viac tanínu a cítiť to na jazyku. „Skúste to s týmto“ Irakli podáva misku s nakrájanými domácimi syrmi. Takto chutí kúsok neba. Miestni majú dodnes v zuboch Gorbačova, ktorý sa rozhodol bojovať s alkoholizmom v Sovietskom zväze tak, že nechal vytrhať stovky vinohradov. „Tie časy sú našťastie preč a gruzínske vína sa dnes opäť derú do popredia“ teší sa. „Z hrozna nevyrábame len víno, ale aj tradičnú pálenku s názvom čača“ povie Irakli. Vyrába sa po celej krajine a v každej domácnosti chutí inak. Niekedy má dokonca až 70 percent alkoholu a zdá sa Vám, že miestni ju pijú ako vodu. Nikdy však nesmie chýbať prípitok. Vždy keď sa povie čača, spomeniem si na Kutaisi pred piatimi rokmi, kde nás domáci pri obede hostili práve čačou a na vlastnej koži sme pocítili jej nadprirodzenú silu.
Gruzínske Kacheti má niekoľko symbolov, no jeden z najvýraznejších z nich predstavuje miesto zvané Gremi. Leží necelých 20 kilometrov za mestom Telavi, na prahu malej, nepatrnej dedinky Eniseli. Dnes by nikoho nenapadlo, že práve tu v Gremi počas 15. až 17.storočia kedysi bilo srdce celého regiónu. Spomienky na slávu sa utopili v čase, no kamenná Citadela s Kostolom Archanjelov tomuto náporu našťastie odolali. Už z diaľky si človek všimne zhluk korún stromov nad ktorými sa dvíha vysokánsky kamenný múr a dve tyrkysové kupoly ozdobené krížom. Cestička ostro stúpa nahor ku kláštoru, ale netrvá dlho a človek sa ocitne v príjemnom tieni priamo pred bránou do svätostánku. Vznikol z popudu kráľa Levana v polovici 16.storočia a jeho interiér premenili umelci na múzeum starých fresiek znázorňujúcich biblické výjavy a obrázky z histórie Kacheti. Schodisko ukryté v kamennej veži vedie až na pomyslenú vyhliadku. Koryto rieky Intsoba je na sklonku leta takmer vyschnuté, ale krajina naokolo dokáže upútať svojou krásou. Nad zelenými kopcami sa v diaľke vypínajú, ostré, zasnežené štíty kaukazských veľhôr. Miestnosti vo vežovitej pevnosti premenili na múzeum, no kedysi patrili miestnym kráľom. Nielen Citadela, ale aj starý karavanseraj ležiaci neďaleko prežil ako spomienka na slávne časy. Kedysi sa v ňom zastavovali obchodníci putujúci po vedľajších trasách Hodvábnej cesty a vášnivo tu obchodovali, vymieňali si exotický tovar či príbehy z ďalekých krajín, no dnes vedľa neho stojí maličká reštaurácia, kde dokážu navariť dobrú miestnu polievku charčo či skvelé syrové chačapuri, ktoré považujú Gruzínci za svoje národné jedlo.
Najkrajším kláštorom celého údolia rieky Alazani je starobylý ortodoxný svätostánok, ktorý ešte v 6.storočí založil asýrsky mních Yoseb. Časy sa odvtedy priveľmi zmenili, no jeho odkaz tu pulzuje dodnes, hoci sa kláštor zmenil v 11.storočí na významnú katedrálu, ktorú nechal posvätiť kachetský kráľ Kvirike III. Každý kto prechádza údolím v blízkosti katedrály na nej aspoň na chvíľku nechá svoj pohľad, pretože jej kupola sa škriabe k nebu a rastie do výšky 55 metrov, čo z nej robí druhú najvyššiu náboženskú stavbu krajiny. Vyššiu by sme našli už len v hlavnom meste Tbilisi. Ako mnohé iné katedrály v regióne aj Alaverdi sa ukrýva za vysokou kamennou hradbou. Kedysi tu museli čeliť nájazdom mnohých kmeňov a preto si ľudia opevňovali nielen svoje dediny, mestá, domy, ale aj kláštory. Alaverdi je dodnes živým miestom, pretože tu stále bývajú mnísi a kto si sadne na nádvorie ten ich z času na čas určite uvidí. Rýchlym krokom preletia priestor odetí v čiernej sutane s veľkým krížom na hrudi na ktorý im sadá hustá brada a už aj zmiznú pod vysokou kupolou. Priamo za hradbami si mnísi pestujú vlastné hrozno, ba nielen to, ale dokonca tu vyrábajú aj svoje vlastné, špeciálne víno z ktorého Vám dajú v malom obchodíku ochutnať a môžete si ho vziať na pamiatku aj domov. Ďaleko za vinohradom sa dvíhajú zasnežené pahorky Kaukazu a celá scéna naberá krásny, romantický nádych. Interiér katedrály dnes zíva chladnou prázdnotou. Len niekoľko stien zdobia staručké fresky, ktoré nahlodal čas, no ich farby nevybledli. Dvojica mníchov ticho stojí medzi kamennými stenami a hľadia pred seba k oltáru. Niekoľko ľudí zapaľuje tenučké sviečky pod ikonou a čas tu prestáva plynúť. Najviac ľudí sa tu objavuje koncom septembra, kedy miestni oslavujú sviatok zvaný Alaverdoba a vzdávajú hold svojej úrode. Vtedy sa prelínajú pohanské kulty s kresťanskými predstavami a rozprávky spod Kaukazu naberajú reálne kontúry.
Cesta nazad vedie cez Telavi, hlavné centrum Kacheti, no to v sebe neukrýva historickú patinu akou hrajú Gremi či Alaverdi. Hoci Telavi spomína aj Claudius Ptolemaios a neskôr arabský cestovateľ al-Muqqadasi, príbehy sa z mesta akoby vytratili. Pahorok zdobia hradby ukrývajúci niekdajší palác a z námestia hľadí socha kráľa Erekleho zvierajúceho mohutný meč pripomínajúci kresťanský kríž. Krátka zastávka a nazad do Signagi treba vyjsť hore na pahorok. Podvečer, kedy sa kaukazské slnko uloží za hory sa Signagi oblečie do romantického šatu a už netreba riešiť nič. Len mohutný drevený stôl, chačapuri s domácim syrom a pohárik či dva kachetského vína.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Kacheti, 2013-2015
