Zrána fúka vietor a počuť ako niekoľko desiatok metrov od nás buráca oceán. Chladné ráno ihneď roznesú slnečné lúče, ktorým netrvá dlho a vyhrejú krajinu. Sadneme si na drevenú terasu nad kanálom a sem tam sa po jej hladine preženie tradičná, farebná piroga zhotovená z dreva, smerujúca do prístavu na konci výbežku Nosy Kely. Raňajky veľmi nechceme, tak si objednáme len čerstvé bagety, kávu a čaj. Čaj tu podávajú lokálny z Madagaskaru čomu sa poteším a vychutnám si celú kanvičku. Je čierny, jemný a chutí výborne. Napokon sa ukáže, že platíme za celé raňajkové menu, pretože tu nepoznajú to, že by človek nechcel všetko. Nechce? Nevadí, zaplatiť ho zaplatí. Človek sa učí celý život.
Naša ulica už poriadne ožila a pri čakaní na šoféra stojíme v jej prachu a sledujeme čo sa okolo nás deje. Nosy Kely je mierne schizofrenická ulica, pretože výbežok je miestom niekoľkých hotelov medzi ktorými sú pichnuté rozpadnuté a chátrajúce drevené chatrče, kde žijú domáci. Odrazu sa zo smeru od prístavu vynorí dvojica žien, ktorá na hlavách nesie veľké kýble plné rýb či tuniakov. S údivom ich sledujem ako sa ladne s takýmto nákladom dokážu niesť. Žiadna supermodelka nikdy nedosiahne ladnosť afrických žien, ktoré aj s plnou hlavou nákladu dokážu kráčať vzpriamene, ba až vznešene. Aj keby som v Morondave už nič viac nevidel, tento jeden obrázok, táto jedna pouličná scéna by stála za to ísť sem.
Celý deň sa dnes budeme túlať v okolí Morondavy, tak ju môžeme konečne opustiť a vydať sa na sever. Netrvá dlho a mesto sa skončí. Krajina sa rozprestrie do roviny a zastaví sa až v diaľke splývajúc s horizontom. Spevnená cesta sa zmení na prašnú, ale je obdobie sucha a tak sa po nej aspoň dá prechádzať a pokračovať ďalej. Kamenné domy z centra Morondavy vystriedali občasné drevené chatrče a trhoviská s obchodíkmi vymenili nekonečné ryžové políčka. Krajinu k dokonalosti dotvárajú úžasné baobaby. Kde inde na svete by človek videl ryžové políčka ozdobené baobabmi? Madagaskar je vskutku unikátnou krajinou. Niektoré políčka sú opustené, niektoré prázdne, iné zaliate vodou, no sú tu aj také nad ktorými sa od skorého rána pracuje. Žiadne stroje, mechanizmy, nič také, ale poriadna a poctivá makačka. Chlapi behajú bosí po členky v bahne, popoháňajú voly či zebu zapriahnuté do ťažkej brázdy a do toho na nich praží slnko. V ryžových políčkach sú ukryté tradície a naokolo je cítiť, že Morondava patrí k najryžovejším oblastiam celého ostrova. Prašnou cestou neustále kráčajú ľudia na ktorých sa usadzujú čiastočky prachu, ktoré zakaždým rozvíri prechádzajúce auto. Aj to naše je už vo vnútri plné prachu a dokonca ho začína byť cítiť v nose a dýchacích cestách. Doteraz som si myslel, že najprašnejšie cesty som zažil v Myanmarsku, no mýlil som sa.
Ráno strávime čas pri slávnej aleji baobabov, no k nej sa ešte neskôr vrátime. Prefrčíme krajinou, aby sme sa dostali do Kirindy a cestou zastavíme pri takzvaných „zamilovaných baobaboch“. Auto padá do výtlkov a znovu sa z nich dostáva, pričom každý pád sprevádza rozvírenie prachu. Viem, že slovíčko prach sa objavuje pomerne často v predošlých vetách, ale kam sa človek pohol, tam bol. Hoci je obdobie sucha, ešte stále sú viditeľné vyjazdené koľaje od áut, ktoré tu zakonzervoval čas. Sem tam sú pri ceste pohodené veľké drevené trámy. Počas dažďov majú niekedy cenu zlata, keď sa auto ponorí do blata a odmietne pokračovať ďalej. Zamilované baobaby sa ukrývajú neďaleko hlavnej cesty v kempe obohnanom drevenými chatkami. Kedysi dávno tu v dvoch malých dedinách mal žiť chlapec a dievča, ktorí k sebe zahoreli láskou. Problémom však bolo to, že obom už ich rodičia vybrali partnerov a tak ich láska nedostávala šancu. Miestna legenda hovorí, že sa obrátili k Bohu, aby im poradil a ten ich premenil na dva baobaby, ktoré sa do seba zaplietli, aby už navždy žili spolu. Malgaši majú ku všetkému po ruke nejaký príbeh. Zamotané baobaby pôsobia skutočne zaujímavo a unikátne. Čosi podobné už len tak človek nenájde.
Už len posledných šesť kilometrov a rozbitá cesta končí. Teda, aspoň nateraz, pretože tá istá nás dovedie neskôr nazad do Morondavy. Za vstup do parku zaplatíme každý po 25 000 ariárov a ďalších dvadsať tisíc za miestneho sprievodcu, ktorý má v národných parkoch často cenu zlata. Pred nami je dvojhodinová obchôdzka Kirindy, no ešte pred tým, ak budeme jesť, máme si niečo objednať, aby nám to vedeli pripraviť. V okolí Morondavy ležia dokonca dva národné parky menom Kirindy, no podľa opisov nám prišiel tento zaujímavejší. Nachádzame sa v oblasti zvanej Menabe a podľa informačnej tabule má NP Kirindy rozlohu 125 tisíc hektárov.
Kirindy je našim prvým parkom a ja som napätý či sa nám skutočne podaria nájsť zvieratá, ktoré tu žijú, no najmä vzácne lemury za ktorými sme sem prišli. Pri čítaní cestopisov má niekto šťastie, iní zase nie a tak je to vždy akýsi vabank a vec náhody. Kirindy predstavuje suchý les a kedysi tu dokonca experimentovali s limitovanou ťažbou dreva, no dnes sa viac preorientovali na turizmus a vychádzky spojené s hľadaním miestnej fauny či flóry. Vykročíme z kempu a ponoríme sa medzi stromy pod ktorými sa vyrysovali vyšliapané cestičky. Sme tu ešte len pár minút a náš sprievodca John spozornie a naznačí, aby sme spomalili. Odrazu počujeme aj my zvuk akoby sa o seba búchali suché konáre. John ukáže na úzku cestičku, skratku, aby sme za zvukom potichu bežali a odrazu natrafíme na partiu šiestich lemurov. Dokopy žije v Kirindy osem rôznych druhov, no tieto sú „červeno-hnedé“ lemury (Eulemur rufifrons). Celé telo majú hnedé a na slnku sa sem tam skutočne zdá, akoby v nej bol primiešaný odtieň červenej. Len hlava je bielo-čierna v ktorej sa vynímajú dve oči pôsobiace ako sklenené guľôčky. Niektoré lemury sú hore na stromoch, no dva z nich zliezli dole priamo k ceste a tak sme od nich len necelý meter. Je geniálne takto ich vidieť na živo a stretnúť sa s nimi na mieste v ktorom žijú. Chcú prejsť cez prašnú cestu, tak ich sledujeme. Väčšina z nich si vyberie vzdušnú cestu, kedy musia preskočiť zo stromu na strom. Nechce sa mi veriť aký veľký skok vedia lemury spraviť až to chvíľkami vyzerá akoby plachtili vzduchom a nechávali za sebou iba dlhý chvost. Tie, čo sa rozhodli prejsť cestičku sa k nej pomaly priblížia, zastavia sa, rozhliadnu sa doľava, doprava a potom ju bleskovo preskočia. Sme s nimi úplne sami. Dá sa tu dokonca spraviť aj niekoľko fotiek, hoci sú pomerne rýchle. Ani vo sne by som nečakal, že ich stretneme takto skoro a hneď pri prvej vychádzke.
Lemury sa stratili v hĺbke lesa a my kráčame ďalej. Aj samotné prostredie Kirindy je pomerne pekné. Žiadna ťažká exotika, ale je tu ticho, pokoj a všade kam sa človek pozrie vidí vysoké stromy. Je to akoby šiel doma človek do lesa na hríby, len tu namiesto nich hľadá vzácne lemury. No, nielen tie. Udivuje ma ako sprievodca pozná dokonale každý detail miesta, ktorým kráčame. Každý centimeter lesa. Ukáže na kmeň stromu a bežný človek až po chvíľke zbadá obrysy maličkej sovy. Tá sa díva z dutiny stromu a vidno z nej len zašpicatené uši a hlavu. O kúsok ďalej sa v úzkej dutine ukrýva veľké oko patriace lemurovi. Čaká tu v bezpečí na tmu, pretože niektoré druhy lemurov sú tzv. nočné a tak sa cez deň ukrývajú pred predátormi. Tento náš, patrí do druhu, ktoré prezývajú „mouse lemur“ kvôli tomu, že patrí k najmenším druhom vôbec. Niektoré z nich sú tak maličké, že vážia len 30 gramov a ich mozog patrí s dvomi gramami medzi najmenšie na svete! Na Madagaskare je fascinujúce aj to, že mnohé druhy ešte stále nie sú objavené a pre zaujímavosť existuje informácia, ktorá hovorí, že v roku 1992 sme poznali len dva druhy myšacieho lemura, pričom dnes je tých druhov už 21. Obzeráme si ho ukrytého v strome rovnako ako on nás, ale o chvíľku sa poberieme ďalej, aby sme ho zbytočne nevyrušovali.
Asi polhodinu sa len tak túlame lesom a snažíme sa nájsť ďalšie prekvapenia miestnej fauny, no všetko sa pred nami skrýva. Každým krokom dúfam, že sa nám podarí niečo nájsť, hoci viem, že sme už mali šťastia viac než dosť. Na konári odrazu zbadáme odpočívajúceho veľkého, hnedého chameleóna (Furcifer verrucosus). Tvári sa akoby tu ani nebol a poriadne splýva s prostredím. Je tak presvedčený, že je konár, že to s ním ani len nehne, keď sa k nemu priblížime. Fantastické stretnutie. Prejde dvadsať minút, kým sa ocitneme pod vysokánskymi stromami s košatými korunami. Niečo sa v nich pohne a odrazu nad hlavou sledujeme niekoľko veľkých lemurov sifaka (Propithecus verreauxi). Niektorí ich prezývajú „tancujúce lemury“, pretože keď sa presúvajú po zemi, robia to takmer vždy komickým, tanečným krokom. Sú super, len škoda, že sa im nechce ísť z korún stromov nižšie. V porovnaní s hnedo-červenými lemurmi sú pocitovo aspoň dva krát tak veľké a aj ich chvosty sú dlhšie. Pozeráme na ne, hľadáme ich v prinesenom ďalekohľade a nesmierne si užívam ten exotický moment, že sme tu s nimi v nefalšovanej prírode. Tri druhy lemurov na jeden záťah, nie je vôbec zlé. Je čas premotať sa lesom nazad do kempu a okruh Kirindy môžeme uzavrieť. Tesne pred koncom máme však poriadny kus šťastia. Pod stromom v tieni odpočíva fosa (Cryptoprocta ferox). Prezývajú ju „madagaskarská puma“ a patrí k vzácnym šelmám v rámci ostrova. Vedeli sme, že tu v Kirindy žije, ale uvidieť ju? To sa mi ani nesnívalo a tešil som sa, že sa nám aspoň lemure podarili. Nie je tak nebezpečná ako klasická puma, no je vzácnejšia, pretože sa fosa vyskytuje len tu na Madagaskare. Práve fosa je tým nebezpečným predátorom pre lemury či rôzne operence, ktoré sa pred ňou musia skrývať. Fosa znudene leží, zdvihne hlavu, aby skontrolovala kto sa k nej priblížil, ale zjavne ju to nezaujíma. Pokračuje v sieste. „Pred tromi dňami tu bola partia z Holandska, ktorá dva dni niekoľko hodín prečesávala park, aby ju našli“ hovorí John. My sme pre to nespravili nič a máme ju.
Pod vyše dvojhodinovej prechádzke lesom si sadneme na drevené lavice pod palmovú striešku a o chvíľku nám prinesú vopred objednané polievky. Sú obrovské, plné nadrobno nakrájanej zeleniny a tak sýte, že ich takmer ani nedokážeme celé zjesť. Po chvíľke oddychu sa môžeme našou rozbitou a zaprášenou cestou vrátiť nazad pod baobaby.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Morondava, Kirindy, 1.8.2015
