Hoci sa dnes ráno budíme v Antananarive, budeme tu aj najbližšie dni a tak sme sa rozhodli, že sa vyberieme spoznávať okolie hlavného mesta. V jeho blízkosti sa dvíha 12 pahorkov a kedysi dávno tu na každom z nich existovalo buď kráľovské mesto alebo mesto, ktoré spadalo pod Imerinské kráľovstvo. Kráľovská Ambohimanga je od centra Antananariva vzdialená zhruba 25 kilometrov, no aj napriek tomu sem cesta cez rôzne živé a farebné štvrte či mestečká trvá takmer hodinu. Miestami sa ocitneme v takej zápche, že nás predbiehajú obchodníci tlačiaci svoje vozíky po krajnici. Zástavba sa pomaličky stráca a to je neklamným znakom, že sa blížime k starobylému mestu. To sa rozkladá priamo na pahorku, kde dnes leží malé parkovisko, niekoľko obchodíkov a dokonca jeden z nich predáva aj suveníry. Hore ku kráľovskému palácu vedie kamenná cestička na konci ktorej sa otvorí prvé nádvorie odkiaľ sa vstupuje už priamo do opevneného areálu.
Ambohimanga v sebe ukrýva lákavú historickú patinu. Už pred 2000 rokmi tu mali žiť ľudia kultúry Vazimba o ktorých sa traduje, že prišli na svojich pirogách až z ďalekého Bornea. V malgašských príbehoch títo ľudia vystupujú ako prví obyvatelia Madagaskaru a dnes po toľkých rokoch je už ťažké oddeliť legendy od skutočnosti. Miestne príbehy dokonca dali prvým Vazimbom aj mená a tak sa traduje, že muž menom Ramboabesofy a žena Ramboamana mali dvoch synov z ktorých Zafihisoky podľa legendy priniesol prvé zebu na ostrov. Dnes niektorí dokonca veria, že Vazimba ani neboli ľudia, ale skôr nejakí duchovia, ktorí sem prišli a poprepletali sa s riekami, priepasťami či inými časťami prírody. V 15.storočí sem mali prísť z južných častí ostrova ľudia kultúry Merina, usadili sa tu a na pahorkoch začali stavať opevnené mestá. Aj prvá výstavba v Ambohimange korešponduje s ich príchodom, hoci ešte nemôžeme hovoriť o tom, že by tu stálo honosné sídlo ako ho vidíme dnes. To ako palác vyzerá dnes vieme vystopovať do počiatku 18.storočia, hoci až storočie nasledujúce sa tu naplno usadilo. Osudy paláca sú prepletené aj so známou kráľovnou Ranavalonou II. Do histórie Madagaskaru sa zapísala veľkými písmenami ako panovníčka, ktorá naplno rozvinula kresťanizáciu ostrova a dokonca sa v polovici 19.storočia starala o problémy akými bola deforestácia, ťažba uhlia a snažila sa reformovať aj poľnohospodárstvo.
Prašné nádvorie je ľudoprázdne a leží na ňom veľký ploský kameň, kde sa svojho času obetovali otroci, ale aj zvieratá, ktoré priniesli návštevníci. Nádvorie oddeľuje od posvätného kráľovského areálu vysoký biely múr ozdobený dvojicou diel. Zhotovil ich Francúz Jean Laborde, obľúbenec kráľovnej Ranavalony I. a neskorší francúzsky konzul na Madagaskare. Jeho osudy sa s ostrovom natoľko preplietli, že tu napokon zostal a napokon tu v roku 1878 aj umiera. Dnu do palácového okrsku sa vstupuje cez kamennú bránu nad ktorou je vyhliadka chránená slamenou strieškou. Až teraz za bránou vidno budovy a miesta, ktoré obývali panovníci. Paláce sú na prvý pohľad veľmi jednoduché a takmer celé postavené z dreva, čo im pridáva na kráse. Neďaleko nich jednu z uličiek zdobia kráľovské hrobky pripomínajúce rozprávkové chalúpky. Kedysi ich tu malo byť dvanásť, ale Francúzi na sklonku 19.storočia väčšinu z nich zničili, aby ukázali, že sú koloniálnou veľmocou. Dovnútra sa ísť nedá, ale na stenách aspoň visia tabuľky s menami členov kráľovskej rodiny, ktorí sa v nich ocitli. Celý areál mi príde ako labyrint poprepájaný hore dole rôznymi cestičkami. Ocitneme sa na druhom poschodí paláca Fandriampahalemana. Tu hore sú len dve menšie miestnosti. Sú pomerne skromné a nikoho by nenapadlo, že kráča kráľovskými komnatami. Interiér tvorí posteľ, pár fotografií, detailov a veľká, sklenená fľaša na rum. Fasáda miestnosti je príjemne pestrá a striedajú sa na nej odtiene zelenej, červenej aj bielej farby.
Vedľa paláca stojí netypická dvojposchodová veža Tranofitaratra z roku 1862. Vstupuje sa do nej buď priamo z nádvoria, alebo vrchným vchodom z paláca. Ten je lepší, pretože človeka hneď privedie do hlavnej miestnosti. Malgašský názov Tranofitaratra znie v preklade ako „sklenený domov“ a dokonale vystihuje celý priestor. Všade naokolo tvoria steny sklenené tabule s výhľadom na okolie. Bol to nápad kráľovnej Ranavalony II., ktorá sa tak hore v miestnosti stále cítila akoby bola vo svojej milovanej krajine. Celé vnútro tvorí len jeden jediný stôl na ktorom spočíva rozložený set príborov. Muselo sa tu krásne svojho času sedieť, obedovať alebo len piť čaj a mať pod sebou zvlnenú krajinu posiatu pahorkami. Zídeme nadol a nazrieme aj do spodnej časti Tranofitaratry, ale ani tu interiér nedokáže veľmi zaujať. Najkrajšou miestnosťou celej Ambohimangy je spodná časť dreveného paláca. Človek tam vstupuje z prašného nádvoria a ocitne sa v miestnosti za akú by sa nemuseli hanbiť ani mnohé európske paláce. Steny ozdobené kvietkovanými tapetami, masívny stôl, starý nábytok, doplnky až všetko vytvára ilúziu, že sme opustili Madagaskar.
Z nádvoria sa okrem spomenutých stavieb dvíha aj drevený palác Mahandrihono. Na prvý, ale aj druhý pohľad pripomína skôr obyčajnú stodolu, než panovnícky príbytok. Je však vzácny, pretože spomedzi všetkých stavieb kráľovského okrsku je palác Mahandrihono jediný, ktorý zostal stáť neporušený od kedy ho postavili, teda od prelomu 18. a 19.storočia. Práve tu býval kráľ s krkolomným menom Andrianampoinimerina, predtým než sa rozhodol presunúť hlavné mesto do Antananariva. Dnes je vo vnútri malé múzeum tradícii 19.storočia, no nechýba tu ani ohnisko obložené kameňmi, kde sa priamo mohlo variť, či vykúriť celý priestor. Podľa starého zvyku aj my vkročíme dnu pravou nohou, aby sa neurazili starí duchovia. Zaujímavosťou je, že palác bol vyhradený len pre panovníka a dokonca ani jeho manželky tu nesmeli stráviť noc. Som rád, že konečne vidíme na Madagaskare aj miesto, kadiaľ sa prechádzala história. Vyjdeme von z areálu a okolo hradieb sa v protismere hodinových ručičiek prejdeme na druhú stranu paláca, ale nič zaujímavé už cestou nestretneme. Vojdeme tak ešte raz na nádvorie, vylezieme hore na vstupnú bránu a keď sa nabažíme pohľadu na areál, môžeme ísť.
Asi kilometer odtiaľto v dedinke stojí ešte jeden zo symbolov Ambohimangy v podobe kráľovskej brány. Šoférovi povieme, nech nás počká až za ňou, že sa k nej chceme prejsť. Kedysi malo mesto brán hneď niekoľko, ale dnes z nich už nezostalo takmer nič a ľudia ich rozobrali aj na stavebný kameň. V lese medzi stromami objavíme kúsok kamennej hradby, tak ju preskúmame z tesnej blízkosti. Akurát pri nej stojí partia školákov a počúvajú výklad svojho učiteľa. Všetci spozorneli, keď sme sa tu ocitli, pretože asi nikto z nich nečakal takúto návštevu. K opevneniu prilieha aj úzka cestička Ambavahaditsiombiomby o ktorej sa tvrdí, že mala byť kedysi hlavnou cestou do kráľovského mesta. O čosi ďalej už malé námestie žije čulým ruchom. Naokolo je niekoľko domov a zopár obchodníkov ponúka čosi pod zub. Tu stojí kedysi najdôležitejšia brána menom Ambatomitsanaga, ktorá mala prívlastok kráľovská. Pulzuje okolo nej život. Chlapík v klobúku pripomínajúci Peruánca takmer zaspáva na jej okraji, hore pod strieškou si dve dievčatá púšťajú z mobilu pesničky, iní čakajú opretý o kamene na zázrak a niekoľko chlapov našlo tieň v jej prechode, kde sa hlasno rozprávajú. Miesto stretnutí. Okrem ľudí spočíva pri bráne aj obrovský, oválny balvan. Pôsobí akoby ho tu niekto zabudol, no kedysi mal dôležitú úlohu. Podobné kamene prezývali Malgaši vavahady a slúžili ako zaťahovacie dvere. Ambohimanga stojí za to a pred nami sú ďalšie tri kráľovské mestá...
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Ambohimanga, 7.8.2015
Predchádzajúce články z Madagaskaru:
IX. Andrigintra. Tajomstvo plné prachu
VIII. Fianarantsoa a najlepší zebu stejk
VII. Kráľovstvo rozprávkových lemurov
VI. Hľadanie zlatých lemurov v dažďovom lese
V. Antsirabe. Kde rikše ťahajú pešiaci
IV. Exotika pobrežnej Morondavy
III. Krajina čarovných baobabov
II. Kirindy. Prvé stretnutie s lemurmi
I. Prílet na ostrov a cesta do Morondavy
