Ráno okolo ôsmej vyrážame na celodenný výlet do okolia Ammánu. Za ovocným a zeleninovým trhom si berieme servis taxi a za jeden dinár sa vezieme na stanicu Muhajireen. Predierať sa hustou ammánskou dopravou plnou áut a ľudí je zaujímavým zážitkom. Na stanici si len na chvíľu sadneme do tieňu, ktorý vrhá vysoký strom a už počujeme ako sa okolím rozlieva volanie „Madabaaa“. Bežíme k mikrobusu, nájdeme voľné miesta a môžeme vyraziť.
Za cestu do 30km vzdialeného mesta Madaba platíme len pol dinára a mne sa ani nechce veriť, že všetko ide tak ľahko. Rýchlo sme sa zorientovali a kráčame ku kostolu sv.Juraja. Za jeho nenápadnou fasádou sa skrýva poklad pretvorený do tisícok maličkých farebných kamienkov. Vo vnútri je zem pokrytá nádhernou mozaikou, ktorá zobrazuje mapu biblického Blízkeho Východu. Je nesmierne cenná a denne si ju príde prezrieť niekoľko návštevníkov z celého sveta. Z obrázkov som si spravil predstavu, že je mnohonásobne väčšia, ale keď stojím nad ňou a čítam grécke názvy miest, ktoré spomína Biblia nie som sklamaný. Práve naopak, nemôžem od nej odtrhnúť oči. Najväčšiu pozornosť samozrejme púta svätý Jeruzalem okolo ktorého je množstvo menších i väčších mestečiek. Povestné múry Jericha, Hebron, Aškalon alebo Betlehem s kostolom Božieho narodenia, to je len pár miest, ktoré som dokázal rozoznať. Koľko času asi museli stráviť umelci pri tvorení takéhoto umeleckého diela?
Mapa Blízkeho Východu v kostole sv.Juraja
Sväté mesto Jeruzalem ako hovorí nápis nad opevneným mestom
Ďalšie biblické miesta, v pravo dolu Jericho
Pekná mozaika na stene kostola
Interiér kostola sv.Juraja
Príjemná atmosféra v kostole
Kostol sv.Juraja
Uličkami plnými života sa túlame až k archeologickému múzeu s kostolom Panny Márie. Ani tu sa nezaprie prezývka Madaby ako „mesto mozaík“. Celá dlážka je pokrytá mozaikami vystrihnutými z gréckej mytológie. Je tu Afrodita so svojim Adonisom, malí lietajúci Eróti, charitky a pod nimi Faidra. Spoločnosť jej mal robiť aj Hippolitos, ale jeho postava sa žiaľ nezachovala. V areáli parku je aj škola, kde sa mladí majstri učia remeslu mozaiky. Vyrábajú nové, alebo sa snažia rekonštruovať tie, ktoré pred nimi už niekto zhotovil. Jedno sa však musí uznať, robia to naozaj majstrovsky. Pár metrov odtiaľto sa slnko odráža na pozlátenej streche mešity ozdobenej štíhlymi minaretmi. Madaba je síce viac kresťanské miesto ako islamské, ale mešity nechýbajú ani tu. Na ulici posedávajú starší muži s červeno-bielymi šatkami na hlavách snažiaci sa predať svoje orechy, pistácie, bylinky, mätu či ovocie. Kostol Apoštolov, ku ktorému sme sa dostali je veľmi jednoduchý. Keby nestál osamotene na rohu ulice, možno by sme okolo neho prešli bez povšimnutia a potom sa čudovali kam sa nám skryl. Okrem nás dvoch tu je len starý strážnik. Pred ostrým slnkom sa skryl dovnútra kostola, kde si číta Korán. Je to pekný príklad náboženskej tolerancie. Ľudia tu naozaj nemajú problém s náboženstvom.
Mozaika v archeologickom múzeu
Nádherná mozaiková podlaha s mytologickými výjavmi
Afrodita s Adonisom
Ulička Madaby
Kostol Apoštolov
Pohľad na šedivé domčeky Madaby
Medaba je naozaj "mesto mozaík"
Kúsok od nás je križovatka odkiaľ by mali chodiť mikrobusy alebo servis k miestu Hammat Ma´in, čiže Herodovým prameňom v tesnej blízkosti Mŕtveho mora. Zastavuje pri nás servis, ktorý býva lacnejší ako autobus a po tom čo sa šofér dozvie kam chceme ísť pýta si 10 JD/osoba. Pýtam sa ho či sa nepomýlil, pretože viem, že by to malo byť asi tak 4-5x menej. On sa len vyškiera spoza volantu a s kľudným svedomím vraví „No, veľa možností nemáte.“ Naozaj povzbudivé slová. Posielame ho preč a čakáme čo príde. O pár minút sa pristavuje mikrobus s „lukratívnou“ ponukou na odvoz za 7 JD/osoba. Kilometrovo to vychádza asi rovnako ako z Ammánu sem, tak prečo by sme mali platiť za takú istú cestu teraz 15 násobne viac? So zdvihnutým obočím mu vravím, že to nejaká vysoká cena za taký kúsok. „Vysoká? Inú možnosť nemáte, Ak nechcete ísť, nemusíte“. Dobre vedia, že sa tam inak nedostaneme a tak chcú vytrieskať čo najviac. Nechápem to, vlastne chápem, ale nechcem chápať. Prečo nás niektorí chcú obrať len preto, že sme cudzinci? Prečo nám väčšina ľudí len tak nezištne pomôže keď je treba a iní v nás vidia len debilný balík peňazí? Pýtam sa sám seba, no odpoveď ani nečakám. K Mŕtvemu moru nejdeme, našli by sme tých niekoľko dinárov, ale ide mi o princíp. Na jednej strane ma to mrzí, ale ako vždy hovorím „aspoň je dôvod vrátiť sa“.
Pokračujeme ďalej. Pútnické miesto hora Nebo leží od nás len 10 kilometrov. Tú si už nenecháme ujsť aj keby sme k nej mali ísť peši. Najprv však ideme na ulicu Palestine, odtiaľto chodia mikrobusy. Po pár minútach sa vezieme za jeden dinár k hore. Šofér aj dvaja chalani, ktorí s nim idú sa na nás stále pozerajú až nechápem o čo im ide. Šofér nás vyhodil priamo na parkovisku pod horou. Ak mu vraj dáme tri dináre tak sa pre nás o hodinu vráti. Bol to asi prvý šofér odkedy sme na ceste, ktorý sa mi nepozdával a tak radšej túto ponuku odmietame.
Hora Nebo (Mt.Nebo, Jebel Nibu alebo Siyagha) je známa vďaka tomu, že práve z jej vrcholku uvidel Mojžiš zasľúbenú zem. Hora sa stala podľa kresťanov miestom jeho posledného odpočinku, no moslimovia veria, že jeho telo bolo prenesené za rieku a je pochovaný medzi Jeruzalemom a Jerichom. Hneď po príchode nás vitá veľký kameň s krátkym popisom tohto biblického miesta. Kostolík je v oprave, čo trochu kazí atmosféru, ale nepokazí ten úžasný pohľad, ktorí sa nám naskytol. Krásne zvlnené pahorky posiate starými olivovníkmi sa rozbiehajú až po horizont. Brehy Mŕtveho mora sú takmer na dosah a za nimi sa rozkladá sen o slobodnej Palestíne. Niekoľko kilometrov týmto smerom je Jeruzalem, biblické Jericho alebo Ramallah, ktorý ma zvláštnym spôsobom priťahuje. Verím, že sa tento sen raz stane skutočnosťou a ja sa budem môcť poprechádzať po slobodnej a hrdej krajine s názvom Palestína. Za ten čas čo sme tu sme si pozreli niekoľko zaujímavých mozaík a dokonca aj olivovník, ktorý zasadil Ján Pavol II. pri svojej návšteve tohto miesta. V tieni iného olivovníka oddychujeme a dopĺňame palivo, v našom prípade vodu.
Vitajte na hore Nebo
Za týmto kameňom je vstup odkiaľ je nádherný výhľad na biblickú krajinu
Sme na posvätnom mieste
Výhľad na biblickú krajinu
Videl takúto krajinu aj Mojžiš?
Vyprahnutá krajina s minimom zelene
Kameň "Abu Badd", kedysi slúžil ako opevnené dvere byzantského kláštora
Pohľad na Mŕtve more
Mojžišov pamätník na vrchu hory Nebo
Pohľad z Neba
Olivovník Jána Pavla II.
Dolu nejde žiadna doprava, tak neváhame a šliapeme po cez vyprahnutú krajinu. Míňame značku, že to Madaby to máme ešte 9 kilometrov, tak sme si povedali, že aj keď nám nikto pri stopovaní nezastaví, za nejakú hodinu a pol tam budeme. Krajina je plná slnka a zdá sa akoby ani nekončila. Nikto, vôbec nikto nám nezastavuje z tých pár áut, ktoré okolo nás prefrčia. Zrazu na mňa prichádza akási kríza, z toho že nič nevychádza. Raz za čas sa to stane, netrvá to dlho, ale na tu chvíľku to dokáže niekedy naozaj znepríjemniť život. Aby toho nebolo dosť, zrazu sa mi úplne pokazil zips na nohaviciach a už mám všetkého plné zuby. Už desať dní sme na ceste a toto je prvý krát čo cítim niečo podobné. Práve v tomto momente mi prichádza sms z Ankary, ktorá ma dobije takou energiou, že by som mohol peši pokračovať aj do Ammánu. Usmievam sa a z ničoho nič nám zastavuje auto. Najprv prefrčalo okolo, prudko zabrzdilo a nacúvalo k nám, či nechceme zviesť. Zázraky sa naozaj niekedy dejú, len sa človek nesmie vzdávať. Z chlapíka v aute sa vykľul režisér filmu, ktorý práve natáčajú kúsok pod horou Nebo. Do Madaby sa ponáhľajú zobrať nejaké rekvizity a keď nás videli šliapať popri ceste, tak si povedal, že nám pomôže.
Salahdinova mešita v dedinke Faiysaliah medzi Nebom a Madabou
Až večer keď som si vychutnával vánok na balkóne v Ammáne mi to došlo, že sa to zase stalo. Keď sa niečo kazí a nevychádza presne podľa predstáv, človek má sto chutí sa na všetko vykašlať. No zrazu akoby sa to zlomilo, niečo sa stane a je všetko dobré. V Madabe sa lúčime a cez celé mestečko ideme k autobusovej stanici. Za necelú trištvrte hodinku sme v Ammáne na stanici Raghadan. Sadneme si do malej zapadnutej čajovne s chutným mätovým čajom. Zase sme tu len my dvaja a domáci. Presne ako to mám rád. Takéto krásne momenty dávajú zabudnúť na to čo sa nepodarí a človek si vychutnáva tie miesta, ktoré videl, ktorými sa prechádzal...
foto: Tomáš Kubuš, Madaba, Mt.Nebo, 14.7.2008
