Cesta z národného parku Anja nazad do mesta Fianarantsoa vedie cez malé mestečko Ambalavao, ktoré sa stalo synonymom pre lákavý trh s dobytkom zvaným zebu a pre tradičnú výrobu papiera. Mesto tvorí niekoľko ulíc okolo ktorých sa odvíja život a neďaleko krásneho kostola postaveného vo francúzskom tehlovom štýle stojí známa továrnička Anteimoro, kde vzniká papier tak ako pred stáročiami. Ťažko sa hľadá, no každý domáci vie za ktorou bránou sa skrýva. Na začiatku je rastlina menom Avoha z ktorej sa získava kôra a tá sa namáča do vody, až sa nadobro rozmočí. Kedysi Malgaši papier nepotrebovali, ale po tom ako sem pred stáročiami priplávali arabskí obchodníci, naučili domácich písať arabčinou a tak mohla začať rásť vzdelanosť ostrova. Rozťahané kaligrafické písmenka museli niekam ukladať a tak sa hľadal spôsob ako. Avoha im dala odpoveď a tradícia ručne robeného papiera tu zostala dodnes. Rozomletá masa sa vyberie z vody a nechá sa vysušiť na slnku, aby stvrdla a vytvorila súvislú plochu. „Potom vezmú ženy čerstvé kvety a lístky, ktoré chodia každé ráno natrhať a naukladajú ich tak, aby vznikol vzor“ pokračuje Marcell, samozvaný sprievodca areálom. Až potom je tradičný papier Anteimoro skutočne hotový. Je krásne vidieť, že stáročné tradície tu na Madagaskare stále žijú. Výrobky z papiera sú skutočne pôsobivé, ale nech sa na ne akokoľvek pozeráme, nevieme kde by sme niečo z nich dokázali využiť.
Za kopcami, teda necelú hodinu cesty, sa objaví miesto, kde strávime najbližšie dve noci. Nenápadné miesto menom Fianarantsoa patrí k väčším mestám v centrálnej madagaskarskej vysočine, ktorá zaberá srdce exotického ostrova. Miest tu nie je veľa, skôr dediniek či zhluk domov z červenohnedej hliny roztrúsených v krajine a tak sa tu vo Fianare ako ho miestni prezývajú nájde domov pre viac než 120 tisíc obyvateľov. Madagaskarská vysočina je zaujímavá oblasť, pretože život sa tu odohráva v nadmorských výškach medzi 1000 – 1200 mnm a kým je v pobrežných mestách ako Morondava či Tuleár tridsať stupňov, tu vo Fianare sa miestni pri 15 stupňoch balia do teplých búnd a hrubých uterákov. Ubytujeme sa v hoteli Soratel na jednej z hlavných ulíc mesta, vyšliapeme s batohmi na piate poschodie a ideme sa prejsť, kým mesto nepohltí tma.
Mestu vdýchli dušu len v 19.storočí a jeho meno v preklade znamená „dobré vzdelanie“ čo symbolizuje aj vysoká škola, ktorá tu funguje. Dnes má Fianarantsoa dve tváre, pretože časť mesta sa rozlieva údolím a zvyšok obsadil vysoký pahorok odkiaľ sa dnes dvíhajú kostolné veže. Spodné mesto, kde bývame zaplnili farebné, špinavé a zaprášené trhoviská. Dostať tu všetko od čiernych banánov, cez zahnívajúce mandarínky až po použité batérie do áut. Rikše sa prepletajú dopravou pomedzi autá, motorky či mikrobusy a medzi celý dopravný chaos sa primiešajú desiatky ľudí, mnohí z nich bosí, náhliaci sa raz doprava raz doľava. Zamierime ku kostolnej veži z ktorej sa vykľul krásny kostol v európskom štýle. Pôsobí opustene, ale nie je prvým ani posledným. Zapadajúce slnko núti obchodníkov zatvárať svoje provizórne predajne a zostáva tu po nich na ulici len neskutočný bordel, kopy hnijúceho ovocia, zeleniny či plastových fliaš. Keď sa stratia predavači, objavia sa malé decká a pri prehrabovaní sa kopami odpadkov dúfajú, že sa tam nájde ešte niečo, čo by im pomohlo. Obrovské rozdiely človek sleduje len na jednej jedinej ulici, nieto ešte v celej krajine.
Fianarantsoa je večer pomerne tmavá a pochmúrna. Len občas svieti verejné osvetlenie a tak treba dávať pozor, kam človek šliapne. Je bežné, že namiesto kanálov sú tu len prázdne diery. Hľadáme miesto, kde by sme sa po celom dni dobre najedli, no spočiatku sa nám vôbec nedarí. Až tesne pri hoteli, no o ulicu nižšie si všimneme maličký podnik menom Ancre d´Or. Naokolo žiaden pohyb, nič čo by nasvedčovalo, že žije a len svetlo vo vnútri dáva nádej, že predsa bude otvorené. Otvoríme dvere a všetko sa zmení. Príjemný podnik, kde po stenách visia nádherné fotografie z ostrova a do toho milá obsluha. Objednáme si stejk zo zebu na zelenom korení a oddychujeme. Kým včera sme čakali na večeru celú večnosť, tu máme všetko do pol hodiny na stole. Prvý pohľad na stejky človeka presvedčí, že si vybral dobre (hoci na výber veľmi nemal). Chuť predbehne očakávania a ja sa rozplývam nad tým, že je to najlepšie jedlo aké sme dosiaľ na Madagaskare mali. Okrem toho si však objednáme aj jedno tradičné jedlo zvané romazava. Podáva sa v plechovej, oválnej nádobe a ide o vývar z hovädziny s dusenou zeleninou podobnou špenátu. Chuťovo je vývar veľmi chutný, aj listy, len mäso je nasekané tak, že je v ňom viac kostí, než mäsa. Ochutnať sme, ale ochutnali a o to nám išlo. Tomu sa povie geniálna bodka za dnešným dňom. Vrátime sa na izbu a keďže je Fianar najznámejšia vinárska oblasť ostrova, otvoríme si na ochutnávku fľašu miestneho bieleho vína. Aj to chutí lepšie, než by človek čakal a najmä je milé to, že som ešte pred mesiacom ani len netušil, že Madagaskar vyrába vlastné vína.
Z pootvoreného okna cítiť ako sa vonku rozlieva ráno chlad, ale slnko ho veľmi rýchlo vyženie z ulíc. Nahádžeme si veci do batohov, dáme si tie isté raňajky ako včera a môžeme ísť. Dnes je pred nami 410 kilometrov dlhá cesta na konci ktorej bude hlavné mesto Antananarivo. V praxi to môže znamenať takmer 8 hodín jazdy. Niet sa kam ponáhľať a tak sa pred odchodom zastavíme na pahorku v hornom meste. Je úplným opakom mesta spodného, ktoré je rušné a chaotické. Tu panuje ticho a pokoj vznášajúci sa pomedzi staručké domy s rozpadávajúcimi sa kamennými fasádami. Hlavnú ulicu zdobí trojica kostolov, katolíckych aj protestantských a najstarší z nich má takmer 150 rokov. Viaceré domy postavili v tradičnom štýle a preto sa tu objavilo množstvo sponzorov, ktoré sa snažia unikátnu architektúru Vysočiny zachovať, ale je pred nimi ešte dlhá cesta. V tieni domov posedávajú domáci, mladí chlapci sa snažia predať niekoľko drobností, ale inak sa tu život prevaľuje len veľmi pomaly. Prví krát sa nám stalo, že sú predavači na Madagaskare dotieraví. Horná Fianarantsoa je neporovnateľne zaujímavejšia, než spodná. Tá je však živšia a tak sa nádherne dopĺňajú. Posledným pohľadom je vyhliadka do údolia, ktoré zaplnilo niekoľko ryžových políčok. Vznáša sa nad nimi ešte ranná hmla a tak je scéna o kúsok magickejšia.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Ambalavao, Fianarantsoa, 4-6.8.2015
Predchádzajúce články z Madagaskaru:
VII. Kráľovstvo rozprávkových lemurov
VI. Hľadanie zlatých lemurov v dažďovom lese
V. Antsirabe. Kde rikše ťahajú pešiaci
IV. Exotika pobrežnej Morondavy
III. Krajina čarovných baobabov
II. Kirindy. Prvé stretnutie s lemurmi
I. Prílet na ostrov a cesta do Morondavy
