Z Morondavy sme vyrazili pred viac než polhodinkou a presne toľko stačí, aby sme sa ocitli na mieste, ktoré sa stalo ikonou nielen tejto oblasti, ale hneď celého Madagaskaru. Stojíme na mieste známom ako „Alleé des Baobabs“, teda Alej baobabov. Mohutné stromy boli roztrúsené všade naokolo ako sme prichádzali, no tu v aleji niekoľko z nich rastie priamo vedľa hlavnej cesty. Pod ich košatými korunami kráčajú ľudia oblečení do mnohých pestrých farieb a vďaka nim celá prašná scéna ožíva. Baobaby ma dostali. Nechápem ako môže tieto obrovské stromy vyžarovať takú krásnu energiu. Alej nie je dlhá, meria len necelých 300 metrov, ale človek nemusí kráčať len cestičkou a tak dostáva okolie nový rozmer. Akoby sa nad alejou týčili tie najväčšie a najmajestátnejšie zo všetkých baobabov. Niektoré z nich merajú dokonca viac než 30 metrov.
Baobaby sú unikátne stromy a na svete ich existuje dokopy len deväť rôznych druhov, pričom hneď šesť z nich sa nachádza tu na Madagaskare. V odborných kruhoch nesú meno Adansonia podľa francúzskeho botanika a etnológa Michela Adnasona, ktorý opísal typ stromu nachádzajúceho sa v subsaharskej Afrike. Nielen tu by sme ešte natrafili na baobaby, ale dokonca aj na západe Austrálie. Dodnes nie je úplne presne známe ako sa baobaby rozdelili do viacerých končín, no stále patria k najvýraznejším symbolom Madagaskaru. Človek by tu vydržal celý deň sedieť a očami lietať zo stromu na strom. Viaceré stromy tu v aleji majú dokonca cez 800 rokov a tak tu naokolo niet ničoho staršieho. Najbežnejším druhom spomedzi baobabov, ktoré tu vyrástli je Baobab Grandidierov. Má veľmi hrubý kmeň, že by ho neobišlo ani niekoľko dospelákov a mnohí o ňom hovoria, že je najkrajším baobabom. Dívam sa na ne a v momente keď ich vidím a vnímam si nemyslím, že je len najkrajším baobabom, ale rovno najkrajším stromom celého sveta. Podľa miestnej legendy boli baobaby tak krásne, že ich diabol ukrytý pod zemou svetu závidel a tak ich všetky vytrhal a zasadil naopak, aby mu kvitli u neho v podzemí. To preto dnes ich koruny skutočne pripomínajú korene. Ani jeden z baobabov na okolí nemá kvety a z hrubého kmeňa im vystreľujú len prázdne, krátke konáre. Raz do roka však aj tieto stromy kvitnú, no kvety sa z nich stratia snáď rýchlejšie než bornejská Raflézia. Neďaleko hlavnej aleje je jazierko plné zelených lekien a farebných kvetov v ktorom sa máča niekoľko kačíc. Fascinuje ma, že sme tu takmer úplne sami a len občas sa vynorí nejaký domáci. Tých pár turistov čo sem zavítalo zostáva priamo pod stromami, no sem na koniec jazierka nejde nikto. Ešte sa sem dnes vrátime, aby sme si túto scénu zaplnenú baobabmi vychutnali pri západe slnka. Až keď prejdeme pár desiatok metrov k dreveným chatrčiam, objavia sa ľudia. Decká sa bláznia vo vode a žena s vedrom naberá kalnú vodu. Turizmus predsa len dorazil aj sem a ako náhle nás decká zbadajú, rozbehnú sa k nám, vystrú ruky a žobrú o peniaze. Turizmus má vždy dve strany mince. Ocitnem sa opäť uprostred aleje, dýchame zvírený prach, ktorý po sebe zanechal drevený voz ťahaný zebu a neverím, že som skutočne tu.
Potešili sme sa návštevou baobabov, no pokračujeme ešte ďalej na sever do národného parku Kirindy Reserve. Vedie k nemu z Morondavy len jedna jediná cesta. Krajnica cesty je najrušnejším miestom, pretože po nej neustále kráčajú ľudia, pretínajú ju staručké záprahy, mikrobusy naplnené na prasknutie a sem tam všetko rozvíri prechádzajúce nákladné auto. Zastavíme v maličkej dedinke, ktorej meno som nedokázal nikde zaregistrovať. Zopár jednoduchých domov a trhovisko pod baobabmi. Krásna hra farieb. Zem plná červeného prachu kontrastuje s pestrofarebnými ženskými šatami, ktoré sedia vedľa svojich provizórnych predajničiek. Tie sú často limitované len na rozprestretú šatku či niekoľko kýbľov, kam naukladali zopár kusov ovocia či zeleniny. Muži sa snažia predať aj ručne robené drevené výrobky, no nakupujúci chýbajú. Za trhom, teda hlavnou ulicou rastie obrovitánsky baobab, ktorý je podľa miestnych posvätný. Stojí za improvizovanou drevenou ohradou a hoci nie je vysoký ako tie v aleji, je veľmi hrubý a zdobia ho farebné stužky.
Do západu slnka nám stále ostávajú ešte minimálne dve hodiny, ale ísť do Morondavy a potom nazad je zbytočné a tak ten čas radšej strávime pri mohutných stromoch. Radšej sa tu prebehneme okolím. Kráčame pod baobabmi a neďaleko pozbíjaných chatrčí stojí trojica žien s vyloženým pultom na ktorom predávajú niekoľko drevených sošiek a veľké hnedé gule. Nikdy som nič podobné nevidel. „Baobab fruit“ ozve sa jedna zo žien, keď vidí ako si ich obzeráme. Doteraz som nevedel, že baobab má aj ovocie alebo teda aspoň jedlé plody. Dajú sa jesť a mne to príde tak fascinujúce, že si jeden plod hneď berieme. Musím ho ochutnať. Predavačka rozbije v rukách hnedú škrupinu, ktorá je na dotyk veľmi krehká a jej jemné chĺpky pripomínajú plyš. Vnútro je svetlo hnedej farby a konzistencia pripomína vatu, len pomerne hustú a treba si z nej trhať. V baobabovej hmote je ukrytých niekoľko jadierok, tie sa vyhodia a zvyšok sa môže zjesť. Baobab má sladko-kyslú chuť a vnútorná vata sa príjemne rozplýva na jazyku. Som nadšený, že sme také niečo objavili.
Prejdeme sa k jazierku pri ktorom sa pasú kravy, fotíme krajinu posiatu baobabmi a keď zistíme, že aj potom máme čas, ideme k malej drevenej búde stojacej pri aleji a dáme si miestne vychladené pivo THB (Three Horses Beer). Na zemi sedí niekoľko dievčat, češú sa, zapletajú a rozpletajú si vrkoče a dve z nich pomocou lana leštia maličké makety drevených baobabov. V jazierku s leknami pri aleji sa kúpu decká, ale hneď ako nás zbadajú, bežia k nám pýtať peniaze za fotografie. Nuž, bude to bez fotky. Slnko pomaly klesá, tak kráčame na opačnú stranu jazera, sadneme si na zem a čakáme na prírodnú hru svetiel. Preženie sa okolo nás stádo kôz, ktoré utekajú od malého, asi 5-ročného pastiera. Odrazu sme v inom storočí. Svoje miesto si na brehu jazierka našlo tak 25-30 ľudí, tak to aspoň nie je Angkor Wat kde sa ich na východ slnka tlačí niekoľko stovák. Obloha sa sfarbí do zlatista a baobaby sa pomaly, ale isto strácajú v čiernej farbe. Úžasný kontrast a fotogenická scéna. Počkáme na moment, kým sa slnko nadobro stratí a spokojní odchádzame nazad do Morondavy. Baterka na aute má síce iný názor, ale po tom ako nás roztlačia, všetko nabehne a vyrážame.
O polhodinu sme vo večernej Morondave. Ulice opäť ožili a tma je plná kráčajúcich či sediacich postáv. V hoteli zo seba v sprche zmyjeme prach a ideme si k nám sadnúť na terasu, aby sme sa navečerali. Mesiac už nesvieti tak krásne ako včera, ale stále je tu pohoda. Kým včera sme si dali stejk z čerstvého tuniaka na malgašský spôsob, dnes si ho dáme len tak bez omáčky spraveného na grile. Gril sa rozpáli pomerne rýchlo a priestorom sa šíri vôňa dreveného uhlia. Tuniak dnes chutí snáď lepšie než včera. Ochutnáme aj krevety v kari omáčke, keď už sme pár desiatok metrov od mora a ani tie nemajú najmenšiu chybičku. Geniálna bodka za geniálnym dňom.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Alleé des Baobabs, Morondava, 1.8.2015
