Ráno sa budíme o čosi skôr než obvykle, pretože máme naplánovaný odchod do NP Andringitra už o štvrť na sedem. Ten je odtiaľto vzdialený síce len cca 100 kilometrov, ale cesta k nemu by nám mala zabrať okolo štyroch hodín. V hoteli si na malé raňajky dáme kúsok čerstvej bagety, detskú výživu, pohár čierneho čaju a môžeme vyraziť. Dochádzajú nám ariáry a keďže krátke otváracie hodiny bánk akosi nedokážeme stihnúť, rozhodli sme sa pre bankomat. Vyberieme tristo tisíc, zaplatíme za benzín a keď máme všetko hotové, tesne pred siedmou vypadneme z Fianaru.
Ranná cesta do Ambalavaa mi príde dlhšia, než včera, ale aspoň môžeme pozorovať ranný ruch prebúdzajúcej sa krajiny a stovky tehelní chrliacich tisíce tehál. Nevyrazili sme dnes skôr len preto, aby sme sa v rozumnom čase dostali do Andringitry, ale aj preto, že Ambalavao je známe ako miesto, kde sa koná tradičný domáci trh, na ktorom sa predáva zebu. Koná sa tu vraj len v stredu a vo štvrtok, no nikto nám presne nevedel povedať, kedy začne. Podľa knihy začína ráno o tretej, podľa včerajšieho rozhovoru so šoférom a sprievodcom zase o ôsmej. Sme tu 20 minút po ôsmej no jediné čo z trhoviska vidíme sú prázdne drevené ohrady, kde by mal stáť dobytok pripravený na predaj. Potuluje sa tu len niekoľko ľudí a skupina mužov hrá v prachu petanque. Šofér sa s niekým pozhovára a zahlási, že ak sa trh začne, bude to o desiatej. Včera to nevedel? Mrzí ma, že to takto vychádza, no nemôžeme tu čakať dve hodiny, lebo by sme nič iné nestihli a potom je tu stále šanca, že ani o desiatej sa tu nič konať nebude. Toto je Afrika, kde neplatí bežný čas. Pôjdeme tadiaľto aj pri spiatočnej ceste, tak ak tu niečo bude, zastavíme sa. (Nebolo)
Za mestom sa objaví nakreslená tabuľa, ktorá hovorí, že je to odtiaľto do národného parku Andringitra presne 43 kilometrov. Hneď za ňou však končí spevnená cesta a krajinu prikryje všadeprítomný prach. Skalnatý masív po pravej strane poznáme, pretože práve za ním sa skrýva Anja so svojimi lemurmi. Horizont pred nami zaplnili skalnaté bralá Andringitry s často bizarnými tvarmi. Sú pomerne vysoké a hoci sa to na prvý pohľad vôbec nezdá, najvyššie z nich dosahujú výšku 2600 mnm. Najvyšší vrch národného parku je dokonca podľa štatistík len o štyri metre vyšší, než Gerlachovský štít. Andringitra nepatrí medzi najnavštevovanejšie parky, pretože sa sem primárne nechodí za lemurmi či zvieratami, ale skôr pre unikátnu prírodu a dlhé treky. Aj napriek tomu, že sa nechystáme trekovať sa sem chceme nachvíľku pozrieť. Kvôli svojej odľahlosti dostala kedysi prezývku „najstráženejšie tajomstvo Madagaskaru“ a až keď človek absolvuje 43 kilometrovú cestu za 3 hodiny, pochopí prečo.
Cesta za Ambalavaom je zlá. Nie taká zlá ako keď si doma sem tam zanadávame, že je cesta zlá kvôli niekoľkým výtlkom. Táto je naozaj zlá. Oproti nej sú všetky naše cesty dláždené kararským mramorom. Auto sa neustále natriasa a padá do jám a výmoľov. Naša priemerná rýchlosť kolíše medzi desiatimi a pätnástimi kilometrami za hodinu a aj to sem tam stojíme a hľadáme cestu, ktorou by sme vedeli prejsť. Hlina, ktorá je všade naokolo nás má krásne červenú farbu. Presne takú ako zvykli mať exotické miesta v dokumentoch či cestopisoch. Aj tu ma fascinuje ako popri ceste kráčajú ľudia odnikiaľ nikam a na hlavách nosia všetko od cestovných tašiek, cez batohy, narúbané drevo až košík s kurencami. Rozmýšľam ako sa tu vzali, pretože sme neprechádzali cez žiadnu dedinku a nepamätám si, že by som zazrel čo i len domy roztrúsené v krajine. Zrútený most musíme obísť cez väčšie jazero, kde je takmer polmetrová voda. Nie všetky mosty spadli a tie, ktoré stále stoja opatrne prechádzame. Akoby drevené trámy ani nedržali pokope a každý jeden sa pohol iným smerom po tom ako po ňom prejde auto. Ak by mi o týždeň niekto povedal, že tieto mosty sa rozpadli, uveril by som.
Po chvíli prídeme na to, že na tejto ceste nie sú najhoršie tie obrovitánske výtlky, ale prach. Je úplne všade. Jeho miniatúrne zrnká pohltili nielen krajinu, ale aj všetko živé čo sa v nej nachádza. Celé auto nasiaklo prachom. Zvonku aj zvnútra. Je ho tu toľko, že sa okolo nás občas vytvára prašná clona cez ktorú začína byť problémom obyčajný pohľad z okna. Doteraz som si myslel, že najviac prachu som zažil v Barme, ale Andringitra zamieša pomyselným rebríčkom. Buchnem si po nohaviciach a dvihne sa oblak prachu. Nedá sa tu ani poriadne z plných pľúc nadýchnuť a človek cíti, ako zle sa dýcha. Oči štípu, nos tiež a hoci máme polovicu cesty cez tvár šatku či tričko, nepomáha to. Po dvoch hodinách cesty dosiahneme hranicu parku. Na rovinke posiatej trávou leží asi 30 chlapov. Všetci sú sprievodcovia, no je ich tu niekoľko násobne viac, než návštevníkov. Veď len my dvaja sme dnes návštevník číslo osem a deväť. Koľko krát sem sprievodcovia prídu, preležia tu celý deň a naprázdno sa vracajú domov? Za vstup a sprievodcu platíme 40 000 ariárov, teda o 130 tisíc menej, než nám napočítal včerajší výmyselník. Klasika. Ani tu však ešte nekončí naša cesta autom, pretože sme len pri závore a na miesto, odkiaľ sa do parku vyráža je odtiaľto stále cez 45 minút otrasnej jazdy. Sme v cieli! Neskutočná úľava, keď si po troch hodinách naskakovania človek vystúpi, odpráši sa, vykašle čierne hlieny, umyje tvár, vypláchne ústa, aby mu medzi zubami neškrípali zrnká piesku a zhlboka sa nadýchne. Na prvý pohľad je tu krásne a hoci sa myšlienka na cestu späť zatlačiť nedá, odkladám ju.
Čaro prírodnej krásy Andringitry nás začína pohlcovať. Naokolo nás sa rozostúpi niekoľko vysokých skál a najväčší masív zdobí dvojica vodopádov. Jeden má prezývku „kráľ“ a druhý „kráľovná“. Podľa miestneho príbehu nemohol mať kráľovský pár deti a tak sa rozhodli, že sa premenia na vodopády a na mieste, kde sa spojili vytvorili spoločné dieťa. Ich rieka sa dodnes kľukatí národným parkom a počuť ju už z diaľky. Vonku sa poriadne oteplilo a je celkom príjemne, hoci sprievodca hovorí, že v noci tu teplota atakuje nulu. Aj napriek tomu, že je teraz obdobie sucha, rieka si so sebou nesie veľa vody. Pretneme ju dreveným mostom a tesne za ním začína kaskádovo padať nadol do hlbokej doliny. Koryto zdobí niekoľko kamenných bazénov, ktoré mala vytvoriť voda za tisíce rokov. Sú tak pravidelné akoby ich vytvoril človek. „V období dažďov je rieka 3x taká veľká a vodopády vidno dokonca až z Ambalavaa“ prisahá sprievodca. Hneď pri moste na druhej strane rieky začína pešia cestička strácajúca sa v krajine. Podľa tabule sa tu vyráža na 28 kilometrov dlhý trek trvajúci 2 dni. Tak dlho tu nebudeme a tak radšej klesáme druhou cestičkou ku korytu rieky. Vodopády sú čoraz bližšie a fotogenickejšie a aj okolité skaly sa zdajú väčšie a príťažlivejšie. Rieka Andringitra je krištáľovo čistá. Dalo by sa z nej piť a sprievodca si hneď naberie plné dlane. Voda je neuveriteľne osviežujúca a hoci vyzerá lákavo aj na kúpanie, je poriadne studená. Môže mať takých dvanásť stupňov. Kráčame po kameňoch a stratíme sa v malej jaskyni, kde žijú netopiere a duchovia. Tých majú pripomínať niektoré skaly. Hore na kopci sa pod nami otvorí nádherná panoráma Andringitry, no v nohách je aj cítiť včerajšia Ranomafana či Anja. Dlho posedávame na kameňoch až zlezieme opäť k rieke a tam si nájdeme svoje miesto na oddych. Vyzujem si topánky, ponorím si nohy do ľadovej rieky a užívam si ten pocit ako sa chlad rozlieva takmer celým telom. Je to krásne strávený čas. Nabažení rieky a výhľadov na skaly s vodopádmi sa rozhodneme vrátiť sa nazad. Cestou nám sprievodca ukazuje niekoľko rastlín či bylín, ktoré sú tu v Andringitre endemity. Pozná každý jeden kvet, list či stonku na akú ukážeme. „Lekár bol ďaleko a tak sme sa naučili využiť všetko čo nám príroda ponúka“ vraví. Našou zvláštnou optikou by sme ich odsúdili ako ľudí, ktorí nedokončili školy či sú nevzdelaní, no vedia o svete viac, než my.
Pomaličky sa vrátime k autu a nájdeme nášho šoféra ako dlhokánskou hadicou umýva auto. Práši rohožky, utiera palubovku, čistí okná. Zabudol, že nás čaká nazad tá istá cesta plná prachu ktorou sme sem prišli? Hoci sme tu nestrávili veľa času, som rád, že sme Andringitru videli. Je čas vrátiť sa do Fianaru, no pred tým si ešte užijeme tri hodiny v prachu. Neviem ako by som si sadol, taký som z večného natriasania v aute poobíjaný. Celá prašná Odysea je takmer navlas rovnaká. Za oknom sa striedajú kráčajúci ľudia, stáda zebu, malé domčeky, ale aj ryžové políčka.
Vo Fianare sa necháme vyhodiť pri obchodíku, aby sme si doplnili zásoby, kúpili pár drobností a až potom na chvíľku skočíme na izbu. Nechám na seba tiecť vodu zo sprchy a hoci sa tela dotýka priezračná tekutina, na zem padá červeno-hnedá farba. Páči sa mi to, len to trvá pomerne dlho, kým zo seba zmyjem všetok prach. Na večeru ideme ako noví ľudia. Zajtra už budeme zaspávať v Antananarive.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Andringintra, 5.8.2015
Predchádzajúce články z Madagaskaru:
VIII. Fianarantsoa a najlepší zebu stejk
VII. Kráľovstvo rozprávkových lemurov
VI. Hľadanie zlatých lemurov v dažďovom lese
V. Antsirabe. Kde rikše ťahajú pešiaci
IV. Exotika pobrežnej Morondavy
III. Krajina čarovných baobabov
II. Kirindy. Prvé stretnutie s lemurmi
I. Prílet na ostrov a cesta do Morondavy
