Cesta do Antsirabe je navlas rovnaká ako tá, ktorou sme išli sem do Morondavy. Inak sa totiž ísť ani nedá. Aj napriek tomu neustále pozeráme na krajinu, dedinky či ľudí. Život sa tu nikdy nezastaví. Naháňajúce sa decká, bosí pastieri dobytka, ženy perúce prádlo na brehoch riek, ľudia sediaci na ceste, ryžové políčka, malé kurence zbesilo pobehujúce sem i tam, kúpajúci sa ľudia, farmári, obchodníci, maličké trhoviská, kopce, nížiny, údolia, veľké aj malé rieky a zo všetkého vyžaruje pokoj. Tieto scény sa človeku snáď nikdy neopozerajú. Na obed sa zastavíme na tom istom mieste s výhľadom na mesto Miandrivazo, no tento krát si nedáme polievky, ale slíže Mi Sao. Aj oni patria k tradičným miestnym jedlám, hoci s veľmi silným čínskym vplyvom. Dostaneme tanier plný slížov pripomínajúcich naše špagety a na nich sú nahádzané kúsky mäsa a zeleniny s čiernym korením. Nie je to zlé, ale niečo tomu chýbalo. Možno malý detail, aby to bolo celé dotiahnuté. Posledných pár hodín do Antsirabe ubehne pomerne rýchlo a ani sa nenazdáme a zapadne slnko.
Prvé pohľady na Antsirabe sú poprepletané so šerom, ktoré opantalo krajinu po západe slnka. Až zajtra si ho vychutnáme, takže to je úplne v poriadku. Chvíľku sa nám nedarí nájsť nami vyhliadnutý hotel H1, ale napokon sme s mapou na kolenách na mieste. Izba na noc stojí 30 000 ariárov (cca 9 €), čo je viac než dobré a hoci nemá záchod ani sprchu, na tú jednu noc nám to je jedno. Hotel je úplne nový. Plaketa na recepcii hovorí, že len pred rokom ho bol osobne otvoriť minister turizmu. Všetko je uhľadené, voňavé, nablýskané, len človek nechce pomyslieť na to ako bude vyzerať za takých desať rokov. To, že tu po zotmení akosi nefunguje verejné osvetlenie znamená, že celé ulice sú ponorené v tme. Osvetľujú ich len občasné svetlá z generátorov či plamene sviečok z malých obchodov. Niekoľko rikšiakov stojacich na rohu nás chce nalomiť na večernú jazdu mestom, ale my sa dnes nikam nepotrebujeme náhliť. Veľmi rýchlo zistíme, že prechádzať sa vlastne nie je kam. Zamotáme sa aspoň na ulicu, kde sa ešte aj po tme predáva ovocie.
Pozdĺž ulice je vedľa seba naukladaných niekoľko typických madagaskarských podnikov, ktoré tu volajú „hotely“. Vyberieme si najsympatickejší z nich, teda taký kde svieti aspoň svetlo. Zariadenie je jednoduché. Pár stolov, stoličiek, kuchyňa, tabuľa kde je kriedou napísaná ponuka dňa a celú miestnosť dookola obiehajú maľované obrázky z vývarovne. Milá žena v zástere, zjavne šéfka hotely, sa nám snaží pomôcť lebo menu je len v malgaštine. Sekanou francúzštinou si napokon vyberieme klasiku akou je kura s ryžou. K jedlu dostaneme kanvicu nápoja z ktorého sa dymí a tak vydedukujeme, že to bude bezpečné piť. Chutí ako čaj, ale veľmi veľmi slabý. Na stole o chvíľku pristane obrovská kopa ryže a dva taniere s kurčaťom. Porcie sú extrémne maličké, ale také kurčatá tu proste žijú. Stehno má tak 8-10 centimetrov a ostatné kúsky sú ešte menšie. Pri obhrýzaní kostí sem tam natrafíme na mäso a vtedy sa musí uznať, že je skutočne chutné a vynikajúco opečené. Keďže mäsa tam veľa niet, dávame si aspoň ryžu premiešanú so šťavou z výpeku a aj tá chutí celkom dobre. Tak a tradičné hotely máme za sebou. Večer si ešte píšem denník a napokon sa vonku za oknami strhne poriadna búrka.
Vonku už pár minút po siedmej panuje celkom čulý ruch a tak sa ním necháme viesť do centra. Mestá na Madagaskare ožijú s prvým svetlom, pretože neskôr keď bude tma, život v nich síce bude pulzovať, ale bez osvetlenia a tak len na niektorých miestach. Hlavnú cestu zmáčanú nočným dažďom lemujú cyklisti, desiatky cyklistov, cyklorikše, ale aj peší rikšiaci ťahajúci vozíky pomocou rúk. Dodnes sa mi spájali peší rikšiaci len s indickou Kalkatou, no sú aj tu. Všimol som si ich aj včera v iných mestách, ale Antsirabe sa považuje za ich hlavné mesto. Musí to byť extrémne ťažký život. Ak majú prázdny vozík len kráčajú či stoja na ulici čakajúc na pasažiera, no ak niekoho vezú, takmer šprintujú so svojim ťažkým záprahom. Poctivo zarobené peniaze, len čo je pravda. Zaujme ma aj to, že väčšina rikšiakov je bez akýchkoľvek topánok, čo si pri teréne plnom výtlkov, jám, špiny a narozhadzovaných kamienkoch neviem ani predstaviť. Často tak bosý rikšiak zadychčane uteká ulicou, zatiaľ čo má zákazník so slastným výrazom na tvári vyložené nohy. Bizarné pohľady, no patria k tomuto mestu. Pešie rikše sa tu na Madagaskare označujú francúzskym termínom pousse-pousse, teda v preklade niečo ako „tlač-tlač“, pretože ak takáto rikša išla do kopca, musel prísť na pomoc druhý človek, ktorý ju zozadu tlačil nahor. Rozšírenie týchto rikší, podobne ako v spomínanej Kalkate majú na svedomí Briti. Tu s nápadom prišli britskí misionári, ktorým sa dovtedy používané nosidlá znepáčili a tak namiesto toho, aby otroci na rukách nosidlá niesli, mohli ich tlačiť za sebou. Dnes by mali po Antsirabe podľa štatistík jazdiť okolo 5600 peších rikší. Vždy som sníval ako takou rikšou budem križovať ulice Kalkaty, no keď ich vidím ako za sebou tlačia ťažké náklady, akosi nechám tu v Madagaskare moju myšlienku rozplynúť.
Po necelých dvoch kilometroch sa hlavná ulica rozleje do námestia s koloniálnou železničnou stanicou. Antsirabe nie je mesto nabité pamiatkami a tak sa stanica s niekoľkými ďalšími stavbami radí medzi najkrajšie architektonické skvosty. Železničná stanica si svoje najlepšie roky už odžila. Otázkou však zostáva, čo ju ešte čaká. Jej priečelie tvorí šesť oblúkov a zo stredu rastie hodinová veža. Stanicu zatvorili v roku 2007 a tak je tu dokonalé ticho. Nikde nikoho, len vo vnútri sa ako duch poneviera postava strážnika. Pootvorenou bráničkou sa vkradneme dnu do areálu stanice a pozrieme si ako vyzerá perón a čakáreň. Muselo byť zaujímavé sledovať chaos a ruch, keď sem dorazil vlak z Tany, no tieto momenty sú už len v nostalgických spomienkach. Raz sem vlaky opäť začnú chodiť, ale ešte to asi niekoľko rokov potrvá.
Od stanice vybieha Avenue d´Independence, najdôležitejšia promenáda mesta, ktorá do seba napája niekoľko ulíc a uprostred vytvorí park. Ráno je promenáda oproti iným častiam mesta pomerne prázdna, ale veď sa sem ešte vrátime neskôr. Pod Pomníkom nezávislosti, ktorý predstavuje všetky provincie Madagaskaru čaká niekoľko rikšiakov. Akonáhle nás zavetria, ozve sa pískanie a gestami ukazujú na rikšu či nejdeme. Nejdeme. V strede promenády si nás vyhliadne potulný predavač a z čiernej igelitky vyberie veľké, hrubé lusky vanilky. Madagaskar je „vanilkový ostrov“, no toto je prvý moment, kedy sa s ňou skutočne stretneme. Pred tým, než som sem prišiel som si v hlave držal predstavu o tom ako prídeme na trhovisko a každý druhý človek bude predávať vanilku. Ako veľmi som sa mýlil. Vanilka neuveriteľné krásne vonia, ale v tomto momente ešte netušíme koľko môže stáť a tak nechceme kupovať a ešte ju niekoľko dní so sebou vláčiť. Vybavíme to v Antananarive. Pohľad na ňu je však mimoriadne lákavý. Na konci promenády stojí známy hotel Hotel des Thermes, kde dokonca v roku 1955 žil v exile marocký kráľ Mohammed V. aj so svojim synom, neskorším kráľom Hasanom II. Kto by čakal takéto prepojenie príbehov?
Pred hlavnou budovou polície sa odrazu v priebehu niekoľkých minút zbehne skupina ľudí. Policajti sa postavili do niekoľkých radov a pridalo sa k ním aj takmer dvadsať okoloidúcich civilistov. Polícia uzatvorí celú križovatku, priľahlé cesty a autá aj chodci sa odrazu zastavia. V tom momente sa zoradení policajti rozospievajú a v dvojhlase spievajú hymnu, pričom dvaja z nich vyťahujú na stožiar bielo-červeno-zelenú vlajku. Zatúlame sa na ulicu menom Benyowsky, ale nedokážeme nájsť tabulu s jej označením na fotografiu. Nuž čo, Mórica Beňovského tu vlastne takmer nikto nepozná ako sa my doma niekedy mylne nazdávame. Hlavná ulica Jean Ralaimongo prepojí niekoľko štvrtí s dôležitou Katedrálou. V parku sa vyníma busta Thorkilda Rosaasa, nórskeho zakladateľa mesta. Antsirabe svojou históriou skutočne neprestáva prekvapovať. Boli to napokon oni, kto dnešné mesto založili. Kedysi tu bolo kráľovstvo Andrantsay, neskôr sa tieto končiny stali súčasťou dôležitejšieho kráľovstva Imerina, no v roku 1868 sa tu objavili nórski misionári. Až o štyri roky neskôr sa Rosaas rozhodol, že Antsirabe bude stáť na mieste dnešného mesta, pretože tu bola veľmi príjemná klíma. Dnešné Antsirabe leží vo výške 1500 mnm a slúžilo ako horská stanica, kam si chodili Nóri oddýchnuť. Katedrálu postavili ešte v koloniálnom štýle. Je vznešená, tehlová a vyššia než akákoľvek budova naokolo. Keby sme ju odtiaľto vytrhli, pokojne by zapustila korene v nejednej európskej krajine. Zopár žobrákov sa potuluje nádvorím, ale dnu sa nikto z nich neodváži. Sme tu takmer sami obklopení posvätným tichom. Modrý strop katedrály pôsobí skutočne zaujímavo, no ešte viac sa mi páčia sklené vitráže nad drevenými lavicami. Každá nesie biblický výjav a jedno z okien dokonca zdobí aj nápis z poľskej Czestochowej.
Vonku pred katedrálou je chaos plný peších rikší, cyklorikší a áut. Neďaleko odtiaľto stojí aj menší kostol a hoci je zatvorený, podídeme k nemu bližšie, pretože pred ním zbadáme zaparkovaný vozík pripomínajúci rikšu, avšak táto je pohrebná. Veľmi jednoduchá, celá čierna s bielym krížom a keď ju treba tak ju z prednej i zadnej strany niekto tlačí. O ulicu ďalej ma prekvapí priam orientálny výjav. Na rohu sedí niekoľko mužov v tuniskej reštaurácii, kde sa podľa ponuky dňa podáva polievka harira a o pár metrov vyššie sa za bránou dvíha prenikavo žltý, hranatý minaret ozdobený polmesiacom. Má čisto marocké črty a nesie meno marockého kráľa Mohameda V. Nikoho tu niet a nebyť zopár hrajúcich sa detí, ulica by bola úplne prázdna. Miestny bazár predstavuje celý blok, ktorý ma vstup z každej svetovej strany. Nepripadá mi tak pochmúrny ako v Morondave. Vnútorne sa delí na dve hlavné časti. Prvou polovicou je svet drevených stolov, kam miestni uložili vývarovne či predajne ovocia a zeleniny. Druhá časť je krytá vo vnútri trhoviska a na pultoch tu ponúkajú všemožný tovar. Domov si tu našlo aj niekoľko mäsiarstiev s neforemnými kusmi mäsa. Prekvapuje ma, že mäso je čisté, vďaka podnebiu aj bez múch, bez zápachu. Človek by nepovedal, že stojí uprostred madagaskarského bazáru.
Pomaličky sa vrátime nazad k promenáde medzi hotelom a stanicou, aby sme pozreli čo predávajú v malom supermarkete. Vo vnútri predávajú kopec francúzskeho tovaru a cenovo je vyšší ako všetko ostatné, preto je tu takmer ľudoprázdno. Objavíme miestny rum s vanilkou a nechce sa nám veriť, že stojí iba jedno euro. Je to síce menšia, pollitrová fľaša, ale tá cena? Musíme ho kúpiť, aby sme ochutnali čo bude zač. Zvyšné dva kilometre sa nám do hotela šliapať neoplatí, tak vezmeme rikšu a chlapík tam za pár minút dopedáluje. Je čas vyraziť na juh do národného parku Ranomafana...
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Antsirabe, 2-3.8.2015
Predchádzajúce články z Madagaskaru:
IV. Exotika pobrežnej Morondavy
III. Krajina čarovných baobabov
II. Kirindy. Prvé stretnutie s lemurmi
I. Prílet na ostrov a cesta do Morondavy
