Náš deň v Asuáne ešte pokračuje a kde jedno dobrodružstvo končí, druhé musí zákonite začať. Ešte pred tým si skočíme do včerajšieho podniku dať na neskorší obed obľúbene koosheri a dnes k nemu dostaneme aj maličké balíčky pikantnej a cesnakovej omáčky. Obe chutia vynikajúco, hoci pikantnej stačí len kúsoček a z úst šľahajú pomyselné plamene. Až teraz si môžeme so sebou vziať všetky veci a kráčať pár desiatok metrov do malého prístavu plného tradičných, drevených felúk. Kotvia tu aj krásne nílske parníky, ktoré privezú turistov a zase odvezú nevedno kam, no tie oproti felukám pôsobia ako obrovské plávajúce kolosy. Už včera večer sme drevené loďky s napnutými plavbami obdivovali ako si ladne plávajú hladinou Nílu a skrývajú v sebe romantiku starých príbehov. Aj my sme sa preto rozhodli podľahnúť tomuto závanu lákavého dobrodružstva. Hodíme si batohy na palubu a následne na ňu vkročíme aj my. Tento priestor o rozmere približne 8x4 metrov sa na najbližšie dva dni a dve noci stane našim domovom.
Feluku má na starosti Fatih, asi 60-ročný chlap oblečený do tmavej galábije so snehobielym turbanom omotaným okolo hlavy. Pôsobí tak, akoby sa bol na Níle narodil. Snedá tvár je plná vrások a bradu mu zakrýva šedivé strnisko. Tu v okolí Asuánu prežil celý život a Níl je jeho domovom. Pohľad na neho ako potichu sedí vzadu pri kormidle je fascinujúci, pretože pripomína starých námorníkov, ktorí kedysi na svojich lodiach prepravovali z Asuánu exotický tovar na sever. Jeho pomocník je Asif, mladý chalan plný energie, ktorý vie po anglicky povedať „no problem“. Taká je aj jeho životná filozofia a čokoľvek sa stane, nikdy to nie je problém. Na plavbu sme sa napokon nazbierali jedenásti, tak je miesta o čosi menej ako som si predstavoval, ale prišli sme sem kvôli Nílu a nie kvôli miestu. Kým vyplávame ešte dlho kotvíme pri asuánskom brehu, tak má človek možnosť kochať sa nádhernými výhľadmi na okolité mesto. Pravý breh dokonale pohltila zástavba mesta. Na druhej strane je však úplne iný svet ako ten v ktorom žije väčšina obyvateľov Asuánu. Jeho kopce sú potiahnuté piesočnou farbou a na vrchole stojí kamenná hrobka. „V týchto miestach zvykli pochovávať Núbijcov, preto majú aj dodnes prezývku „núbijské“ dozviem sa. Neskôr vytesali aj niekoľko menších hrobiek nobility priamo do kopca a do nich pochovali ľudí.
Konečne sa odrazíme od brehu a budovy Asuánu sa začnú zmenšovať. Feluky podobné tej našej by sa dali narátať na Níle celé desiatky. Asif rozpustil plachtu a Fatih prevzal kormidlo, ktoré jemne natáča, aby nás dostal do požadovaného smeru. Prekvapuje ma akú rýchlosť dokáže nabrať feluka len za pomoci vetra. Ten sa opiera do vlasov a spríjemňuje horúci deň. Plavíme sa Nílom. Ako málo stačí, aby bol človek šťastný. Pred tromi rokmi som na neho prvý krát hľadel v Káhire a dnes sedím na okraji drevenej feluky a počujem ako mi žblnkoce pod nohami. Níl! Egypt by bol bez Nílu ako kráľ bez svojho honosného rúcha a jagavej koruny na hlave. Bol by len nehostinnou púštnou krajinou naplnenou pieskom a prachom v ktorých by sa objavili občasné oázy postavené nad prameňmi. Sudičky však boli k Egyptu štedré a rozhodli, že sa ním bude vinúť pás mohutnej rieky prinášajúcej so sebou život všade tam, kde sa objaví jej dotyk. Prechádza krajinou ako zelený, vlniaci sa had vyliezajúci z podzemia exotického pralesu čiernej Afriky a rozbieha sa do vĺn Stredozemného mora.
Ešte sme ani neopustili brány mesta a už sa podáva jedlo. Už v prístave som si všimol ako sušia chlebové placky na slnku a teraz pristávajú priamo na palube. K nim sa podáva čerstvý faláfel a kopec zeleniny. Vietor utíchne, loďka spomalí, ale na tom vôbec nezáleží. Plavíme sa Nílom a samotný fakt je natoľko vzrušujúci, že je jedno či to pôjde pomaly či rýchlo. Ideme zvláštne cikcakovito, až by sa mohlo zdať, že sa odrážame od oboch brehov. Čas na lodi beží úplne inak ako v uliciach miest. Aj tam sa vlečie a nikoho neobťažuje, ale tu priamo na rieke, ktorá pomáhala prísť na svet slávnej civilizácii sa minúty či hodiny utápajú v jej temnej hĺbke. Krajina naokolo je krásne pokojná. Človek sa môže započúvať do ticha, ktoré vydáva Níl. V diaľke šumia palmové stromy, vodné vtáky vydávajú škriekavé zvuky a pri väčšej vlne počuť hlas rozbíjajúcej sa vody o drevenú provu lode. Ani sa nenazdáme a jemne prirážame k brehu. „Tu budeme spať“ ukazuje Asif na miesto, kde zakotvíme feluku. Zdá sa mi zvláštne, že budeme späť len neďaleko Asuánu, ktorého svetlá vidno o niekoľko kilometrov za nami. Plavili sme sa niekoľko hodín, ale neprešli sme toho vôbec veľa, čo len podčiarkuje spomenutý fakt, že čas na feluke beží úplne inak. Zakotvíme loď, laná sa pribijú o drevené stĺpiky zapichnuté do piesku, z paluby sa vyhodí mostík a dá sa ísť dokonca aj von na breh. Prekvapuje ma aký je Níl čistý. Predstavy sú všelijaké, ale priezračnú vodu by čakal asi málokto. Odpočívame na palube, zatiaľ čo sa z provizórnej kuchynky dvíha zaujímavá vôňa. Kuchynka tu predstavuje dvojplatničku, niekoľko špinavých hrncov a jednoduchá maľba miestnej krajiny, kde nesmie chýbať Níl. Na večeru máme kúsky varenej cukiny v omáčke s chlebovými plackami. V pravidelných intervaloch rozhojdajú feluku prechádzajúce parníky z Luxoru. V noci sa Nílom preháňajú len oni a tak by bola pre menšie lode krajina zahalená tmou na vode nebezpečná. Toaleta na palube nikde nie je a tak treba zísť dole schodíkmi a nájsť si to správne miesto priamo na brehu. Voda v Níle stúpla možno o pol metra. Keď sme prišli, schodíky stáli zapichnuté v piesku a teraz ho už oblizuje Níl. Nemôžem si so sebou vziať ani topánky a tak prvý krát v živote kráčam Nílom vo vode nad členky. Večer sa ochladí a nad krajinou nádherne svietia hviezdy. Nie je tu žiadne svetlo, ktoré by im uberalo na kráse. Sediac na palube, prikrytí spacákmi, oblečení v mikinách, sledujeme nočný Níl a zohrievame sa pohárikmi horúceho čierneho čaju. Aj takto vyzerá egyptská romantika.
Netuším kedy sa budím, ale tu naokolo v krajine nílskej už po noci ani po rannom šere niet žiadnej stopy. Ráno na Níle je rovnako pokojné ako večer. Dlho ešte kotvíme na brehu, kde voda po noci opäť ustúpila a v zátoke po nás zostali len obhorené drevá, ktoré nestihol pohltiť nočný oheň. Na raňajky si dáme misku zeleninového šalátu, volské oko a chlebové placky. Jednoduché, ale treba nám niečo viac? Púšťame sa prúdom severnejšie a severnejšie a Asuán, odkiaľ sme včera vyplávali sa úplne stratil z horizontu. Stretávame niekoľko ďalších feluk až napokon plávame spoločne v trojici. Jedna z nich sa volá Bob Marley a ozýva sa z nej nefalšované jamajské reggae. Vietor sa tak opiera do napnutej plachty, až mám pocit že sa nedotýkame vodnej hladiny, ale letíme pár centimetrov nad ňou. Juhoegyptské slnko dáva o sebe vedieť, no ako náhle sa stratí za oblakmi tak cítiť ranný chlad. Aj voda je osviežujúca hoci do nej len z lode ponáram ruku. Plavba felukou po Níle je synonymom pohody. Mobil vypnutý a hodený v batohu, čas pojem neznámy, jemný vietor, žblnkot vody rozbíjajúcej sa o drevený trup lode, naokolo len zaujímavá krajina, ktorá sa mení tak pomaly, aby na to stihol každý zareagovať.
Prirazíme k brehu, kde sa neďaleko nachádza rybárska osada. Trojica mužov trávi v rozhovore čas v tieni stromov a pozorujú ako kapitán vyhadzuje mostík na pevnú zem. „Salám alejkum“ zdravia sa s ním a už sú štyria. Nasleduje cigareta, pohár čaju a hodina či možno dve oddychu. Bahno na brehu rieky je tak mäkké, že ak človek ostane stáť na jednom mieste cíti ako sa do neho pomaličky, ale isto zabára. Malé rybárske člny sa nechávajú unášať hladinou, pričom sa snažia nachytať ryby pre seba a možno aj na miestny trh. Sedia v nich vždy dvaja muži a ťažkými, dlhými veslami sa premiestňujú zo strany na stranu. Ich plavidlá spoločne s trojuholníkovými, vysokými plachtami plávajúcich felúk dokresľujú nílsku atmosféru. Každú chvíľku vyhodia rybári sieť, počkajú, ale ako na protiveň ju ťahajú naspäť prázdnu. Ďalšia dvojica vymenila sieť za udice po oboch stranách člnu. Už na prvý pohľad vidno, že to nie sú typickí Egypťania, ale Núbijci podobne ako tomu bolo v uliciach Asuánu. Takýchto rybárskych osád je pozdĺž Nílu nespočetné množstvo a často je jedinou obživou miestnych ľudí lov rýb. Niektorí na nás hľadia rovnako ako my na nich, no po čase sa kamenná tvár premení na úsmev a voľnou rukou mávajú na pozdrav.
Krajina na oboch brehoch kráča spoločne s Nílom. Miestami je drsná, suchá, bez akéhokoľvek života, inde zase vidno ako domáci využívajú Níl na zavlažovanie a dokázali z nehostinnej krajiny vykúzliť políčka krikľavo zelenej farby. Tí, ktorí sa nevenujú rybolovu sa snažia obrábať políčka, kde pestujú najmä rajčiny, uhorky či zemiaky. Na lodiach ich potom rozvážajú na miestne trhy, ktoré sa zvyknú konať na viacerých miestach. Sem tam kúsok od brehu pasú zvieratá, najmä kozy, ale vysoký Núbijčan oblečený v bielej splývajúcej galábiji prišiel k vode s kravou. Možno je to samotná Isis, jedna z najmocnejších bohýň starovekého Egyptu. Na starých reliéfoch by sme totiž našli podobizeň bohyne prevtelenej do kravy. Možno sa prišla poprechádzať k brehu a napiť sa vody z Nílu v krajine nad ktorou kedysi držala svoju ochrannú ruku. Drsnú krajinu vystriedajú husté palmové oázy, stromy, kríky až svojou bujnou vegetáciou pripomína prales. Za ním musia byť ďalšie dedinky. Pomedzi stromy sem tam vykukne hnedý minaret a v okolí pláva tiež niekoľko malých drevených člnov. Z korún stromov vylietavajú vtáky, nad riekou sa otočia a opäť miznú. Kapitán Fatih stále ticho sedí na svojom mieste a otáča kormidlo. Raz doľava, raz doprava, ale myšlienkami ako by bol úplne inde. Príde čas modlitby, tak si sám pre seba popraskanými perami recituje verše z Koránu a podľa polohy slnka sa otáča smerom na saudskoarabskú Mekku. Niekoľko krát sa položí k zemi, dvihne a opäť si sadne na okraj lode. Odmotá si turban, namočí v Níle a prehodí cez hlavu. Aj človeku, ktorý zrástol s krajinou za roky prežité na brehu Nílu dá miestne slnko zabrať. Konečne sa dvihol vietor a tak Asif rozprestrie plachty a lietame po hladine. Slnko pomaly začína zapadať a my sedíme úplne vpredu, až cítime maličké čiastočky vody rozbíjajúce sa o telo feluky pristávať na tvári a na tele. Zdá sa akoby trvalo večnosť, kým sa úplne stratí z oblohy. Človek môže zažiť v Egypte hocičo, ale máločo sa vyrovná pocitu sedieť priamo uprostred Nílu na drevenej loďke a nechať sa zohrievať poslednými lúčmi dnešného slnka.
Na sťažeň vysoký niekoľko metrov vylezie pomocník Asif v okamihu niekoľkých sekúnd. Bez ničoho, bez istenia, lán, len tak sa pridŕža bosými nohami a kým človek žmurkne už stojí hore. Musí byť odtiaľ nádherný výhľad. Zroluje plachtu, priviaže ju o sťažeň a to je neklamným znakom, že pristávame. Feluka prirazí k brehu a tak sa ideme prejsť po okolí a vyliezť na neďaleký pahorok. Cesta k nemu vedie cez pieskovú dunu a tak šliapanie prebieha podľa vzorca, jeden krok vpred o dva sa šmyknúť vďaka piesku nazad. Tu hore sú len porozhadzované kamene na širokej, plochej planine. Za dva dni sme preplavili viac než 30 kilometrov a z tejto výšky sa v diaľke mihotá plamienok svetiel predstavujúci Asuán. Pomerne rýchlo sa krajiny zmocní tma a odrazu nie je vidieť ani na krok. Vrátime sa na loď a popíjame horúci, čierny čaj s vôňou miestnych byliniek. Vonku na pobreží plápolá oheň a nad hlavou hviezdy podobne ako počas prvej noci. Voda opäť stúpla, no dnes kotvíme tak, že sa musím brodiť po kolená, aby som sa dostal na breh. Čo je horšie, s mokrými nohami sa nazad poriadne šmýka po úzkej lávke a už už sa vidím ako sa šmyknem a padnem celý do Nílu. Našťastie zostalo len pri predstavách. Zabalíme sa do spacákov a zajtra naša malá, nílska odyssea končí.
Po prebudení ešte vonku cítiť chladné ráno, ale stačí, aby sa slnko posunulo o kúsok vyššie a krajina sa začne zohrievať. Pred tým, než definitívne odídeme si pobeháme po brehu. Skloním sa k vode, umývam si ruky, tvár. V Níle! Príde mi to neuveriteľné a krásne. Zobudiť sa na malej drevenej lodičke na brehu Nílu a umývať sa v ňom. Po ľahkých raňajkách sa odlepíme od brehu a ešte nás čaká hodina plavby k menšiemu drevenému mólu, kde bude naše nílske dobrodružstvo končiť. Pred nami sa však z pomyselného piesku začnú vynárať chrám v Kom Ombo a Edfu...
foto: Tomáš Kubuš, Asuán, Níl, 24-26.1.2011
Krajinou faraónov:
Krajinou faraónov I. - Pyramídy na dosah Káhiry
Krajinou faraónov II. - Asuán. Na hranici svetov
Krajinou faraónov III. - Philae. Chrám v náručí Nílu
Krajinou faraónov IV. - Abu Simbel. Egyptský zázrak
