Káhira. Mesto tisícich tvári

Písmo: A^- | A⁺

Je piatok podvečer a sedíme na zemi letištnej haly v na pražskom letisku. Čakáme kým zasvieti na monitore názov mesta do ktorého som už myšlienkami zablúdil za posledné mesiace či týždne najmenej tisíc krát. Je ním egyptská Káhira. Tu totiž začne naša 5 týždňová cesta Blízkym Východom do Istanbulu. Sedím a v hlave si prehrávam všetky obrázky pamiatok či miest, ktoré som si zapamätal z kníh či internetu a teším sa kedy sa stretneme zoči voči. Už len pár hodín nás delí od toho kedy sa ocitneme v tomto zaujímavom kúte sveta. Neviem sa dočkať. Neviem sa dočkať už od Vianoc...

Sobotu nadránom pozorujem z okna približujúce sa svetielka letiska. Sme na mieste. Vystupujeme z lietadla a ovalí nás horúci egyptský vzduch. Nečaká nás žiadne chladné ráno, ale začíname pekne zostra. Takéto rána nás najbližšie týždne čakajú takmer každý deň, tak si musíme zvykať. Dlho sa motáme po letisku, lebo aj tak nemáme nič lepšie na práci. Za ten čas meníme peniaze, venujeme prvú egyptskú libru na bakšiš a našli sme mestský autobus, ktorý by nás mal odviezť niekam do centra. Cesta stojí neuveriteľné 2 koruny, no ešte väčší je samotný zážitok z nej. Prichádza ošarpaný zelený autobus z ktorého pomaly, ale isto opadáva farba. Nastupujeme a sadáme si na tvrdé sedadlá v ľudoprázdnom autobuse. Predné dvere nejdú zavrieť a zadné nechal šofér otvorené aby prúdil vzduch. Po cestách rôznej kvality letíme minimálne stovkou, pričom za sebou nechávame ďalšie busy, mikrobusy a väčšinu áut. Ako sa neskôr ukáže egyptský šoféri sú naozaj blázni. Vystupujeme niekde pri námestí Midan Tahrir a kedže je ešte stále skoro ráno ideme priamo k Nílu. Úžasná rieka plná vody ticho preteká touto severoafrickou metropolou. To je pocit, len tak si stáť na brehu Nílu. Konečne si ideme zhodiť batohy do hostela. Užívam si sprchu a neviem si tento vynález vynachváliť.

Životodárny Níl pretekajúci Káhirou

Mešita na Nílskom ostrovčeku

Púšťame sa uličkami Káhiry s obrovskou chuťou objavovať mesto. Na prvý pohľad je obrovské, plné ľudí a áut. Kráčame ulicami a sledujem ten chaos všade navôkol. Doprava mi príde priam neskutočná a to som už zažil hocičo. Autá pretekajú cestou ako rieka a jediný spôsob ako prejsť cez cestu je hodiť sa do nej. Semafory šoféri berú asi ako efektnú svetelnú výzdobu, ktorej nevenujú pozornosť. Prvý krát dlho stojíme a čakáme či skôr rozmýšľame ako sa dostať na druhú stranu. Nazačiatku to ide pomaly, na druhý krát s väčšou istotou a na tretí pokus sme sa zaradili medzi domácich. Pri čakaní sa so mnou dáva do reči miestny chalan, ktorý mi celú taktiku objasňuje: „Jednoducho zatvoríš oči a prejdeš, s otvorenými očami sa to nedá“. Egypťania majú naozaj zaujímavý národný šport :) Čo je zaujímavejšie po čase som si túto nebezpečnú hru obľúbil :)

Túlame sa štvrťou Zamalek ležiacou na malom ostrove priamo uprostred Nílu. Celý ostrov je rozdelený akoby na dva svety. Časť Zamalek je plná svetových veľvyslanectiev a druhá časť s názvom Gezira je oázou pokoja s veľkým zeleným parkom. Dominantou ostrova je vysoká veža Cairo Tower. Spomínaný park je obľúbeným miestom pre zaľúbené páry schovávajúce sa pred ruchom veľkomesta. Stretávame „študenta angličtiny“, ktorý si chce veľmi pokecať. Ako tak kecáme a kráčame, tak vysvitlo, že to je nejaký bakšišák, ktorý nás vedie do obchodíka kde „pracuje jeho sestra“ a „predáva brat“. Vieme o čo ide, no aj tak ideme s ním. Veď sme tu prvý deň, tak aspoň uvidíme tento turistický trik na vlastné oči. A sme na mieste. Tentokrát to nebola predajňa papyrusov, ale voňavky. Usádzame sa, dostávame skvelý pohár osviežujúceho čaju, chvíľu kecáme a nakoniec sa dostávame k prednáške o tom ako vznikajú voňavky. Aspoňže to niesú papyrusy, tieto voňavky krásne voňajú a ako to už býva dobrým zvykom aj my si odnášame malú fľaštičku. Asi tú najmenšiu čo vôbec mal, lebo sa strašne premáhal kým ju našiel. Kúsok od nás natrafíme na ďalšieho chalana s tým istým scenárom, no na dnes máme prednášok dosť. „Áno áno určite prídeme neskôr“. Inšalláh

Veža Cairo Tower na ostrovčeku uprostred Nílu

Níl. Obrovská rieka. Prejsť na druhú stranu zaberie pár minút

Cairo Tower

Moderná Káhira kráča so starou ruka v ruke

Pred nami je stará koptská časť Káhiry s názvom Misr el-Qadima. Káhira sa dá pomyselne rozdeliť na tri hlavné oblasti. Prvou je koptská štvrť kam máme namierené, druhou je souk Chan el-Chalil s mešitou Azhar a poslednou je Citadela. Nastupujeme na metro, ktoré stojí priamo v centre tejto starej štvrte. Jedna jazda preplneným metrom stojí 1 libru (4 koruny). Spočiatku je neprehľadné a chaotické ako celá Káhira, ale po čase nám je všetko jasné. Vo vagóne sledujeme z diaľky menšiu drámu. Jeden z cestujúcich odpadol a všetci naokolo mu hneď pribehli na pomoc. Vystrú ho na sedačky, donesú vodu, ovievajú a chlapík sa preberá v šoku s nepríčetným krikom. Po pár minútach sa zdá byť v pohode. Opäť sa ukázalo ako si Arabi medzi sebou nezištne pomáhajú. Keď som to sledoval v hlave sa mi vynárali obrázky zo slovenského autobusu. Pred pár rokmi som cestoval v preplnenom buse zo školy a v prednej časti odpadol chalan. A okolo stojaci ľudia? Tí sa uhýbali, aby nepadol práve na nich...

Koptská Káhira je plná starých kostolíkov. Hneď prvý, ktorý sa nám ukazuje je grécky ortodoxný kostol sv.Juraja. Vo vnútri je ľudoprázdno a tak využívame tento moment a nachvíľu sa skrývame v jeho príjemnom tieni. Motáme sa pomedzi ďalšie kostolíky a Babylonskú vežu, čo sú zbytky ešte z rímskej doby. Páči sa mi, že to nieje nejaká umelá turistická štvrť. Uličky sú špinavé, ľudia posedávajú na starých drevených stoličkách pred svojimi obchodíkmi alebo priamo na zemi, sledujú každý pohyb neznámeho človeka, ktorého nakoniec s úsmevom pozdravia. Cestu nám skrížili stádo kôz a mne sa tu začína páčiť. Konečne Egypt s nádychom Orientu bez turistického pozlátka. Cez ulicu vedľa kresťanských pamiatok leží stará mešita Amr Ibn el-As, ktorej korene siahajú až do polovice siedmeho storočia. Je dokonca jednou z najstarších v celom meste. Je krásna, plná detailov islamskej architektúry typickej pre Egypt. Mešity tu sú iné ako poznám z Maroka, Sýrie či Turecka. Ideme sa pozrieť dnu a prispievame do malej železnej pokladničky. Za veľkými dverami je cítiť ako sa vnútrom rozlieva pokoj. Kráčame po mäkkom červenom koberci a nakoniec si na neho sadneme a nasávame atmosféru. Pred nami sa modlí starý muž. Niekoľko krát si kľakne a opäť postaví aby posilnil svoju vieru. V tieni posedávajú alebo spia ľudia, ktorí si sem prišli oddýchnuť. Iný si zase čítajú Korán a len raz za čas od neho odtrhnú oči. Vo vnútri mešity to je vždy ako v oáze. Ten božský kľud je neopakovateľný.

Kostol sv.Juraja (Mari Girgis) v štvrti Misir el-Qadima

Malý koptský cintorín

Kostol El-Moallaqa

Mešita Amr Ibn el-As

Stará lampa na stene mešity

Mešita Amr Ibn el-As

Čítanie z Koránu vo vnútri mešity

Poobednajšia modlitba

Ďalší deň ideme preskúmať Chan el-Chalil s mešitou Azhar. Od nášho stanovišťa neďaleko námestia Midan Tahrir to je asi pol hodinka chôdze. Pri medrese El Ghuri sa začína bazárová štvrť a nechali sme sa zlákať príťažlivým volaním širokých uličiek plných tovaru. Sledujeme život okolo seba, ktorý tu plynie už stovky rokov. Muži hrajú pred čajovňou obľúbené stolné hry. Starý muž vo vnútri fajčí vodnú fajku. Deti sú nezbedné ako všade na svete a naháňajú sa medzi ľuďmi. Atmosféru tohto miesta podčiarkujú aj krásne pohľady do uličiek. Na konci každej uličky sa totiž k nebu vypína štíhly minaret. Vôňa orientálneho korenia sa miesi s voňavkami. Miestami to vyzerá akoby sa toto miesto desiatky rokov nezmenilo. Kráčame po rozbitej hlinenej ceste na ktorej sa sem tam zvíri prach. Predavači sú niekedy dotieravý, ale vždy sa to dá s úsmevom zvládnuť. Ku koncu sa souk „kazí“ a medzi tovarom sa objavujú rôzne nezmyselné veci a oblečenie. Ja milujem práve tie časti s korením, čajom a iným tovarom s ktorým obchodovali orientálny obchodníci. Jediné na čo si neviem zvyknúť sú kôpky cudzincov v tielkach a kraťasoch, ktorí sa sem absolútne nehodia. Chvíľu sedíme na obrubníku v tieni mešity Sayedna el-Husseyn. Na námestí sa naháňajú chalani na bicykloch. Ozýva sa hlasité volanie muezzína a muži pridali do kroku aby včas stihli poobedné modlitbu. Dnu idú takmer všetci od malých chlapcov držiac za ruky svojich otcov, cez teenagerov oblečených podľa poslednej módy až po starých mužov v bielych kaftanoch opierajúc sa o paličku.

Chan el-Chalil

Uličky najznámejšieho káhirského bazáru Chan el-Chalil

Chan el-Chalil plný farieb

Muži oddychujú na trhu po svojom

Oddych medzi nákupmi

Zvolávanie do mešity

Stojíme pred vchodom do mešity el-Azhar a chvíľu váhame či môžeme vstúpiť týmto vchodom. Domáci nás vyzvú aby sme vstúpili, tak je rozhodnuté. Na hlavnom nádvorí sa práve rozkladajú koberce. Krúžime dookola a sledujem aký pokoj vyžaruje z ľudí. Dav ľudí sedí na zemi a počúvajú výklad starého immáma. Jeho hlas sa rozlieva celou mešitou. Dávam sa do reči s nejakými študentami a berú ma k poličke s knižkami o islame. Chvíľu kecáme o islame a Blízkom Východe a keď vidia môj záujem dostávam niekoľko zaujímavých brožúr a knižku, ktorú som už dlhšie zháňal. Cestou domov sa opäť prechádzame uličkami Chan el-Chalilu. Slnko sa pomaly blíži k obzoru a pekne ho osvetľujú slnečné lúče vytvárajúce zaujímavú hru tieňov. Opäť nasledujú pozdravy predavačov, zvolávanie do ich obchodíkoch, ponúkanie tovaru, ale čarovné slovíčko „inšalláh“ všetko vyrieši.

Prekrásne minarety mešity El-Azhar

Nádvorie mešity el-Azhar

Mešita el-Azhar

Chceme sa pozrieť ako to vyzerá v noci aspoň v kúsku Káhiry tak ideme na promenádu pri Níl. Aká je Káhira v noci? Je úžasná, preľudnená, plná svetiel a zvukov, chaotická a ešte príťažlivejšia ako cez deň. Nábrežie sa zaplnilo prechádzajúcimi sa pármi, alebo mladými chalanmi obdivujúcich dievčatá. No ako všade na svete. Stačí sa prejsť promenádou hore dole a človek stretne množstvo pekných egyptských dievčat. Už na prvý pohľad sú milé. Pri moste stoja zaparkované loďky slúžiace ako diskotéka na vode. Ozýva sa z nich ohlušujúca hudba posledných arabských diskohitov a každú chvíľu niektorá z nich vypláva na Níl. Sú až gýčovito vysvietené, ale táto hra pestrých farieb sa mi páči. Ich svetielka sa krásne odrážajú na hladine. Keď sa vypláva vždy sa nájde nejaký odvážlivec, ktorý prvý začne tanec a naspäť sa vracajú niekedy poriadne roztancovaný. Stojíme na moste, zahryzujeme kukuricu grilovanú na drevenom uhlí (ktorá chutí ako pečené gaštany) a pritom pozorujeme pulzujúci nočný život. Na večeru si dávame vonku na ulici foul (je to arabská placka naplnená fazuľovou kašou) a tamiye (čo je vlastne egyptský faláfel). Mňam, poriadne sme si pochutili. Cestou na izbu opäť stretávame na prvý pohľad príjemného Egypťana, ktorý nás volá k nemu do obchodíku s tým, že nám dá adresu či by sme mu nemohli poslať pohľadnicu do jeho zbierky. Ako tak u neho sedíme, začne vyberať voňavky a papyrusy. Dvíhame sa s tým, že ak chce nech nám dá adresu a pohľadnicu mu pošleme, no nič kupovať nejdeme. Ešte chvíľu vyberá rôzne blbosti a keď vidí, že naozaj nič nekúpime posiela nás preč s tým, že sme ho obrali o kopu času. Neznášam to, keď ide niektorým len o prachy...

Krásna Tutanchamónova maska v Káhirskom múzeu

Slnko farbí krajinu do zlatej farby

Nábrežie s promenádou a ľodky s disko hudbou

Pestré farby na večernej promenáde

Posledný deň v Káhire venujeme túlaniu sa uličkami s tým, že sa dostaneme až k Citadele (arabský názov Al-Qalaa). Vyrážame do prebúdzajúcej sa Káhiry a peši sa predierame tou masou áut, ktorá stihla zablokovať všetky cesty. Ranná špička v Káhire je dosť brutálna. Sme tu štvrtý deň a cez cestu už chodíme ako domáci. Prichádzame a vidíme že sa rúti auto, za ním ďalšie a ďalšie. Čo spraví človek v Káhire? Proste ide, nepozerá sa a ide. Adrenalín stúpa, ale ono to tak jednoducho funguje. Pri ceste na Citadelu sa snažíme orientovať v spleti stoviek uličiek, ale akosi sa nám nedarí. Vieme len približne ktorým smerom máme ísť. Asi sme však blbo odbočili pretože sme sa ocitli medzi rozbitými domami. Ulice sú plné odpadkov. Čo plné, oni sú nimi doslova posiate, že po nich šliapeme. Domy sú porozbíjané, všade je špina, prach a motá sa tu pár ľudí. Všetci do jedného nás pozorujú. No asi niesú zvyknutý na to, že sa im sem zatúlajú turisti. Narazili sme aj na živý ovocný trh. Kopa ľudí kupujúcich ovocie či zeleninu, v pozadí zvírený prach a minaret starej mešity. Síce sme sem vôbec neplánovali ísť páči sa mi tu. Práve tu človek uvidí aj druhú tvár Káhiry. Chudobu, špinu, ľudí spiacich na ulici, smetiská priamo pod oknami a nekonečné uličky vyzerajúce rovnako. Asi hodinu sme strávili v tejto zapadnutej štvrti pričom sme nestretli jediného turistu. Dokonca ani ľudia sa nám tu nezdravia alebo sa nezastavia aspoň pokecať ako v iných častiach mesta. Skôr nás všetci pozorujú ako na atrakciu, ktorá im oživila tento deň. Vymotali sme sa a našli tú správnu cestu pri mešitu Ibn Tulun z deviateho storočia. Má krásne minarety podobné tým čo sú v irackej Samare. Tu priamo pod Citadelou je opäť zvýšená koncentrácia mešít, čiže človek chodí s očami otvorenými a sleduje tú krásu. V malom parku posedávame a pred nami stoja vedľa seba dve úžasné stavby. Jedna je madrasa Sultana Hassana a po boku má mešitu El Rifai. Vedľa pod stromom vylihuje policajt, ktorý má na starosti dopravu. Sám jej aj tak nepomôže, tak prečo by si radšej nepoležal v tieni? Tam mu je dobre :)

Zavrieť oči a ísť...

V zapadnutej uličke

Autá aj motorky, to všetko sa na človeka rúti ak sa pokúsi prejsť cez cestu

Niekto si však jazdu po Káhire vychutnáva :)

Cestou na Citadelu

Šliapeme do kopca na Citadelu pričom nás taxikár presviedča, že on nás zoberie lebo to je ďaleko. My si to chceme, ale vychutnať po vlastných. No ukázalo sa, že to bolo poriadne „ďaleko“, pretože asi po 10 minútach sme pred bránou. Nad hlavami nám vyrastá do výšky Alabastrová mešita (známa aj pod názvom mešita Mohammeda Aliho). Jej vysoké minarety sa hrdo týčia k nebu zatiaľ čo dole je obklopená voňavými kvetmi. Stojí na samom vrchu Citadely a tak ponúka panoramatický pohľad na Káhiru. Celé mesto sa topí v smogu, tak strašnom, že človek vidí len blízke stavby a pohľad do diaľky splýva do obrovskej masy. Vraj je za jasného počasia vidieť až k pyramídam v Gíze, ale ako sa tak na to pozerám zatiaľ sa to asi ešte nepodarilo :) Aspoň si takto z výšky môžeme vychutnať mešitu s madrasou kde sme pred chvíľou sedeli. Hore sú aj dve múzea. Jedno je venované polícii a druhé vojenstvu, takže nateraz ostávame bez múzea. Ideme si radšej posedieť dovnútra mešity. Dnu kráčame cez vyhriate mramorové kachličky a cez mreže sledujeme Káhiru. Vo vnútri sme sa zvalili pod obrovskú lampu asi s tisíckou svetiel. Príjemne sa tu oddychuje. Človek aspoň na chvíľu ujde pred peklom, ktoré dokáže rozpútať poludňajšie slnko. Naspäť si vyberáme inú cestu aby sme si prezreli ešte mešitu Saida Zainab okolo ktorej sa točí pekný souk. Na obed odkrývame ďalšie z tajomstiev egyptskej kuchyne. Dnešná voľba padla na jedlo s názvom kosheri. Nevieme čo to je, o to s väčším nadšením čakáme čo nám prinesú. V miske dostávame cestoviny (krátke špagety a také koliečka), hrach, cícer, kúsky mletého mäsa a to všetko zaliate rajčinovou omáčkou s korením. Chutí to ešte lepšie ako vyzerá. S egyptskou kuchyňou sme zažili len príjemné stretnutia.