Cesta na Madagaskar začala skôr, než v tom dobre známom momente, kedy človek nasadne na prvý spoj a nepozrie sa za seba. Začala mesiac, či dokonca mesiac a pol pred cestou samotnou. Desiatky mailov odleteli na Madagaskar do rôznych miest, často s rovnakým textom ohľadom rezervácie hotela či prenájmu auta, aby sme sa mohli pozrieť do miest, ktoré sme si vybrali za cieľ. Už je to dávno čo som písal maily do hotelov, no teraz som si to vychutnal v plnej paráde. Koľko krát som sa hneval, že nikto nedokázal ani o niekoľko dní odpísať? No svojim spôsobom sa mi to páčilo. To, že nestačí pár klikov, otvoriť, vybrať, zaplatiť a je to, ale to, že treba opäť hľadať, čítať, zvýrazňovať si, vypisovať na papier a potom z toho skladať príbeh cesty. Vždy som miloval túto fázu plánovania. Tá radosť, to vzrušenie z toho, že teraz je kniha otvorená na obrázku v ktorom sa o niekoľko dní či týždňov ocitnem, to sú veci, ktoré musia k cestovaniu patriť. Už si ani nespomeniem koľko krát som plánoval cesty na ktoré som sa ani nevydal len pre tú radosť z hľadania informácii. Vždy sa však človek niečo naučí. Dni sa premenili na týždne a každý kto odpísať z Madagaskaru mal sa mi ozval a ja mám pocit, že som spravil maximum. Až na mieste však uvidíme, či všetko klapne podľa predstáv alebo nastúpi na radu improvizácia.
Ešte neprešli ani dva týždne odkedy som sa z viedenského letiska po návrate zo škótskeho Edinburghu vrátil domov a už zase sedím v autobuse, ktorý ma privezie nazad. Letieť na Madagaskar nie je tak jednoduché a takmer všetky cesty na exotický ostrov vedú cez Paríž. Nie všetky, ale je to určite najľahšia cesta. Let sa mi nepáči. Turbulencie nás trasú, nudím sa a neviem si nájsť nič čo by mi pomohlo rýchlejšie pretočiť čas. O dve hodiny sme na mieste. Rýchlo sa vymotám z lietadla, nájdem tú správnu halu, kde sa máme s ocinom, ktorý priletel z Budapešti stretnúť a keď je naša madagaskarská posádka kompletná, nezostáva nám nič len čakať. A čakať. A čakať. Do Antananariva letíme totiž až zajtra o pol dvanástej. Mysleli sme, že sa tu nejako prezabávame, ale to by sme nemohli byť na parížskom letisku Charles de Gaulle. Počul som o tomto letisku veľa zlého a vlastne, nepočul som o ňom nič dobré, ale nikdy som sa tu neocitol. Nechcel som sa pridať k tým, čo na neho nadávajú a pravdupovediac nie vždy som veril, tomu že je naozaj strašné. To všetko do momentu, keď sa na nasledujúce hodiny stalo našim domovom. Nič tu nie je. Všetky obchody zatvorili a nedostať tu ani fľašu vody. Kašleme na neho a našli sme si na konci terminálu niekoľko opustených kresiel, kde sme sa rozhodli prečkať noc. Človek mieni, černošský policajt v uniforme mení. „Zatvárame“ vypadne z neho v kostrbatej angličtine na tretí krát, keď mu hovorím, že po francúzsky nerozumiem. „Prosím?“ nechce sa mi veriť, či počujem dobre. „Zatvárame na noc terminál“ pokračuje. Čakal by som čokoľvek, ale nie že zatvoria terminál na tak veľkom letisku, akým parížske skutočne je. Stalo sa mi to v Pise pred niekoľkými rokmi, ale tam sa tomu človek nečuduje. Tu áno. Odrazu sám na sebe zistím ako v duchu na toto prekliate letisko nadávam a stávam sa jedným z tých, ktorí ho na sebe zažili a rozprávali všetky tie príbehy. Vyjdeme von do odletovej haly, kde je všetko zatvorené a len niekoľko ľudí posediačky spí na kovových sedadlách. Rezignovane sa zložím na podlahu a snažím sa zaspať. Tisíce mikrospánkov a dokopy nič.
Odysea s trojpísmenkovou skratkou CDG nekončí ani ráno. Hypnotizujeme hodinky, snažíme sa zmeniť tok času, aby odrazu išiel rýchlejšie, preskakujeme hodiny, minúty, no napokon všetko bezvýsledne a čas si uteká tak ako predtým. Do mesta sa nám neoplatí ísť, pretože by sme tam strávili príliš málo času a okrem toho sme tu obaja boli. Odhodláme sa znovu vojsť do terminálu, odkiaľ nás v noci vyhodili a aspoň sa túlame novými chodbami. Tie staré sme už vybehali. V automate sa snažíme kúpiť si vodu, ale ten neberie hotovosť a platiť sa dá len bezkontaktne. Zase nič. Sedíme pri našej odletovej bráne. V hlave si prehrávam viac než sto letísk na ktorých som sa za posledné roky ocitol, no musím skonštatovať, že Paríž je víťazom. Teda ako sa to vezme, pretože získať titul „najhoršieho letiska aké som mal možnosť spoznať“ nie je ocenenie, ktoré si niekto vystaví na stenu, ale na druhú stranu je len imaginárne a tak je všetko v poriadku. Už teraz ma mrazí fakt, že po návrate z Madagaskaru budem musieť cez Paríž prestupovať. Osadenstvo na našej bráne sa pomaličky, ale isto dáva dokopy a mňa zarazí, že je naokolo podstatne viac bielych tvárí, než tých, ktorých by som mohol považovať za domácich vracajúcich sa domov. Nečakal som to. Sú tu najmä Taliani, Francúzi, poskladaní do niekoľkých skupiniek a okrem toho aj Poliaci, Holanďania, Nemci a ešte kopec tých, čo som ani nepočul rozprávať. Tresk. Predstava extrémne exotickej destinácie menom Madagaskar, kde sa raz za čas objaví turista sa rázom rozmlátila o chladnú zem parížskeho letiska. Viem, že je chladná, spal som na nej. Odrazu sa Madagaskar javí ako miesto, kam si ľudia bežne zaletia na víkend. Chaos pri nastupovaní snáď už ani nestojí za zmienku. Posledná bodka. CDG...
Pred nami je dlhý, takmer desať hodinový priamy let z Paríža do Antananariva, hlavného mesta štvrtého najväčšieho ostrova sveta. Stále si na to neviem zvyknúť. Ja viem, že je to geniálne nasadnúť do lietadla a o niekoľko hodín sa ocitnúť v inom svete, v inej krajine a na inom kontinente, no nemôžem si pomôcť. Stále mám radšej vlaky a je pre mňa príjemnejšie ísť vlakom dvadsať hodín než dve hodiny letieť. Milujem však cestovanie všetkými svojimi bunkami a pre lásku človek obetuje čokoľvek. Aj fakt, že bude desať hodín zatvorený v lietadle. Letíme ponad Korziku, Sicíliu, preletíme Stredozemné more tak, aby sme sa s pevninou stretli až nad Egyptom a obišli Líbyu a podľa mapy na malom monitore ešte pretneme vzdušný priestor Sudánu, Etiópie, Kene, Tanzánie, Zanzibaru, Komorských ostrovov a až potom budeme pristávať na Madagaskare. Pozerám filmy až do momentu kedy objavím cestovateľské dokumenty a kým za oknom sa predháňajú etiópske kopce ja sa ocitnem na Ceste kostí medzi Jakutskom a Magadanom. Nesmierne sa mi to páči až sa pristihnem pri myšlienke, že nemôžem byť normálny keď počas letu na Madagaskar snívam o tom ako by som prechádzal legendárnu cestu a sledoval nekončiace obzory Sibíru. Ale o tom to asi je. Bez toho by človek nemohol robiť to čo robí a robiť to čo miluje.
Uvedomím si, že čoskoro budeme letieť ponad rovník. Znie to paradoxne, ale nikdy som ho nepreťal. Nikdy som sa neocitol na južnej pologuli aj napriek desiatkam rôznych ciest. Niekoľko krát som stál od neho vo vzdialenosti menšej než dvesto kilometrov, no nikdy som nešiel k nemu. Až teraz. Na hodinkách svieti čas 19:16 a a lietadlo pretne rovník pár kilometrov severne od Nairobi. Ešte pár hodín a sme v cieli. Preťal som rovník, no nestalo sa nič. Patrí to k tým magickým veciam a človek si povedome predstavuje aké to bude, keď to príde. Dátumová hranica. Obratník raka, kozorožca. Severný polárny kruh. Vedel som, že sa nestane nič, no aj napriek tomu akoby bola myseľ sklamaná. Nič. Len preťatý rovník. Možno ho musím prekročiť vlastnou nohou. V tom bude tá mágia. S meškaním sa na letisku v Antananarive objavíme pár minút po jedenástej.
Konečne Afrika! Letisko v Tane je maličké, ale čo iné by tu človek čakal? Zaujalo ma, že pri vystupovaní z lietadla necítim žiadnu špecifickú vôňu ako v Indii, Sýrii či Ománe. Je chladná noc a miestni si na seba navliekli svoje bundy aj čiapky. Až taká zima to zase nie je, ale my to vnímame inak. Tým, že je letisko skutočne malé a naraz sa tu objaví niečo cez tristo ľudí, vznikne taký chaos, že sa ľudia nepomestia do príletovej haly. Vytvorí sa fronta a dnu sa púšťa po skupinkách, aby to všetko stíhali. Mora Mora. Madagaskarská verzia obľúbenej španielskej maňány, tak začína v prvých minútach. Ak im tu v budúcnosti pristanú tri lietadlá naraz, zbláznia sa. Kým si vystojíme frontu vonku, prejdeme dvermi, vystojíme si frontu dnu, skontrolujú nám pasy, vezmú pasy a opečiatkujú ich, prejde viac než hodina. V búdke, kde sa vo finále ocitnú pasy sa s nimi pomerne dlho zabávajú. Listujú si ich, opečiatkujú, zatvoria, otvoria, skontrolujú pečiatku, ručne do nej vpíšu informácie a napokon to jedným prstom naťukajú do počítaču. Čaro cestovania.
Šofér objednaný z hotela nás aj napriek neskoršiemu príchodu počkal a tak ešte rýchlo zameníme peniaze, hodíme batohy do malého auta a vezieme sa nočným mestom. Tých 16 kilometrov z letiska do centra ubehne pomerne rýchlo, pretože nikde niet žiadneho auta. Prvý dojem? Z okna auta mi príde všetko akési podozrivo čisté, bez smetí, uhľadené a upravené. Neskôr uvidím ako som sa našťastie mýlil. Čím hlbšie sa ponárame do nočných ulíc Tany, tým viac ľudí sa fláka po vonku a objavujú sa rôzne skupinky. Kráčajú tmavou krajnicou, sedia na ulici, popíjajú alebo niečo hrajú bez toho, aby si všímali okolie. Parkujeme pred našim hotelom Sole a len čo auto zabrzdí, pohne sa pred nami kartón a vyskočia z pod neho dvaja strážnici. Tomu sa povie kamufláž. Od momentu, kedy som v Bratislave nastúpil do prvého autobusu po zatvorenie dverí na izbe uplynulo takmer 33 hodín. Cestovanie nie je len o pekných fotkách, ale aj o takýchto veciach. Neskutočne sa teším na posteľ a sprchu.
Prvý madagaskarský budík nás po necelých štyroch hodinách spánku vytrhne zo snívania. Je pár minút po šiestej a vstávať takto skoro po dlhočiznom a takmer bezsennom presune je svojim spôsobom forma sebatrýznenia, ale inak sa nedá ak sa chceme ešte dnes a v rozumnom čase dostať na západné pobrežie do 700km vzdialenej Morondavy. Pobalíme tých pár vecí, čo sme včera vyhodili z batoha, vyplatíme hotel (51 500 AR) a o siedmej čakáme na recepcii, lebo sa máme stretnúť s našim šoférom Damianthom, ktorého som vybavoval ešte pred našim odchodom. Dá sa tu samozrejme prepravovať aj verejnou dopravou, ale tá je nespoľahlivá a neskutočne pomalá a keďže tu nemáme k dispozícii mesiac, takto uvidíme niekoľko násobne viac. Postavím sa pred hotel na malé námestie a čakám, kedy sa Tana oblečie do ranného chaosu. Nič také sa nedeje. Na rohu sedí skupinka ľudí, starý taxikár rituálne umýva svoj ešte starší Citroen a niekoľko ľudí len tak stojí pri ošarpaných stenách a kšeftujú. Dvojica mužov s obrovskými metlami zametá papiere a víri pritom oblak prachu a sem tam sa objaví niekto s plným košom ovocia, čiernych banánov či zvädnutej zeleniny, kto kráča na miestny bazár. Šofér mešká, ale náš čas tu neplatí a čím skôr si zvykneme, tým jednoduchšie to bude. Damianth je útly chlapík hovoriaci anglicky a tak sa s ním dá aspoň pokecať, no veľa toho nenahovorí. Toyota Land Cruiser 4x4 sa stane našim madagaskarským korábom. Vyrážame na nekonečnú cestu do miest, kde krajinu obmýva Mozambický prieplav. Tak exoticky to znie, že sa neviem dočkať na to, kedy ho uvidím na vlastné oči. Dlho trvá, kým sa vymotáme z Tany a ešte pred tým, než ju definitívne opustíme ideme dofúkať pneumatiky a nabrať plnú nádrž. Len niektoré miesta sú rušné, inak z mesta vychádza nezvyčajný pokoj. Niečo také som vôbec nečakal. Ešte sme neraňajkovali a tak z okna hľadáme čerstvé bagety, ale akosi sa nám nedarí. Až za Tanou si všimnem dodávku plne naloženú bagetami, tak vybehnem z auta. Dvojica mužov je veľmi prekvapená keď sa pri nich objavím a keď im podám malú bankovku, dávajú mi päť veľkých bagiet. Toľko ani nezjeme a tak im tri vrátim a bežím nazad do auta po hlavnej ceste, aby sme mohli ísť ďalej a konečne sa najesť. Malé, maďarské klobásky chutia božsky a k tomu extrémne čerstvé bagety sú len chrumkavým bonusom. Niekoľko dobrých vecí tu po Francúzoch predsa len zostalo.
Aj Antananarivo, aj okolité menšie mestečká či dediny stoja na väčších i menších pahorkoch. Nie je tu takmer žiadna rovina, nížina, väčšie údolie, kde by sa dalo žiť. Ak sa náhodou nájde kúsok zeme, kde by to išlo, pichnú tam políčko so zeleninou alebo ryžové pole. Niektoré sú úplne vyschnuté a popraskané akoby nevideli dažďové kvapky celé roky, ale iné dýchajú pod vodou a nad hladinou sa mihotajú neveľké stonky na ktorých neskôr vyrastie ryža. Miestami je ryžových políčok tak veľa nasádzaných jedno vedľa druhého až pripomína Madagaskar krajinu severných Filipín. Prvé väčšie mesto menom Antsirabe prichádza po troch hodinách jazdy. O pár dní v ňom budeme spať, tak ním dnes len prefrčíme. Hlavná ulica však už teraz pôsobí veľmi príťažlivým dojmom. Prach, trhoviská, staré domy a množstvo fotogenických ľudí. Za Antsirabe sa vydáme na západ a pred nami sú už len nespočetné dedinky. Tie spolu ani nesusedia a priestor medzi nimi vypĺňa krásna krajina. Kopce, menšie aj väčšie a každú chvíľku sa pod nimi zjaví riečka. Práve voda či už rieka, potok alebo neveľké jazero, je za každým centrom všetkého diania. Človek sa sem tam zarazí, že pri prechádzaním dedinou je vonku tak málo ľudí, ale hneď všetko pochopí ako náhle uvidí rieku. Na jednom kúsku čupí tucet žien pri kope farebného prádla a kúsok po kúsku perú vo vode a mlátia s nimi o okolité kamene. Vedľa sa kúpe niekoľko nahých mužov a ďalší kúsok sa vo vode bláznia decká. Vyššie po toku rieky pije vodu zopár byvolov a medzi nimi na seba strieka vodu asi 10-ročný pastier. Ak chce človek niekoho v Madagaskare stretnúť, musí ísť k rieke.
Po dvoch nevyspatých nociach mi neustále padá hlava až sa rázom ocitnem v časovej slučke a objavím sa o polhodinu ďalej. Niekoľko krát sa to ešte v kratších intervaloch opakuje, ale aspoň sa s každou ďalšou slučkou eliminuje pocit únavy. Blížime sa k mestečku Miandrivazo. Objaví sa však až keď vylezieme na kopec a zlezieme na jeho druhú stranu. Kým pri Tane mala krajina skôr zelený nádych, tu dostáva červenkastý až oranžový odtieň vďaka pôde. Tá sa na mnohých miestach prepadla a vytvorila diery vyplnené ostrými kamennými či pieskovými hrotmi. Zaujímavo to celé vyzerá. V národnom parku Tsingy sú ich stovky, no aj tieto menšie stoja za to, aby sa zapísali do pamäte. Hoci je Miandrivazo mesto, jeho život je podobný tomu dedinskému. Zopár trhovníkov sedí v prachu ulice, pričom každý predáva len niekoľko kúskov zeleniny alebo ovocia. Sedia a čakajú. Predajú? Nepredajú? Možno im na to ani veľmi nezáleží. Zastavíme sa pri ceste v malom podniku, že si dáme niečo pod zub. Čítame si tabulu popísanú kriedou, no v tom nás vytrhne jedna z kuchárok s tým, že už nemajú nič. O niekoľko stoviek metrov ďalej na pahorku sme úspešnejší. Terasa s výhľadom na celé údolie, kde leží Miandrivazo je krásnym miestom na prvý obed. Okrem nás tu nie je absolútne nikto len pár detí sa za budovou naháňa a kope do niečoho, čo im supluje loptu. Objednám si polievku „soup chinoise“, čo je síce kvázi čínska polievka, ale na Madagaskare patrí k najobľúbenejším. O pol hodinu je všetko hotové a v obrovskej miske sa objaví guča slížov, zelenina, kuracie mäso a ešte k tomu nejaké koreniny. Nechutí vôbec zle, len je jej toľko že mám problém ju dojesť. Chvíľku si ešte posedíme pri výhľade na dve jazerá a mesto, ale je čas pohnúť sa.
Nielen kúpanie sa či pranie v rieke je tu veľmi rozšírená a obľúbená činnosť, ale aj obyčajné sedenie na ceste. Nie pri ceste, nie na krajnici, ale priamo na ceste, čím bližšie k stredovej čiare, tým sa lepšie oddychuje na asfalte. V praxi to vyzerá nasledovne, ak sa na ceste objaví tieň, príde k nemu partia a všetci si do neho posadajú. Títo „strážcovia tieňu“ tu sedia dovtedy, kým je prichádzajúce auto už blízko a vtedy sa rukami šuchnú za krajnicu. Fascinuje ma to, ako žijú priamo na ceste. Aby som mnohým nekrivdil, tak nie všetci len bezcieľne vysedávajú v strede cesty. Obrovské množstvo ľudí sa neustále niekam presúva. Často kráčajú bosí nevedno kam, ale takmer stále vidíme niekoho kto len kráča. Ak kráča žena, na hlave si nesie prázdne alebo plné vedro vody a ak muži, v rukách zvierajú kosáky, sekery alebo vláčia so sebou vrecia, pozväzované drevá na kúrenie, sliepky alebo dokonca pred sebou niektorí tlačia dômyselné, doma zmajstrované fúriky z dvoch veľkých drevených polien priviazaných o koleso.
Za mestom Malaimbandy sa cesta znovu lomí a smeruje na západ. Na jej konci sa už objaví vytúžená Morondava. Mení sa tu krajina a čoraz viac sa začnú objavovať palmy len tak roztrúsené kam oko dovidí. Dedinky sa stali jednoduchšími, často len z blata a rákosia a na prvý pohľad držia len silou akejsi neviditeľnej vôle. Ak sú v nich kamenné stavby, tak ich postavili počas svojho koloniálneho obdobia Francúzi a odvtedy ich nikto neopravoval. Mnohé chátrajú, ale väčšina z nich stojí a čas na ich fasádach vyčaroval príťažlivú patinu, akú zvyknú mať na svojom tele koloniálne stavby. Pomaličky zapadá slnko a mám pocit akoby bola krajina z minúty na minútu krajšia. Horizont zaplnili pásy teplých farieb a miešajú sa do seba ako na palete. Nádhera. Takto by mal pravý africký západ slnka vyzerať. Aby bol tento obrázok dokonalý, tak sa do celej scény primiešajú prvé mohutné baobaby. Exotika Madagaskaru sa odkrýva v celej svojej kráse. Už len kvôli takýmto pohľadom človek vie, že stálo za to cestovať sem 33 hodín a k tomu ďalších 10 hodín v džípe. Zajtra si baobaby užijeme poriadne, no fascinujú ma už teraz. Vyššie, nižšie, hrubé, tenšie, každý vyzerá inak a do toho západ slnka. Toto človek nevymyslí.
Po jedenástich hodinách prichádzame do Morondavy, ktorú ovládla čierna tma. Málokde sa svieti a hoci ešte nie je ani sedem hodín všetko naokolo je tmavé. Človek by si mohol myslieť, že s tmou mesto utíchne, ale pravdou je presný opak. Ľudia sú všade a dokonca ani tma ich nevyhnala z ciest, kde bez problémov sedia. Autom treba svietiť do diaľky, aby vedeli skoro uskočiť. Romanticky vyzerajú podniky popri ceste. Elektrika v drevených chatrčiach nie je a tak ľudia sedia a jedia svoju večeru pri svetle sviečok. Vonku cítiť vôňu grilovaného mäsa aj rýb a možno aj vďaka večernej aróme vyzerá Morondava zaujímavo aj teraz. Som zvedavý, ako sa bude javiť za svetla. Na konci výbežku Nosy Kely, ktorý z jednej strany lemuje vodný kanál a z druhej pobrežie Mozambického prielivu stojí náš vyhliadnutý hotel Trecicogne, kam som písal niekoľko mailov. Aj napriek tomu, že odpoveď prišla, tak nie je sto percentne isté, že tu budú na nás čakať. Funguje to lepšie, než som myslel. Na recepcii ma sympatický černoch hneď osloví menom, podá kľúčik do ruky, ukáže na druhé poschodie dreveného domčeka a je to.
Naša izba je v malom domčeku na druhom poschodí, kam vedie vŕzgajúce schodisko. Aj samotná izba má dve poschodia, no to druhé je skôr len drevené bydlo s posteľou a moskytiérou. Nie je tu veľa miesta, ale čo by sme potrebovali na tých pár hodín dnes a zajtra, ktoré tu strávime spaním? Neviem sa dočkať večere a odkedy sme prechádzali okolo stánkov s grilovanými rybami už nemyslím ani na nič iné. Sadneme si na drevenú terasu so strechou z palmových listov postavenú ponad vodný kanál. Jeho hladina je pokojná a rovná ako zrkadlo na ktorej sa nádherne odráža strieborný mesiac. Objednáme si tuniaka na malgašský spôsob a neskôr sa ukáže, že to predstavuje grilovaný stejk z čerstvého tuniaka v rajčinovo-cibuľovej omáčke. Na barovom pulte je položených niekoľko veľkých sklenených pohárov, kde odpočíva rum. Nie len jeden druh, ale každý pohár predstavuje rum s inou príchuťou a každá ďalšia je lákavejšia než predošlá. Páči sa mi predstava sedieť tu a ochutnávať miestny rum a tak nám na stole pristane pohárik pomarančového a škoricového. Ktorý chutí lepšie? Na niektoré malgašské otázky sa odpovedať nedá.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Miandrivazo, Morondava, 31.7.2015
