Vždy som šťastný, keď sa môžem vrátiť do krajiny, v ktorej som strávil nejaké tie dni či týždne a keď sa naskytla možnosť prísť po dvoch rokoch znovu do krajiny cédrov, nevedel som sa dočkať. Kráčal som ulicami Bejrútu či prachom Baalbeku niekoľko krát, no teraz to bolo trochu iné. Vo vzduchu sa nesie akési chvenie a nervozita z neďalekého konfliktu, ktorý už tretím rokom zožiera prekrásnu Sýriu ako rakovinové bunky. Konflikt sa sem tam prelieva aj sem za hranice do krajiny cédrov a sem tam aj odtiaľto prichádzajú neradostné správy o prestrelkách či bojoch v údolí Biká či v severnom Tripolise. Inde však panuje pokoj a keď človek pristane v Bejrúte a vidí ako mestské štvrte pulzujú a žijú, tak vie, že je stále všetko v poriadku.
Október v týchto končinách so sebou ešte nenesie zimu a tak má človek pocit, akoby sa ocitol v nie príliš horúcom lete. Bejrút je na nohách, všade sa stavia, všetko sa leskne a o rok bude vyzerať zase inak. Je fascinujúce ako sa niekdajší Paríž Východu dokázal opäť postaviť na nohy a ako bájny fénix vstal z popola. Už niekoľko krát, no teraz vidno akým skutočným ruchom žije. Za posledné dva roky sa Martýrske námestie zmenilo na nepoznanie. Pribudli moderné budovy a ďalšie sú na ceste a akoby to nestačilo tak aj maronitský kostol stojaci hneď vedľa mešity Al-Amín si nechal vztýčiť vysokánsku zvonicu, aby súperila so štíhlymi minaretmi. Koniec koncov, presne týmito miestami prechádzala Zelená línia po ktorej dodnes zostalo niekoľko rozstrieľaných budov či fasád posiatych guľkami. Kráčam Bejrútom a teším sa ako si tu pekne nažíva na brehu Stredozemného mora. Hamra je rušná ako po iné dni a jediné čo pribudlo je viac ľudí so samopalmi chrániacich rôzne objekty či viac vojakov na strategických miestach. Pribudli aj mnohí návštevníci zo Sýrie. Ráno pri Holubičích skalách sa ich tu stretli hneď tri autobusy. Musia sa tešiť, žiť, usmievať sa, hoci v ich krajine to ešte dlho nebude dobré. No podľa ich slov prišli na výlet, aby prišli na iné myšlienky.







Cesta do historického mesta Byblos, ktoré sa zaraďuje medzi najstaršie mestá sveta je nevyspytateľná. Zápchy na trase Bejrút - Jounieh sú na toľko notorické, že nikto nevie či ju prejde za polhodinu či hodinu. Ak má človek čas, je príjemné si cestu rozdeliť a zastaviť sa v Jounieh, pretože priamo odtiaľto smeruje na kopec lanovka, ktorá zastaví na mieste zvanom Harrisa. Tu sa z pahorku díva obrovská socha Panny Márie, ochrankyne Libanonu. Libanon je mix kultúr a náboženstiev a preto niet žiadneho prekvapenia, že sa tu objavia aj miesta akým je Harrisa. Panna Mária je dokonca ženou, ktorá sa spomína aj v posvätnom Koráne a to hneď niekoľkokrát, tak si aj medzi moslimami drží veľkú úctu. Pod sochou stojí niekoľko cédrov, ktoré sa stali symbolom krajiny a tu sa môže každý nadýchnuť ich vône. V Byblose akoby sa nič nezmenilo. Pokoj sa stále prevaľuje jeho kamennými uličkami ozdobenými obchodíkmi, podnikmi či čajovňami. Moje obľúbené miesto stále tak výborne dokáže pripraviť rôzne kebaby, že sa sem oplatí merať cestu len kvôli nim. Schody vedú tmavou chodbou nahor na vežu križiackej pevnosti a pod nohami má vtedy každý tak ohromnú históriu, že ju nedokáže ani uchopiť. Kanánci, Feničania, Asýrčania, Peržania, Gréci, Rimania, Byzancia, moslimovia, kresťania, Križiaci, Osmani, Francúzi. Ašurbanipal, Alexander Veľký, Salah ad-Dín. Neskutočné miesto.







Nevedel som sa dočkať dňa, kedy sa znovu nadýchnem Baalbeku. Milujem staroveké miesta a Baalbek som si zamiloval aj keď som do jeho prachu v roku 2008 prvý krát kládol svoje stopy. V týchto časoch sa sem tam stane, že cesta do Baalbeku je kvôli zvýšenému riziku neprejazdná, no niekedy šťastie dostane krídla. Deň pred plánovanou cestou sa cesta po niekoľkých dňoch otvorila, pretože ju blokovali pozostalí popravených libanonských vojakov. Pohraničie so Sýriou je nevyspytateľné a najmä oblasť severne od Baalbeku je dnes vyslovene nebezpečná. Samotný Baalbek nemá problémy, hoci podľa médií je tomu inak. Miestni tým trpia, pretože keď vidím známe tváre a môjho starého známeho priateľa Mohammeda, tak mi takmer s plačom rozpráva ako tu upadol turizmus a nikto sem nejde. V meste sa podľa neho nedeje nič, no severne od mesta sa to často zvrhne. Vraj tu už desať dní nevidel turistu a tak sa nesmierne teší, keď nás zbadá. Miestnych to napĺňa nádejou, že sa veci vrátia do normálnych koľají. Všetci si to tak želajú. Ruiny Baalbeku sú opustené a chvíľkami si pripadám ako cestovateľ v 19.storočí, ktorý len teraz objavuje tieto miesta pre západný svet. Niet tu ani živej duše. Len majáky minulosti, vysokánske stĺpy Jupiterovho chrámu, nemé kamene, reliéfy či kamenné bloky. Sadnúť si a uhlíkom si maľovať ich podobizne do skicáru, to by sa mi páčilo keby som vedel kresliť a mal toľko času. Sedieť sám na ruinách Jupiterovho chrámu a kráčať opusteným chrámom boha Bakcha, to sú tie pravé zimomriavky na ktoré si človek vždy spomenie, keď mu myšlienky zaletia sem.







Podobne ako Baalbek aj Andžar neďaleko sýrskych hraníc je starobylým miestom. Nie tak starým ako Byblos či Baalbek, ale pomerne významným preto, že tu stojí staré Umajjovské mesto, aké nemá nikde obdobu. Cestou k Andžaru je krajina rovinatá, pretože aj sem ešte zasahuje údolie Biká. Za kopcami ležiacimi pár kilometrov už dýcha Sýria. Aj preto lemujú hlavnú cestu stovky či tisíce provizórnych stanov so sýrskymi utečencami. Smutný pohľad. Andžar je podobne ako Baalbek opustený a len vietor sa premáva pomedzi stĺpy a rozhojdáva ihličnaté stromy naokolo. Kolonáda, kalifov palác, kúpele či ruiny domov, to všetko tu má človek len a len pre seba. Pred odchodom z Bejrútu sa ešte vyštveráme mikrobusom na kopec odkiaľ je na novodobý mestský div sveta panoramatický pohľad. Toto miesto sa volá Beit Mery a často ani miestni o ňom nevedia. Stoja tu ruiny starovekého rímskeho chrámu na ktorého mieste vyrástol kláštor, no človek tu nájde aj staré byzantské mozaiky a základy domov. Bez strážnika, bez zámku, bez nikoho. Len ruiny s mozaikami ležiace v krajine. Libanon je plný podobných pokladov.











foto: Tomáš Kubuš, Libanon, 8-10.10.2014