Pred odchodom z Esfahánu si nemôžeme nechať ujsť chutné raňajky. Vzduch sa už zrána pomaličky zohrieva a my posedávame v hotelovej záhradke a vychutnávame si červený melón s chrumkavým iránskym chlebom. Na rušnej ulici zastavujeme taxík smer autobusový terminál Kaveh. Včera sme si chceli ísť kúpiť lístky, ale na recepcii povedali, že netreba pretože chodia každú hodinu. Mali pravdu, chodia síce každú hodinu, ale ušli sa nám lístky až na jedenástu hodinu. Dve hodiny na stanici trávim čítaním, písaním a kecaním s Mišom. Celý čas po nás pokukujú dve iránske dievčatá, čakajúce s mamou na ich spoj. Sú celkom milé. Cesta do Kashanu trvá okolo 4 hodín. Snažím sa sledovať krajinu, ale nedokážem vzdorovať hlúpemu filmu. Najhoršie na tom je to, že sme ho už dokonca raz na nejakej predošlej autobusovej linke videli. Ani vtedy sa nedal pozerať.
Kúsok pred Kashanom sa cesta vinie nádhernou prírodnou scenériou s výhľadom na kopce vysoké až 4000 metrov. V okolí mesta Natanz je zvýšená ostraha, ostreľovači a prísny zákaz fotenia. Práve tu je jedno z miest, kde Iránci obohacujú urán. V Kashane vystupujeme niekde na križovatke. Taxikár síce chvíľku vymýšľa, že sa nebude zjednávať o cenu, ale keď vidí ako odchádzame, prejde ho to. Za pár minút stojíme na rušnej ulici a ideme si nájsť miesto, kam skloniť hlavu. V hoteli nás víta majiteľ s takou radosťou, až máme pocit, že sme tu prví ľudia po niekoľkých rokoch. Pôsobí stoickým pokojom a keď začne rozprávať a gestikulovať, tak si nás získal. Dostávame ešte zľavu na izbu a stále nám so svojim typickým pokojom v hlase opakuje „student, student, i love you“ a „student cheaper, cheaper and cheaper“. Je s ním teda poriadna sranda. Anglicky vie len pár slov, ale tie neustále točí dokola a dokola. Na chodbe je niekoľko izieb a klietok v ktorých chová pestrofarebné papagáje. Chvíľku oddychujeme na izbe a ideme objavovať krásny Kashanu. Náš nový kamarát nám ešte z kancelárie kričí ako nás má rád a sme vonku.
Skôr ako sa budeme túlať zaprášenými uličkami Kashanu si berieme lacný taxík a vezieme sa asi 7 kilometrov za mesto. Ležia tu známe záhrady Bagh-e Fin, oáza plná vody a zelene. Cestou sa medzi domami objaví vysoký hlinený kopec Tappieh-ye Seyalk. Kedysi, pár tisícok rokov späť tu žili ľudia, ale dnes je z neho len nič nehovoriaca kopa hliny. Za vstupom sa otvára dokonalá oáza pokoja. Všade na okolo sú stromy vrhajúce príjemný tieň. Rodiny s deťmi, alebo páry sa sem chodia skryť pred svetom. Len tak sa prechádzať sa pomedzi kvety, ruže, potôčiky s chladnou vodou. V záhrade stojí za bazénom plným vody starý palác ozdobený freskami. Ten nieje jedinou stavbou v záhrade. V rohu je vstup do veľkej miestnosti, ktorá sa rozbieha úzkymi, nízkymi uličkami sem a tam. Sme na mieste starých kúpeľov, kde sa dá kľudne stratiť a nájsť na úplne opačnej strane areálu. Záhrady Fin sa spájajú s menom Amira Kabira, ministerský predseda kráľa Nasereddina Šáha. Desiateho januára roku 1852 ho na tomto mieste zavraždili. Do dnes sa teší v Iráne veľkej obľube, pretože ho považujú za „prvého reformátora“ a vo väčších mestách sú po ňom pomenované aj ulice.
Záhrady Fin
Staré zdobené klenby v záhrade
Záhrady Fin
V kúpeľoch
Zrekonštruované opevnenie záhrad
Zo záhrad sa vraciame do Kashanu a nechávame sa vyhodiť v štvrti plnej starých luxusných domov. Za ich nenápadným zovňajškom sa skrývajú rozprávkové paláce. Chvíľu sa motáme na nádvorí svätyne Sultana Amira Ahmada, ale žiaľ je jej vnútro zatvorené. Prvý dom do ktorého vstupujeme má pekný, zvučný názov Tabatabei. Okrem nás tu nieje ani živej duše. Prechádzame sa prázdnymi miestnosťami, kde sa zastavil čas. Farebné mozaikové sklá prekresľuje slnko priamo na zem. V strede domu je veľká farebná záhrada s neodmysliteľnou vodnou nádržou. Iránci milujú vodu, kvety, fontány a keď sa dá, aby mohlo byť všetko na jednom mieste, tak to spravia. Úzkymi schodmi stúpam až na druhé poschodie, odkiaľ je výhľad na celý areál domu. Jeho zdanlivo prázdne miestnosti sa po čase ukážu ako plné nepatrných rozmanitých detailov. V podzemí sa ukrýva najchladnejšia zo všetkých miestností. Ústi sem tradičná starobylá klimatizácia „badghír“ s ktorou sme sa stretli už v púštnom Yazde. Dá sa dokonca pozrieť do jeho vnútra a získať predstavu ako asi vyzerá. Kto tu býval, určite si potrpel na luxus.
Svätyňa Sultana Amira Ahmada
Luxusný dom Tabatabei
Krásne farebné sklá vo vnútri domu
Nádvorie domu
Detailná výzdoba vrchného poschodia
Tabatabei
Záhrada v dome musí byť plná zelene
Vedľajší dom Abbasian tiež patril bohatým majiteľom. Na prvý pohľad sa veľmi podobá na Tabatabei, ale zdanie klame. V mnohých detailoch je úplne iný, najmä čo sa výzdoby týka. Najkrajšou je maličká miestnosť plná zrkadiel. Vyliezol som najvyššie ako sa dalo, sadol si na drevený múrik a snažím sa predstaviť ako to tu mohlo pred sto rokmi vyzerať. Vtedy tieto bohaté kupecké domy patrili miestnej smotánke a určite boli plné života. Mohutné drevené dvere zdobia typické dvojice kľučiek. Jedna pre ženu, druhá pre muža. Kráčame ulicou plnou prachu a hľadáme či ešte v okolí nie sú ďalšie domy. Odrazu sa vynorí starý dedko sediaci na somárovi a pomaličky mizne za oblúkom v ktorom sa vynára kupola starej mešity. Cez ulicu leží dom Ameriha. Je síce menši ako dva predošlé, ale nie menej krásny. Záhrada je plná rozkvitnutých granátových jabĺk.
Ďalší z luxusných domov, Abbasian
Nádvorie naplnené tieňom
Dnes je ze neho len dom duchov
Precízna dekorácia na stenách domu
Kľučky na dverách
Kľučky na dverách
Dom Ameriha
Granátové jablká v záhrade
Nepatrí k tým najluxusnejším, ale je krásny. Ameriha
Krása Perzie
Do centra Kashanu je to pár kilometrov, tak sa ideme prejsť. Cestou stretávame veľkú mešitu Agha Bozorg. Jej rozsiahle nádvorie uzatvára úžasná stavba. Pridávajú sa k nám malí chlapci na bicykloch. Po anglicky nevedia ani slovo, no aj tak sme si pokecali. Vedľa mešity stojí medresa, náboženská škola. Obdĺžnikové námestie Kamal-o-Molk je považované za akési pomyselné centrum mesta. Na centrum tu je pomerne kľud. Väčší chaos na aký sme zvyknutí, je o kúsok ďalej medzi námestiami Mottahari a Chomejní. V predajni mobilov skúšame vyriešiť náš problém s iránskou sim kartou, ale ani tu nám nevedia poradiť. Stratili sme sa v bazárových uličkách, kde sa snažíme nájsť mešitu Soltanye. Bazár je plný oblečenia, uterákov, domácich potrieb, čo ma však vôbec, ale vôbec nefascinuje. Pri hľadaní malých, zastrčených mešít sme našli aj obchodíky s ovocím. Domov si odnášam dve krvavočervené granátové jablká a ešte sme konečne zohnali tabak do vodnej fajky. Tabaky pomarančovej a kokosovej vône rozvoniavajú ešte dnes na poličke. Na večeru ideme do malého podniku neďaleko nášho hotela. Do zbierky iránskej kuchyne dnes pridávame jedlo zvané khorest. Na tanieri máme už neodmysliteľnú kôpku ryže, k tomu misku naplnené niečím čo sa nápadne podobá na šošovicovú polievku a na zahryznutie ešte celú cibuľu. Polievku si človek vyleje na ryžu, premieša a môže sa do toho pustiť.
Pohľad do stredoveku
V uliciach Kashanu
Veľká mešita Agha Bozorg
Chalani pred mešitou
Pri mešite Agha Bozorg
Ulice Kashanu nie sú tak preplnené ako v iných veľkých mestách
Pri túlaní sa mestom natrafí človek na nejednu mešitu
Mešita skrytá za bazárom
Malá svätyňa priamo v bazáre
Čierne vlajky na počesť imáma Alího
Khorest
Abyaneh
Ešte včera ráno som si myslel, že dnes ráno sa vyberieme priamo do Tehránu. Ako to už na ceste býva dobrým zvykom, plány sa niekedy menia z hodiny na hodinu a do hlavného mesta sa vyberieme až poobede. Na stene hotela som si všimol krásnu fotku čarovnej červenej dedinky obklopenej horami. Keď mi majiteľ prezradil, že sa volá Abyaneh, spomenul som si, že som o nej čítal a mnohí sa o nej vyjadrovali ako o najkrajšej dedinke celého Iránu. Od Kashanu leží len okolo 50 kilometrov, takže by bola škoda len tak ju obísť. Raňajkujeme na terase hotela a sledujeme život na križovatke pod nami. O deviatej pre nás prišiel taxikár Reza, ktorý so sebou vzal aj malého syna Mahdího. Ten neobsedí a dobre, že sa ocovi nehrá pri nohách s pedálmi. Spočiatku vedie cesta cez širokú rovinu. Reza ukazuje na ploty z ostnatých drôtov a hovorí nám o uráne. Všade naokolo sú ostreľovači, vojenské objekty a zákaz zastavenia. Cesta sa delí, rovno sa pokračuje na Natanz a my sa stáčame do hôr.
Hrad Hanjan pri ceste do Abyaneh
Parkujeme neďaleko malého múzea a ideme sa pozrieť na Abyaneh. S Mišom sa hneď na začiatku delíme a každý si ideme po svojom. Leziem na malý kopec, kde sa ozýva len žblnkot vody z malého potôčika. Chvíľu tu len tak postávam, počúvam ako sa voda prechádza po kopci a obdivujem krásne prostredie. Hory tu nad Abyaneh majú aj 4000 metrov. Sem tam sa objaví babka, ktorá vedie plne naloženého somára do dediny. Chcel som jednu odfotiť, ale hneď si zapýtala „ yek Chomejní “, čiže 10 000 riálov. Cez vyschnuté polia plné ostrej trávy kráčam na protiľahlý kopec so starou zrúcaninou karavanseráju. Tuším, že odtiaľto bude na Abyaneh najkrajší pohľad. Predo mnou sa odkryje celá dedina. Malé domčeky ponorené v typicky červenej farbe ležia jeden vedľa druhého a vysoko nad nimi stoja vysoké štíty hôr. Keby som už z Abyaneh nevidel nič viac, celý výlet by stál zato, len kvôli tomuto jedinému pohľadu. Okolo potoka sa lesom vraciam do dediny. Je jedno, ktorým smerom sa človek vyberie, pretože úzke červené uličky ho zlákajú. Stačí sa len nechať unášať atmosférou a vychutnávať si čo sa odohráva pred očami. Z blízky vyzerajú domčeky odlišne. Niektoré sú ozdobené drevenými balkónmi smerujúcimi do ulice, iné sú menšie, ďalšie vynikajú svojimi okenicami. Navštívil som aj malú svätyňu ležiacu takmer na konci ulice. Ulicou kráča starší muž, zoroastrián s typickými čiernymi voľnými nohavicami. Stretávam aj trojicu usmievavých babiek. Zdravíme sa spolu a napadlo ma, že by som si ich rád odfotil. Naznačil som im môj úmysel a všetky sa začali upravovať. Mali z toho asi takú radosť ako ja. Prvé čo pri stretnutí so ženami v Abyaneh človeku udrie do očí je kvietkovaný čádor. Žiadne čierne čádory na aké sme zvyknutí z iránskych ulíc, ale veselé pestré farby ozdobené kvetmi.
Prvý kontakt s Abyaneh
Takéto hory obkolesujú dedinku
Žena s nákladom sa vracia domov
Starý karavanseráj nad dedinou
Pohľad na Abyaneh. Len kvôli nemu jedinému by sa sem oplatilo prísť
Domčeky Abyaneh
Hory nad dedinou
V úzkych uličkách
Niektoré smerujú nahor
Starý zoroastrián na prechádzke
Celá dedinka je ponorená v červenkastej farbe
Žena s kvietkovaným čádorom
Usmievavá trojica
Ženy v Abyaneh nosia tradičné oblečenie
Ponáram sa hlbšie medzi domy a chodník sa mi pod nohami mení na rozkopanú cestu. Nad hlavou mám skalnú stenu s kúskom rozbitej hradby. Domy tu vyššie sú viac porozbíjané ako nižšie a celkovo mi to tu príde menej udržiavané. V miestnom múzeu sú vystavené fotky a niekoľko tradičných vecí či nástrojov. Stretávame mladého chalana, ktorý nám rozpráva, že je zoroastrián. Celá Abyaneh bola kedysi zoroastriánska dedinka, ale po čase väčšina ľudí konvertovala na islam. Vysvetľuje nám, že dokonca zoroastriáni majú aj svoj vlastný jazyk. Vzal nás naspäť do múzea, aby nám pustil dokument o náboženských slávnostiach.
Abyaneh
Pohľad na starý karavanseráj
Typické domčeky
Myslím, že po tom čo som videl, dám kľudne za pravdu tím čo tvrdia, že Abyaneh je najkrajšou iránskou dedinkou. Vraciame sa do Kashanu, obedujem granátove jablko, lúčime sa majiteľom, ktorému je ľúto, že už odchádzame a odchádzame na autobusový terminál. O dvadsať minút už sedíme v autobuse smer Tehrán...
foto: Tomáš Kubuš, Kashan, Abyaneh, 20-21.9.2008
