Ráno si nahádžeme veci do batohov a môžeme ísť. Miestnosť, kde sme si včera večer nechali chladiť fľaše s vodou je zamknutá, tak ideme bez nich. Aspoň, že hotel si vieme odomknúť a nemusíme nikoho zháňať, aby nás vypustil von. Kráčame celým mestom až na križovatku, kde sme sa včera ocitli po tom ako sme do Jegegnadzoru dorazili zo Sisianu. Náš dnešný plán znie ísť na sever a prespať v Jerevane, hoci ešte predtým než sa do neho po niekoľkých dňoch vrátime, tak zastavíme pri kláštore Khor Virap. Priame maršrutky do Khor Virapu samozrejme neexistujú, čo znamená, že nasadneme do takej, ktorá ide do Jerevanu a šoférovi povieme, aby nás vyhodil na križovatke.
Z okna sledujeme obrovský a majestátny Ararat, ktorý sa však pred nami ukryl za husté oblaky. Sem tam sa rozostúpia, poodokryjú kus chladnej skaly zasypanej snehovou prikrývkou, ale nechcú sa stratiť úplne. Akoby malo jeho tajomstvo zostať pred nami zahalené. Ocitneme sa na križovatke pokrytej prachom a v diaľke sa vynorí maličká silueta kláštora, ku ktorému sa chceme dostať. Posledných šesť kilometrov ku kláštoru si odšliapeme v plnej poľnej po vlastných. Celkom sa mi páči tá predstava. Byť zase chvíľku pútnikom a odkrajovať metre vlastnými nohami k jednému z najznámejších arménskych kláštorov. Ono to akosi k tejto atmosfére patrí a človek si tú cestu potom viac cenní ak na nej vypotil litre potu. V malej dedinke Pokr Vedi si kúpime v jedinom otvorenom obchodíku studenú colu a kráčame. Pokr Vedi je obyčajnou dedinou žijúcou si svojim vlastným životom akých by sme v Arménsku našli stovky.
Po vlastných ku kláštoru
Ocitneme sa na dosah kláštora a už viem, že kým sa ho budeme môcť dotknúť, prejde len niekoľko minút. Kulisa Araratu so zasneženou špičkou robí z Khor Virapu azda najfotogenickejšie miesto celého Arménska, no dnes sa Ararat rozhodol, že sa nám jednoducho neukáže. On dodával kláštoru magickú polohu a ten sa teraz bez Araratu cíti ako páv, ktorý na svojom chvoste stratil nádherné, farebné oči. Khor Virap stojí na svahu a pod kupolou sa tiahnú kamenné hradby strácajúce sa na druhej strane kopca. Pod ním sa krčia vinohrady a svoju cestu si razí rieka Araks. Z diaľky pôsobí kláštor ohromne, ale akonáhle sa ocitneme za oblúkom na námestí v jeho tieni, zdá sa mi maličký. Žije doslova rodinnou atmosférou, kde sa na malom priestore stretáva niekoľko desiatok ľudí. Sadneme si do tieňa, zhodíme batohy a nasávame atmosféru tohto miesta. Je tu rušno. V sobotu si prišlo vychutnať voľno veľa ľudí z hlavného mesta odkiaľ to je sem len hodinka cesty. Viac ľudí ako dnu do kláštora čaká na vstup do malej kaplnky v rohu nádvoria. Vytvorila sa tu rada, pretože každý sa chce dostať do 60 metrov hlbokej, podzemnej jamy. Podľa legendy tu pohanský kráľ Trdat III. uväznil svätého Juraja, kde ho 12 rokov chodila tajne kŕmiť kresťanská žena. Khor Virap znamená „hlboká jama". Príbeh ďalej pokračuje tým ako sa kráľ zbláznil, či dokonca mu narástla hlava diviaka a bol to práve sv.Juraj, ktorý sa ho ujal a zázračne ho vyliečil. Sám kráľ sa stal kresťanom a odvtedy už nič nebránilo novému náboženstvu na to, aby sa rozšírilo do všetkých kútov ríše. Preto sa Khor Virap považuje za prvé miesto, odkiaľ vôbec kresťanstvo v Arménsku vzišlo z podzemia a stalo sa novým vládcom.
Khor Virap patrí medzi najznámejšie kláštory
Z diaľky sa javí monumentálne, no zoči voči je malý
Chlap s kohútom
Kláštor Khor Virap
Vo vnútri kláštora
Pred vstupom
Kým sa človek dostane dnu do jamy, prejde pol hodiny. To je len neklamným znakom obľúbenosti tohto miesta. Ľudské hlasy nádvoria pretne kikiríkanie čierneho kohúta, ktorého nesie starší muž v ruke ku kláštoru. Práve cez víkend sem prichádzajú ľudia s kohútmi alebo dokonca ovcami, aby tu vykonali kňazi obetovanie zvané matagh. Rodiny sem takto prídu osláviť krstiny alebo svadbu. Tento pôvodne pohanský zvyk sa v Khor Virap tak hlboko zakorenil, že dnes nikto o jeho význame nezapochybuje. Prejdeme sa ešte vnútrom kláštora a len ticho pozorujeme odrazy tieňov tancujúcich po stene kláštora. Ľudia tu bez slova postávajú, zahĺbení vo svojich myšlienkach, aby následne zapálili sviečku. Miesta akým je Khor Virap budú vždy priťahovať ľudí. V malom obchodíku si kúpime ešte zopár arménskych pohľadníc, skontrolujeme Ararat či náhodou nerozfúkal okolo seba oblaky a pomaličky zídeme z kláštorného kopca až dole k cintorínu.
Nádvorie kláštora
Vo vnútri
Cintorín pod kláštorom
Nádherná poloha kláštoru
Zasnežený Ararat sa len občas usmeje cez oblaky
Khor Virap pod Araratom, ktorý sa ukryl za oblaky
Na miestnom cintoríne
Kráčame nazad ku križovatke, kde nás vyhodila maršrutka z Jegegnadzoru. Nemáme sa kam ponáhľať a tak si užívame pohľady na krajinu a tešíme sa, ako si v Pokr Vedi kúpime studené pitie. Zhodíme batohy, sadneme si pred obchod a ochutnáme vychladený šípkový džús. Nie je vôbec zlý. Len čo prídeme na križovatku, zamávame na maršrutku a o päť minút sa vezieme smer Jerevan. Ani sa mi nechce veriť, ako nám to krásne vyšlo. V Jerevane strávime celý podvečer a pred nami je naša posledná arménska noc.
Dnešný deň začína pomerne skoro. Už o šiestej vyzváňa budík, aby sme sa rýchlo pobalili, prešliapali mestom na stanicu a pozreli či pôjde o siedmej nejaká maršrutka do mesta Gyumri. Nechceme strácať čas, pretože dnes strávime v Arménsku naše posledné hodiny a spať by sme už chceli v gruzínskom meste Akhaltsikhe. Kráčame peši celým centrom mesta, no Jerevan ešte spí a za celý čas stretneme asi len pol tucet ľudí. Ideme s malou dušičkou, lebo na mape sme si zistili, že by mali spoje odchádzať spoza športového komplexu, no zabudli sme si túto informáciu overiť a tak dúfame, že sa nič nezmenilo. Už z diaľky však vidíme zástup bielych maršrutiek a tak si vydýchneme a vieme, že sme dobre. Maršrutka do Gyumri je takmer plná a čaká sa na posledných dvoch pasažierov. Náhoda? Nie, tie predsa nemajú existovať, ale na tejto ceste nám šťastie praje. Sadneme si dnu a šofér môže naštartovať. Cestou do Gyumri Aljak pospáva a ja zase len mlčky hľadím z okna na utekajúcu krajinu. Zvykol som si nespať v autobusoch či vlakoch, pretože milujem ten pohľad na krajinu, dediny, mestá, kopce, roviny, ktoré tam za oknom čakajú. Samozrejme, aj mne z času na čas padne hlava a na chvíľku vypne, no ak sa dá, radšej sa pozerám von a snažím sa zapamätať to ako vyzerajú miesta na ktoré som mal šťastie sa pozrieť.
V Gyumri vystupujeme na malej, no zato pomerne rušnej stanici. Hlavnú cestu zaplavil rušný trh, tak si len z maršrutky vyberieme batohy a pustíme sa do objavovania. Ako náhle vstúpime do bazáru, cítime sa sebe všetky oči. Nikto si nenechá ujsť pohľad na dve postavy s batohmi, ktoré im aspoň na chvíľku rozvírili každodennú rannú rutinu. Bazár mi príde mierne chaotický, pretože sa mi zdá, že tu majú všetko pomiešané bez akéhokoľvek zmyslu. Z plachty na ceste predávajú domáce potreby, ďalší stánok sa premenil na železiarstvo a o pár krokov sa ocitneme v obkľúčení zeleniny, ovocia, vajec a čerstvého chleba, ktorý vystrieda syr, mäsové výrobky a napokon topánky. Niekoľko chlapov stojí na krajnici pri rozpálenom grile a na drevenom uhlí pomaličky pripravujú šašlíky, ktorých nezameniteľná vôňa sa už nádherne rozlieva priestorom. Z ľudí cítiť akúsi zlomenosť. Úsmev tu na perách nenosí nikto a keď sa na nich zapozerám, prídu mi ako by len mechanicky kráčali, bez duše, bez vízie. Smutných tvárí tu je akosi priveľa, no možno to bude tým, že mesto si so sebou stále nesie stigmu ničivého zemetrasenia, ktoré ho v chladný decembrový deň roku 1988 takmer zmietlo zo sveta.
Ulice Gyumri
Z pekárne
Vôňa čerstvého pečiva
Mäsiar na trhu
Rozhovor na trhu s mäsom
Miestny trh
Na trhu
Miestny trh
Dostaneme sa o pár stoviek metrov na veľké, priestranné námestie. Vyplnili ho stromami, dotvorili domami, no ľudia tu chýbajú. Na konci námestia za obdĺžnikovým bazénom s vodou stoja ruiny významnej katedrály Surb Amenaprkich. Architekti jej vdýchli život v polovici 19.storočia, v dobách kedy Gyumri patrilo pod cársku korunu a mestom prechádzal obchod. Ničivé zemetrasenie, ktoré malo v roku 1988 epicentrum v neďalekom Spitaku si pochutnalo aj na tele katedrály. Staré fotografie dokonale vystihujú skazu mesta premeneného na beztvaré trosky, ale je krásne, že sa snažia dať ho znovu dokopy. Nielen katedrálu, ale aj námestia aj ulice s domami, aby mohli v Gyumri stále žiť. Podľa oficiálnych údajov sa tu zem triasla silou 6.9 Richterovej stupnice a zemetrasenie pripravilo o život cca 25 000 ľudí, pričom ďalších 500 000 prišlo o strechu nad hlavou. Na internete sú to čísla bez emócii, no ak človek stojí pri pomníku obetiam zemetrasenia, číta si k nemu popisky a pred sebou vidí zničenú katedrálu, ktorú dáva kameň po kameni dokopy ťažká technika, vníma to akosi inak, akosi bližšie.
Katedrála Surb Amenaprkich sa stále nespamätala zo zemetrasenia
Pomník obetiam zemetrasenia z roku 1988
Zemetrasenie, 1988
Špičatá kupola katedrály sa dnes váľa na zemi
Ďalší z pomníkov
Námestie Vardanank za Katedrálou je prázdne. Vystihuje ho obrovský priestor a niekoľko lavičiek, no jeho dominantou je jazdecká socha svätého Vartana. Sedí na koni, jeho jazdecký plášť sa vlní v nehybnom vetre a vystretou rukou s mečom akoby vyzýval na boj a v druhej zviera kríž. Z neďalekého kostola sa ozývajú zvony a ľudia sa zbiehajú dovnútra na nedeľnú omšu. Sadneme si a sledujeme ako miznú za ťažkými dverami. Žobráčka, ktorej som nechcel nič dať mi začne nadávať a hroziť zovretou päsťou, do čoho sa pripletie opitý chlap s natiahnutou rukou, že aj on niečo chce. Stratíme sa v uliciach Gyumri a hľadáme stopy zemetrasenia. Som prekvapený koľko domov je stále rozbitých, hoci sú samozrejme v menšine. Sem tam sa medzi dvoma novými budovami objavia len sutiny a ruiny. Vrátime sa k bazárovým uličkám, ešte raz sa pretúlame pomedzi obchodíky a pri stanici navštívime malý ortodoxný kostolík sv.Mikuláša.
Socha svätého Vartana na námestí Vardanank
Svätý Vartan na koni
Zemetrasenie stále vidno aj v uliciach
Pri kostole
Ortodoxný kostolík sv.Mikuláša
Do Gyumri sme neprišli len kvôli zemetraseniu, ale aj preto, aby sme si pozreli pred našim definitívnym odchodom do Gruzínska zaujímavý kláštor Marmashen. Na stanici sa pýtame taxikárov na ceny a hneď sa dohodneme na troch tisíckach. Niekoľko krát šoférovi zopakujeme, že chceme vidieť „monastir" alebo „vank", pretože v okolí sa má nachádzať aj dedina podobného mena. Spočiatku sa tvári, že rozumie, no ako sa časom ukáže, tak ani len netuší kam ísť. Dokonca sa nás taxikár za jazdy pýta na cestu a na križovatke sa na mňa pozerá, že kam má odbočiť. Pár kilometrov za Gyumri zastaví pri starej, hnusnej, polorozpadnutej, socialistickej budove a hovorí, že to je naše miesto. Pár dedov sediacich pod stromami volá na pomoc a tí mu konečne vysvetlili, že sme neprišli obdivovať socialistickú architektúru, ale naozaj chceme vidieť kláštor.
Cesta ku kláštoru je netradičná. Nestúpame na žiaden z pahorkov či na kopec ako by sme čakali, ale práve naopak. Klesáme do údolia. Každou minútou sme nižšie a nižšie až zbadám kríž stojaci na vrchole strechy. Jedno však má Marmashen spoločné s ostatnými kláštormi, pretože je tiež zasadený do nádherného prírodného prostredia. Je nedeľa a v okolí kláštora sa objavili tucty ľudí. Sedia pod stromami v tieni alebo sa len prechádzajú po okolí. Z grilov či ohnísk stúpa dym okorenený o vôňu grilovaného mäsa. Za chvíľku je čas obeda, tak je všetko v pohybe, aby sa mohlo čoskoro servírovať. Vstúpime do kláštora a pohltí nás príjemný chlad kamenných stien. Hlavný kláštor sv.Štefana nechal na prelome 10. a 11.storočia postaviť princ Vahram Pahlavuni a stojí tu dodnes. Kedysi sa v areáli nachádzali štyri kostolíky, ale okrem hlavného kláštora zostal v plnej kráse stáť len jeden. Ostatné sa premenili na ruiny či dokonca kamenné základy. Chvíľku strávime medzi kláštornými stenami a pred odchodom sa prejdeme celým areálom.
Kláštor Marmashen len pár kilometrov od Gyumri
Kláštor Marmashen
Kláštor Marmashen tu nestojí osamote
Vstup do kláštora
Marmashen
Kláštory v Marmashen
Chceme sa vrátiť naspäť do Gyumri, ale nášho taxikára niet. „Pokoj, ešte sa pozrieme za rohu na druhú stranu kláštora" upokojujeme sa. Nič. On tu proste nie je. Kašľali by sme na neho, avšak v kufri máme naše batohy. Beháme dookola kláštora, ešte raz pozrieme všetky zaparkované autá a snažím sa myslieť na to, čo budeme robiť ak ten génius skutočne odišiel. Čas sa začal nepríjemne vliecť a kým vymýšľame čo teraz, po desiatich minútach sa víťazoslávne vráti s tým, že si odskočil. Mohol aspoň povedať. Vrátime sa do Gyumri a necháme sa vyhodiť pri stanici. Pri platení sa odrazu objaví problém, pretože nášmu taxikárovi už nestačí 3000 AMD ako sme sa dohodli, ale zachutilo by mu o tisícku naviac. „Veď sme boli aj v dedine" bráni sa. Áno boli, lenže tam sme ísť nechceli a už vôbec sme nechceli vidieť rozpadnutý socialistický barák, ktorý nám vydával za kláštor. Pohádame sa a ráznym buchnutím dverí odchádzame. Preč z Gyumri. Preč z Arménska.
Na stanici si zistíme možnosti nášho odchodu do Gruzínska. Chlapík na dispečingu mi hovorí, že do gruzínskeho mestečka Akhalkalaki odchádza za 2 hodiny maršrutka. Akonáhle dopovedal vetu, vyslovil ono tajomné slovíčko „možno". „Aké možno?" pýtam sa. „No, napríklad včera maršrutka neprišla" odpovie s ľahkosťou. Sadneme si na stanicu na drevené stoličky, bábuška nám do novín balí placky plnené roztlačenými zemiakmi a rozmýšľame. Po obede, či čo to vlastne bolo máme plán. Nebudeme tu sedieť dve hodiny a čakať na spoj, ktorý možno nikdy nepríde, ale spočítame zvyšné dramy a vidíme, že ešte by nám vyšla cesta na hranicu s taxíkom. Tým pádom ušetríme čas a dnes večer môžeme byť nielen v Akhalkalaki, ale rovno v Akhaltsikhe.
S taxikárom sa dohodneme na 5000 dramoch za posledných 40 kilometrov k hranici za mestečkom Barra. Cesta ubehne tak rýchlo, že sa ani nenazdáme a už vidíme v diaľke viať arménsku zástavu. Na hranici si vyberieme batohy, zaplatíme päťtisíc a pri odchode ma ešte taxikár ťahá za ruku, že mu tisícka chýba. „Aká tisícka?" zvyšujem po predchodzej hádke s iným taxikárom hlas. „Hovorili sme šesť tisíc a keď som ukazoval na rukách, tak som mal vystretý aj palec na druhej ruky" zareaguje debilinou na akú nemám odpoveď. Dohodli sme sa na piatich tisíckach, no on sa sám so sebou dohodol na šiestich. Nechápem čím to je, že práve tu v Gyumri sú taxikári nechutne vychcaní. Nemám už najmenšiu chuť sa doťahovať a tak mu hodím poslednú tisícku, nech sa s ňou aj zadrhne ak po nej tak túži. V búdke nám pribudne do pasu výstupná arménska pečiatka. Konečne sa pred nami odkrýva Gruzínsko. Neviem sa ho už dočkať.
foto: Tomáš Kubuš, Khor Virap, Gyumri, Marmashen, 17-18.7.2010
