Maroko III. - Fez

Fez patrí k najvýznamnejším marockým mestám. K najväčším lákadlám patrí stredoveká medina Fés el-Báli, vďaka ktorej sem prúdia ľudia z celého sveta. Jej 9000 uličiek pôsobí ako dokonalý labyrint, ktorý skrýva množstvo zaujímavých vecí. Práve tu sa totiž môže človek stretnúť s už skoro zabudnutým remeslom ručného farbenia kože. Neďaleko starého mesta stojí krásne zdobený kráľovský palác.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (5)

Cesta ubieha pomerne rýchlo. Už pár kilometrov pred mestom je vidno jeho začiatok. Objavujú sa prvé zaujímavé domy a krásne zdobené mešity. Okrajom mesta sa šíri zaujímavý zápach. Pre túto časť je typická. Všade naokolo sú keramické dielne. Na tomto mieste sa rodí známa fezská keramika. Vonku pred dielňou sa na ostrom slnku suší hlina. Má zaujímavú farbu a slúži ako kurivo v peci. Keramická dielňa nieje len jedna budova ako by sa mohlo na prvá pohľad zdať. Tvorí ju celý komplex. Všade sa pripravuje niečo iné. Na dvore sú vystavené nádoby na tajine (typické marocké jedlo). Už ich treba len vypáliť a môže sa začať s prípravou jedla. Vedľa seba sedia dvaja muži. Pohľad na ich zašpinené oblečenie prezrádza, že s hlinou trávia veľa času. Druhý pohľad na ich ruky už každého presvedčí. Šedá hlinená masa sa pod nimi mení za pár sekúnd na krásne dielo. Za hrubou stenou práve nakladajú kachličky do veľkej rozpálenej pece. Rovnakým spôsobom ako to robia už niekoľko storočí. Z poza rohu sa ozývajú pravidelné údery nástrojov. Skupina mužov sedí na zemi, rozpráva sa a popritom všetkom stíhajú vyrábať malé kúsky kamienkov, ktoré perfektne zapasujú do pripravovanej mozaiky. Chlapci a dievčatá maľujú jemnými pohybmi rúk na vázy krásne farebné ornamenty. Miestny obchod je plný výrobkov týchto šikovných ľudí. Stačí si len vybrať. A to môže byť niekedy problém. Pri odchode sa nad dielnou valí hustý čierny dym. Žiadna katastrofa. Symbolizuje, že sa práve vypaľujú ďalšie kúsky keramiky. A všetko sa môže začať odznovu. Kúsok od dielne je pekná vyhliadka na celú Medinu Fés el-Báli. Takýto pohľad stojí zato. Človek si uvedomí tú veľkosť. Vidí obrovské množstvo domčekov, postavených jeden na druhom, mešity a okolité kopce. Teraz nám už nič nebráni preniknúť do vnútra. Uličky sú veľmi úzke, domy vysoké a tak vrhajú príjemný tieň. Domáci posedávajú na schodoch domov a pozorne sledujú dianie vo svojej uličke. Nikam sa neponáhľajú. Vedia že ich Medina je zázračné miesto v ktorom sa zastavil čas pred niekoľkými storočiami. V uličkách nieje rok 2006 a už vôbec nie ani 21.storočie. Čas je to posledné čo zaujíma ľudí. Medina je labyrint. Nie taký labyrint, z ktorého sa dá vyblúdiť a všetko bude ako predtým. Labyrint v ktorom sa dá stratiť a nielen v čase. Ľudia, ktorí nevysedávajú neustále prúdia žilami tohto obrovského organizmu. Žije vlastným životom. Tak zvláštnym na aký Európan nieje zvyknutý. Prvý kontakt s koňom či somárom v úzkej uličke, kde sa nedá uhnúť ešte prekvapí. Nad druhým sa začuduje, ale na tretí krát to už berie úplne normálne. Najhoršie sú plne naložené zvieratá. Tým sa v uličke vyhnúť nedá a treba vycúvať. Majú prednosť. Nieje to síce nič príjemné, ale svojim spôsobom je to úžasné. Ocitáme sa v predajni kobercov. Je to tu ako v múzeu. Po stenách visia koberce všetkých farieb, veľkostí a samozrejme cien. Tie sú asi najzaujímavejšie. Malé koberčeky stoja okolo 100 €. Väčšie sa počítajú na tisícky. Na druhom poschodí sedí za dreveným strojom mladá žena. Rýchle, až nekontrolovateľné pohyby šikovných rúk naznačujú niekoľko rokov praxe. Má za sebou už desiatky kobercov. Vyrobiť jeden väčší koberec trvá mesiac. Popíjam malý pohárik mätového čaju a sledujem ako sa snažia nejaký koberec predať. Bez úspechu. Možno zajtra. Uličky sa okrem ľudí začínajú plniť tovarom. Nastupuje ovocie. Vôňa datlí, fíg a všadeprítomných opuncií sa rozlieha okolitými uličkami. Na rohu sa miesi s vôňou čerstvého arabského chleba a sladkých zákuskov. Nádherná aróma netrvá dlho. Náhle sa mení. Stačí len pár okamihov. Sme v štvrti kde prebieha známe farbenie kože. Úzky vchod z nenápadnej uličky vedie do obchodu s koženými výrobkami. Vnútro nieje zaujímavé. Idem na terasu s výhľadom. To je ono! Dole sa odohráva každodenné farebné divadlo. Hercami sú ťažko pracujúci ľudia, ktorí po celý deň namáčajú zvieracie kože v rôznej farbe. Podľa toho v akej farbe pracujú vyzerá aj ich telo. Malé jazierka sú naplnené farebnými zmesami. V hnedej farbe neúnavne prešľapuje starší muž. Každú chvíľu ponára a vyberá svoj kúsok kože. Táto scenéria patrí k najkrajším z celého Fezu. Labyrint nás vedie ďalej do predajne s látkami. Na jeden tkací stroj pomaly sadá prach. Za druhým sedí muž a predvádza ako takéto výrobky vznikajú. V obchode ma to nebaví. Idem von do uličky a len ticho sledujem. Oproti sedí predavač s dvoma nezbednými deťmi. Raz za čas sa treba uhnúť somárovi alebo koňovi. Pri spiatočnej ceste kupujeme dva arabské chleby "chubz" (1 DH = 4 SK). Dávame si ich na obed. Chutia celkom dobre, len sú samé trochu suché. Po pár hodinách strávených v stredovekej arabskej Medine odchádzame. Bolo to niečo úžasne. Mimo starého mesta stojí Palais Royal (kráľovský palác). Je nádherný. Zdobí ho množstvo farebných ornamentov. V tomto je islamská architektúra neprekonateľná. Zlaté dvere sú zdobené zlatými kľučkami. Pred palácom je rozľahlé námestie plné stromov. Cez cestu stojí stará židovská štvrť "mellah". Nejako zvláštne ma nezaujala a tak sa túlame len v okolí paláca. Pri starej bráne je stánok s pomarančovým džúsom. Predávajú ho malé deti. S angličtinou som nepochodil. Zachránilo ma pár francúzskych fráz z ktorých mali deti veľké povyrazenie. Osviežení vynikajúcim džúsom opúšťame Fez...