Lietadlo z Abu Dhabi vzlietne a pod nami sa objavuje zaujímavá krajina Emirátov. Ranné šero sa len veľmi pomaličky rozplýva a slnku sa nechce vstávať. Vie, že bude pracovať až do večera, tak sa nemá kam ponáhľať. Svetlá veľkomesta blikajú až sa úplne stratia. Lietadlo takmer ani nestihne nabrať letovú výšku, keď mám pocit, že začíname klesať. Vzdušnou čiarou je katarské hlavné mesto Doha vzdialené len 300 kilometrov, ale po zemi je pre mňa nedostupné. Z Emirátov vedie cesta cez úzky pásik Saudskej Arábie a víza do tejto tajomnej arabskej krajiny žiaľ nemám. Moderné letisko kde majú svoj domov aerolinky Qatar Airways je príjemným prvým kontaktom s krajinou.
Mikrobusom sa vezieme do centra mesta, hodím veci na hotelovú izbu a neviem sa dočkať, kedy začnem objavovať ulice Dohy. Jej meno znie tak exoticky! Na prvý pohľad sa môže zdať, že Dohy sú dve. Jedna moderná s výškovými budovami a druhá stará, kde ešte prinesie vietor závan starého Orientu. Podľahlo mu mnoho starých cestovateľov a opantal aj mňa. Stará Doha možno oklame svojim menom, pretože ak niekto čaká Beduínov, ktorí na miestnom trhu predávajú ťavy, kozy alebo rôzne iné drobnosti, môže byť sklamaný. Kolorit mesta dnes oživili moderné reštaurácie, nové budovy, avšak všetky sú citlivo zasadené do prostredia v súlade s tradičnou architektúrou. Podarilo sa im to nádherne, pretože naozaj dokážu vyčarovať pocit starobylého mesta. Malé kaviarne ani reštaurácie ešte nie sú plné, ale keď začne ulicami rozvoniavať pripravované jedlo, náhle sa to zmení. Na konci ulice sa točí minaret veľkej mešity. Na svete by mali byť len tri podobné. Tu v Dohe, v irackej Samare a v egyptskej Káhire. Ach jaj, už mi zostáva len Samara, tak snáď aj ten čoskoro uvidím na vlastné oči. Azda najživšiu časť mesta predstavuje starý trh Souq Waqif. Obchodníci posedávajú pred svojimi malými obchodíkmi, popíjajú čierny čaj, kávu a hlasno sa medzi sebou rozprávajú. Turistov je málo a len sem tam sa niekto pristaví. Čas tu beží úplne inak ako v uponáhľanej Európe. Miestni sú oblečení v dlhých, splývajúcich, bielych thobách so šatkou na hlave. Niektorým padá biele rúcho až pod členky, iní ho majú skrátené. Možno táto atmosféra pripomína starý Katar pred tým, ako objavili bohatstvo skrývajúce sa pod zemou, ktorou kráčajú. Celým trhom sa rozlieva tlmené svetlo a prítmie dokresľuje jeho atmosféru. Tu ponúkajú sladučké datle z Ománu, inde zase voňavú škoricu, sladké drievka, silne aromatické voňavky, farebné látky, koreniny o ktorých človek ani netuší na čo sa používajú a samozrejme nesmú chýbať kávové zrnká či obrovské vrecia po okraj naplnené čajom. Kedysi sa to tu hemžilo Beduínmi so zvieratami, vlnou, ručnými výrobkami, ale zdá sa, že tie časy sú nenávratne preč. Najkrajší je trh ráno alebo podvečer, pretože rozhorúčené slnko Arabského polostrova dokáže dobre potrápiť každého kto sa opováži vyjsť do ulíc.
Stará Doha
Jedna z bazárových uličiek
Arabský souk Waqif
Oddych na arabskom trhu
Nad starou Dohou stráži veža
Souk Waqif
Predavači uprostred trhu
Veľká mešita so zatočeným minaretom
Orientálna predajňa v centre mesta
Arabskí muži v uliciach
Starožitnosti a darčeky
Bazárové uličky
Túlam sa mestom sem a tam bez akéhokoľvek výraznejšieho cieľu, no o to s väčšou chuťou objavovať. Ulice križujú sem tam domáci muži v bielych naškrobených tóbach, ženy ponorené do čiernej od hlavy po päty, ale nedá sa nevšimnúť koľko ľudí nemá arabské korene. Prisťahovalci z Indie, Pakistanu, juhovýchodnej Ázie, Afriky sem prišli za lepším životom a zarobia si niekoľkonásobne viac ako keby živorili v domácich krajinách. Vďaka nim nemusia domáci Katarčania takmer nič robiť. Mladý chalan zo Srí Lanky ma zavedie na miesto, ktoré by som sám nemal šancu nájsť. Za dverami nenápadného starého domu sa skrýva miesto, kde majú svoj domov sokoliari. Toto staré arabské umenie patrí k odvekým tradíciám celej oblasti. Týchto vznešených operencov si obľúbila nielen saudskoarabská kráľovská rodina, ale vlastniť drahého sokola sa rovná spoločenskej prestíži. Cez hlavy prevlečené akési čiapočky, aby nelietali sem a tam a kľudne stále na svojom mieste. Sokoliar ma prekvapil keď vysvetľuje, že na základne vycvičenie týchto krásnych vtákov stačí necelý týždeň. Dych vyráža aj informácia, že jeden operenec stojí niekedy viac ako luxusné športové auto. Zatúlam sa k starej pevnosti, kde si vychutnávam čaro okamihu v tieni pod stromami. V rozpálený deň akým je tento je tieň niečo ako oáza stratená v púšti. Nad hlavou mi veje katarská vlajka. Je cikcakovito rozdelená na dve časti. Biela farba vyjadruje túžbu po slobode a živote v mieri a farba gaštanová naopak preliatu krv všetkých tých, ktorý padli počas dlhej cesty k nej.
Starý minaret v centre mesta
Miestny mladík
Dlhé tóby sú tradičným katarským oblečením
Vzácny sokol
Budova sokoliarov
Staré centrum mesta s katarskou vlajkou
Muži v bielych tóbach
Reštaurácie a podniky si našli miesto na hlavnej ulici starého mesta
Pri bazáre
Je čas sa presunúť zo starého mesta zase o kúsok ďalej. Prichádzame k obrovskej perle, ktorá je symbolom celého Kataru. Boli časy, keď sa v Katare všetko točilo okolo vzácnych perál. Okolité more nimi bolo doslova preplnené, avšak nič netrvá večne a obchod s drahými perlami v 30.rokoch 20.storočia upadol. Netrvalo však dlho a objavilo sa niečo nové, niečo ešte cennejšie ako lesknúce sa perly. Ropa! Jedno slovo raketovo zmenilo krajinu a Katar sa rýchlym tempom dvíha do výšky. Jeho rast nezastavilo nič a tak aj dnes mení svoju tvár pred zrakmi užasnutých návštevníkov. Priamo za veľkou perlou je prístav, kde sa v zálive pohupuje niekoľko drevených lodí dhow. Predstavujú starý, miznúci Katar a práve na tomto mieste sa miešajú kontrasty a svety hlavného mesta. Pred očami vyrastá moderné mesto budúceho storočia. Výškové budovy už teraz siahajú k nebesiam. Mrakodrapy stoja jeden vedľa druhého a ani si netrúfam povedať ako bude táto panoráma vyzerať o desať rokov. Ulicami sa preháňajú veľké, drahé autá a aj domy pôsobia elegantnejšie ako v starej časti. Práve tieto časti obývajú miestni obyvatelia Kataru. Ako aj susedia z Emirátov, Saudskej Arábie či Ománu aj oni si vďaka rozprávkovému bohatstvu krajiny môžu užívať mnoho výhod. Bezplatná zdravotná starostlivosť, žiadne alebo minimálne dane, vysoké zárobky, to je len minimum z toho čo sa dá spomenúť. Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že som sa ocitol v nejakom umelom svete, nejakej ilúzii, ktorá sa rozplynie. Prejdeme okolo budovy dnes už svetoznámej televízie al-Džazíra a som prekvapený v akej nenápadnej budove sídlia. V novej časti Dohy vyrastá aj ambiciózny projekt, ktorý by sa dal porovnať s dubajským palmovým ostrovom. Keďže sa tu viac ako palmy v minulosti skloňovali perly, architekti pracujú na výstavbe perlového ostrova. Dlho hľadím na dokonalý projekt v zmenšenej mierke a nedokážem pochopiť čo všetko ľudia nevymyslia. Bude plný luxusných hotelov, apartmánov, domčekov a dokonca jedna štvrť sa až nápadne podobá na romantické Benátky. Do starého mesta sa vrátim na obed. Predsa len hlavná ulička, ktorá ho pretína už vtedy lákala človeka, aby si na nej posedel v jednej z mnohých malých reštaurácii. Vôňa grilovaného mäsa miešajúca sa s vodnými fajkami sa mi vpísala do pamäti a spomeniem si na ňu vždy pri prezeraní fotiek.
Perla. Symbol Kataru
Drevené loďky dhow odpočívajú v zálive
Panoráma Dohy
Panoráma hlavného mesta
V starom meste
Hoci by sa mohlo zdať, že všetko zaujímavé v mini-štátiku leží priamo v Dohe, opak je pravdou. Nasadneme do džípov a smerujeme na juh do blízkej púšte. Podobne ako v Dubaji, tak aj tu sa opakuje situácia, že akonáhle človek prekročí pomyselnú hranicu mesta, obklopí ho nehostinná rovina. Takto vyzerá veľká časť Kataru. Rovina je popretkávaná nevysokými kopčekmi pozvoľna prechádzajúcimi do nekonečných piesočných dún. Zastavíme na prahu púšte, vyfúkne sa časť vzduchu z pneumatík, aby sme sa na pieskových dunách lepšie držali, oddýchneme si v tieni malých obchodíkov a vyrazíme do púšte. Niekoľko tmavších Beduínov stoja opretí o ťavy a neustále ťukajú do svojich mobilných telefónov. Ich starí otcovia by sa čudovali aké prístroje to držia v rukách. Jazdíme po dunách, hore, dole a na rovinke sa rozbiehame akoby sme tie najbližšie chceli preletieť. Šofér vie na milimetre presne ako má na dunu vyliezť, aby sme z nej mohli bezpečne kĺzať dolu. Atmosféru púštneho adrenalínu dokresľuje zapadajúce slnko do zaprášenej krajiny. Priamo v púšti neďaleko morských vĺn sa rozlieva jazero Khor al-Adaid. More je na dohľad a tak aj jazero drží v sebe slanú vodu. Scenérie púšte dotýkajúcej sa mora sú ojedinelé a okrem Kataru také niečo nájdeme ešte v africkej Namíbii. Miestni prirovnávajú jazero k malému „púštnemu moru“, ale nekúpe sa v ňom nik. Cez čistú vodu vidno aj stopy pneumatík na dne jazera. To preto, lebo sa jeho brehy neustále menia a voda v ňom má vždy inú hĺbku. Za púštnymi kopcami je hranica Saudskej Arábie. Veľmi sa túžim dostať za ňu a stráviť nejaký čas v tejto krajine. Čím bližšie človek je, tým ťažšie sa na to myslí. Auto zaparkujeme tesne pri pieskový útes a pod nami sa rozprestiera jazero. So šoférom sa dohodneme, že nikomu v aute nepovieme čo bude nasledovať. Stojíme totiž zadnou časťou auta k útesu a keď si všetci nastúpia, akože omylom zaradí spiatočku. Nie, žiaden blázon, toto sa tu robí bežne čomu nasvedčujú vyjazdené stopy pod našimi kolesami. Len ak to človek nečaká, môže sa za tých niekoľko sekúnd zblázniť. V púštnom kempe pri vychádzajúcom mesiaci sa ľudia stretli pri pohári horúceho čaju a vôňa grilovaného kurčaťa dolieha do stanov. To je potreté cesnakom a hoci je okolo kosti len málo mäsa, to sú veci, ktoré človek sediaci na koberci stanu kam doliehajú morské vlny Perzského zálivu vôbec nerieši. Vzduch sa ochladí, ale atmosféra púštnej noci vtiahne azda každého.
Na prahu púšte
Oddychujúci Beduíni
Jazero v púšti Khor al-Adaid
Jazero v púšti Khor al-Adaid
Už sa len treba vrátiť do Dohy, pospať si niekoľko hodín, odbehnúť na letisko, pristáť na pár hodín v Istanbule a vrátiť sa domov. Jedny dvere sa pozvoľna zatvárajú, ale človek už vidí svetlo niekoľkých ďalších otvorených...
foto: Tomáš Kubuš, Doha, Khor al-Adaid, 8.10.2009
