Marocké návraty

Africký kontinent je neuveriteľne rozmanitý kus zeme. Akousi pomyselnou čiarou, ktorú síce nieje vidno, zato ju je priamo na mieste cítiť je rozdelený na dve rozdielne časti. Stredná či južná Afrika sa nesie v znamení čiernej exotiky a moslimský sever láka svojim neutíchajúcim volaním Orientu. Hranaté minarety, chutný mätový čaj, zlatým pieskom naplnené saharské duny, ľudoví rozprávači, zaklínači hadov či hlinená architektúra starých zabudnutých mestečiek. To všetko a ešte mnoho viac je severoafrické Maroko.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (10)

Objavovanie nových krajín je vždy vzrušujúce. Človek má očakávania, túžby, sny, predstavuje si aké to celé bude a čo ho čaká. Milujem objavovanie nových krajín, ale rovnako mám rád návraty do krajín, kde som už strávil nejaký čas. Prvý krát som sa tu v západnom moslimskom svete ocitol ešte v 2006, kedy plán navštíviť Libanon zničili izraelské bomby. Síce som sa na Libanon nesmierne tešil, neoľutoval som, že som nakoniec skončil v Maroku. Vždy keď som na nejakom mieste, kde sa mi páči si poviem „Sem by som sa rád vrátil“. Niekedy to myslím vážne inokedy vlažne, ale veľakrát či už náhodou alebo inými cestičkami som sa tam ocitol. A tak som znovu po roku posedával nad voňavým pohárikom mätového čaju a sledoval život tu v orientálnom Magrebe.

Túlal sa známymi miestami, podnikmi, ulicami, ale mal som šťastie aj na niečo nové. Takto pomaličky si teda skladám mozaiku miest a obrázkov života v nich. Je krásne len tak kráčať a nechať sa unášať všetkým naokolo. Farbami, zvukmi, vôňami, tvárami. Navštíviť Casablancu a prejsť sa mramorovým nádvorím obrovskej mešity Hasana II. Usmiať sa na sympatické dievča ktorej spoza šatky nezbedne vybieha pramienok čiernych vlasov. V Rabate sa započúvať do recitovania Koránu priamo v kráľovskej hrobke dvoch predošlých kráľov. Postávať pred kráľovským palácom a počuť kroky strážnikov, ktorí prišli vystriedať svojich priateľov v bielych uniformách. Prejsť sa modro-bielymi uličkami Oudajskej kasby a skončiť pri vôni mätového čaju s výhľadom na chladný Atlantik. Malý podnik sa stal útočiskom pre všetkých ľudí. Zaľúbené páry, dievčatá oblečené do pestrých farieb, rodiny, ale aj starší muži v ošúchaných sakách pri stolnej hre. Stredoveký Fez ma asi nikdy neprestane fascinovať. Výhľad od starej pevnosti na údolie v ktorom je položený je úžasný. Tisíce domov, desať násobne viac satelitov, hranaté minarety mešít a tam v tom obrovskom organizme sa križuje cez 9000 uličiek. Hovorí sa, že tam človek zoženie všetko. Ulice pripomínajú trhovisko a ľudia mravenisko. Plne naložené mulice, niet miesta kam by sa im človek uhol, vŕzgajúce vozíky, naháňajúce sa deti v školských uniformách, starí vážení muži v pásikavých džalábijách, potulní predavači, tupé údery nástrojov. Tam vznikajú bronzové nádoby, tu zase kamenné kúsky do mozaiky, tu tkajú ženy mesiace prepychové koberce, tam sa každý deň muži ponárajú do farebných kadí, aby mohli ručne farbiť kusy kože. Nie, Fez nikdy neprestane fascinovať. Vždy som si myslel, že mojim favoritom je Marakéš, ale tento krát mu Fez ľavou zadnou zhodil korunu prvenstva. Meknés som si doteraz neobľúbil. Dokonca som zvykol vravieť, že Meknés je miestom kam sa nemusím vrátiť. Odpusť mi, že som sa v tebe mýlil, veď mýliť sa je ľudské. Sadol som si do podniku kde si sadnem vždy keď som tu a rozmýšľal nad mätovým čajom. Sledujem tváre a tiene, ktoré sa naokolo mihajú a hodina je za pár minút preč. Prepychová hrobka Moulaya Ismaila, jeho obrovské stajne pre 12 000 arabských koní, prezdobené brány vedúce do starej mediny a v neposlednom rade trh plný ľudí. Mýlil som sa v tebe Meknés. Odskočil som si oddýchnuť medzi rímske ruiny Volubilisu a medzi starovekými kameňmi hľadám každú jednu mozaiku. Práve oni Volubilis preslávili a za niektoré by sa nemuseli hanbiť ani v samotnom Ríme či Pompejách. Cesta na Saharu býva vždy zaujímavá. Za oknami sa stále niečo deje a vôbec nevadí, že z Fezu to je do púštneho mesta Erfoud okolo 6 či 7 hodín. Husté cédrové lesy vystriedajú holé pláne, kde osamelé cédre stoja ako majáky. Za pár okamihov zmiznú aj tie a sem tam sa objaví kožený berberský stan okolo ktorého pobehujú deti. Krajina zdrsnie a rieka Ziz za milióny rokov vyhĺbila pozoruhodný kaňon. V lete je vyschnutá, no teraz dodávala pohľadu farebnú krásu. Erfoud sa zmenil na jedno veľké trhovisko. Vrcholí tu každoročný festival datlí a zbehli sa tu ľudia z celého okolia, aby niečo predali. Košíček sladkých datlí chutil akoby bol natrhaný v rajskej záhrade. Záver dňa strávim s dvomi chalanmi na pieskovej dune a pri rozhovore, ktorému dotvára kulisu západ slnka. Oblohu pokryli stovky, tisícky či milión hviezd a vzduchom rozvoniava kuskus a tajine. Ráno po východe slnka šliapem k dunám, ktoré sa zdajú byť bližšie než skutočne sú. Človek by si povedal, že ráno ešte slnko nestihlo rozpáliť krajinu, ale nieje to tak. Lúče ma spaľujú, ale vďaka toľkej kráse sa ich snažím ignorovať. Behám po dunách, teším sa že tu nieje nikoho a celé ich mám pre seba. Milujem púšte. Cesta do Marakéšu ubieha pomaly, ale nieje sa kam ponáhľať. Zastávka pri kasbe v Ouarzazate, oživenie spomienok v zaprášených uličkách Ait Ben Haddou a nekonečné stúpanie a klesanie priesmykmi Vysokého Atlasu. Marakéš! Ako veľmi som sa na teba tešil. Možno to bol ten problém, že sa človek príliš teší, ale nemôžem si pomôcť. Za tie 4 roky odkedy som tu bol prvý krát mám pocit, akoby sa počet turistov minimálne strojnásobil. Jamma el-Fna je stále neuveriteľné miesto plné zaujímavých ľudí, vecí ktoré našinec len tak ľahko nestretne, ale atmosféra v mojich očiach akosi upadá. Bezcieľne sa túlam starou medinou až mám pocit, že som sa stratil. Hovorím si, že sa nevrátim tou istou ale odbočím tu, potom tam a nabehnem na ulicu paralelnú. Nakoniec neostalo len pri dvoch odbočkách a pri zistení, že tieto obchody či múry domov nepoznám. Ľudia ma nasmerujú na námestie, vypijem si dva poháre pomarančového džúsu, mätový čaj, vyhnem sa „zaklínačom“ hadov a je čas ísť...