Lidice. Pokoj a ticho

Len necelých dvadsať kilometrov od Prahy leží úplne iný svet. Príliš odlišný od mesta s vysokými vežami, kostolmi, siluetou hradu či kamennými mostmi ponad Vltavu. Ten svet je tichý aj napriek tomu že kričí a žije, hoci mal byť už dávno mŕtvy. Ten svet nesie meno Lidice...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Novembrové ráno je zamračené a šedivé mraky podopierajú ťažkú oblohu, ktorá akoby každou chvíľkou mala spadnúť na krajinu. Je nedeľa, vonku je kľud, ticho a hoci sa Praha prebúdza, ešte ju nestihli zaplniť turisti z viacerých svetových krajín. Nasadneme na autobus a necháme sa ním odviezť na malú zastávku, nad ktorou visí meno obce. Lidice. Nikde nikoho, len zvlnená krajina a stromy pri ceste bežiace smerom do Prahy, ale aj do Kladna či Buštěhradu.

Lidice

Památnik Lidice

Už je to dlhý čas čo som prvý krát zatúžil vidieť Lidice. Nevedel som si predstaviť ako môžu vyzerať a jediné čo som z nich poznal bol obrázok sochy nastúpených detí. Príbeh Lidíc však dlho rezonoval v mysli a túžba vidieť toto miesto zvíťazila nad všetko ostatné. Sme tu takmer sami. Z krajiny sa dvíha pomník a ten dáva tušiť, že sme na tom správnom mieste. Krajina je neskutočne tichá a každým ďalším krokom sa otvára pohľad do údolia obklopeného nízkymi kopcami. Kedysi sa odtiaľ ozýval kostolný zvon, hlas ľudí, hrkot vozov, zvierat. Neskôr krik, zvuk padajúcich kameňov, dreva praskajúceho medzi plameňmi a výstrely. Desiatky výstrelov. Potom nastalo ticho. To všetko sa dá predstaviť pri pohľade do miest, ktoré dnes zívajú prázdnotou. Nie sú mŕtve ako by sa mohlo zdať, ale naopak život sa tu premietol do krajiny a dnes tu stoja stromy a na jar či počas leta hrá farbami Ružový sad. Teraz v novembri je však prázdny a opustený. Aj takto sa sem však hodí. Krásny vysoký strom pustil na zem všetko svoje lístie a okrem neho pod ním zostala prázdna lavička. Keby bolo teplejšie, príjemne by sa na nej sedelo. Cestička sa vinie niekdajšími Lidicami tak, aby návštevník neobišiel nič zaujímavé. Tu stáli domy, no dnes zo zeme rastie len tráva. Deti nahradilo nemé súsošie ich rovesníkov, kam tie dnešné deti chodia zapaľovať sviečky či položiť hračku.

Z Horákovej farmy zostal len kamenný múr. Nič viac. Holý múr, ktorý si pamätá desiatky výstrelov a smrť. Najprv odišli ľudia, potom aj celá dedina. Hrob mužov označuje socha, pamätná tabuľa, kvety, veniec, ale to najpodstatnejšie je ticho. To mrazivé, všeobsiahle ticho, ktoré poznačilo miesta, kde smrť brala plnými priehršťami a víťazila nad životom. Podobné ticho si pamätám z decembrového Dachau, ktoré v ten deň prikryl čerstvý sneh. Ticho a pokoj miest, kde umierali sny takmer vyráža dych. Človek bojuje s vlastnými myšlienkami, ktoré na neho útočia a nútia ho povedať, že sa mu tu aj napriek tomu všetkému čo sa tu odohralo páči. Páči sa mu ten pokoj, tá krajina, tie stromy, napadané lístie, rybník a tá jemná novembrová hmla padajúca na krajinu. Vyjdeme vyššie a kamenné základy označujú kostol. Odtiaľto vidno aj nové Lidice stojace nad rybníkom. Zo školy zostalo niekoľko kameňov a atmosféru umocňuje socha ženy s rukami na tvári. Malé dieťa sa jej drží a má strach, ktorý sa dá vycítiť aj z jeho kamenného výrazu. Hore nad údolím je na nízkom pahorku cintorín. Ani ten nezostal v osudný rok svätý a tak ho neskôr museli postaviť na novo. Človek kráča pomedzi hroby a číta si mená rodín, ktoré odtiaľto navždy zmizli. Otočím sa späť a hľadím na Lidice. Predstavujem si domy, strechy postavené zo škridiel, hlavnú ulicu aj zvonicu kostola sv.Martina, ktorý poznám z čiernobielych fotografii, no stále mi nejde do hlavy ako to, že tu už nič nie je. Nedokážem si však predstaviť čo musel prežívať deň pred Vianocami František Saidl, keď sa pozrel týmto smerom a namiesto svojej dediny tu uvidel zasneženú, holú pláň. Pri odchode sa z oblakov pustí jemný dážď. Toto počasie sa sem hodí viac, než keby bol krásny slnečný deň.