Maroko IV. - Sahara

Sahara. Často skloňované slovo v štátoch severnej Afriky. Vďaka piesku sa štáty s hranicami menia na púštnu krajinu bez konca. Do Maroka zasahuje Sahara na východe, kam sa vetrom pomaly presúva z Alžírska. Práve vietor vytvoril na marockej strane krásne prírodne úkazy. Reč je o piesočných dunách Erg Chebbi v oblasti Merzouga. V oblasti nieje len piesok, sucho a slnko akoby sa mohlo zdať, ale aj pár malých dediniek plných života.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Ďalší deň znamená ďalšie nové dobrodružstvo. Z mesta Erfoud vyrážame do púšte. Erfoud je posledným miestom pred širokou pustatinou. Už pár kilometrov od značky, ktorá ukazuje na koniec mesta to vyzerá viac než zaujímavo. Množstvo čiernych kamienkov zakrýva zlatistý piesok. Toto je "hamada". Okraj púšte. Neďaleké kopce sú preplnené skamenelinami. Pri ceste stojí malá, kamenná, opustená budova. Vnútro strážia len skameneliny staré niekoľko miliónov rokov. Sú naozaj všade. Kto si ich nechce kupovať môže si len tak sadnúť na zem a prehrabovať kamene. Je viac než isté, že niečo nájde. Sedím na zemi a obraciam všetky okolité kamene. O chvíľu mám v ruke okrem jemného piesku aj dve malé skameneliny. Pekná pamiatka. Ponárame sa hlbšie do púšte. Všade naokolo je piesok. Je všade kam sa človek pozrie. Saharská oblasť nieje bez života. Raz za čas sa objavia dedinky. Vyzerajú úžasne. Všetky domy sú postavené z nepálenej hliny sfarbenej do zvláštneho odtieňa červenej. V jednej z takýchto malých osád sa idem pozrieť do berberského obchodu so suvenýrmi. Stačí jeden krok a mám niekoľko spoločníkov. Deti sa snažia predať svoje prívesky za každú cenu. Skoro sa pri tom bijú. Nevyzerajú zle. Pôvodná cena 10 dirhamov rýchlo spadla na polovicu. Malý chalan ukazuje pohybom hlavy znak nesúhlasu. "V poriadku, ak sa ti to nechce predať za päť, tak ti dám len štyri dirhamy". Moje slová spadli do piesku a odchádzam. Ani som sa nestihol nadýchnuť prehriateho vzduchu a za mnou sa strhla malá bitka o veľkú vec. Nevedeli sa dohodnúť, kto mi predá prívesok za štyri dirhamy. U mňa to vyhral ten najmenší. Za dedinou sa otvára Sahara ako z obrázkov. Scenéria je úžasná. Na horizonte sa dvíhajú veľké zlaté duny. Neďaleko stojí zaujímavá dedinka Khamilia. Jej obyvateľov tvoria prevažne potomkovia obyvateľov bývalého západného Sudánu, ktorý predstavuje dnešné Mali. Na prvý pohľad vyzerá ako ostatné. Nieje tomu tak. Namiesto Arabov a Berberov tu žijú černosi. Známou je vďaka hudbe Gnaoua. Sadám si dovnútra hlineného domčeka. Teplo a dusno by sa dalo krájať. Do tmavého priestoru prenikajú cez okno zväzky slnečných lúčov. Po pár minútach prichádza skupina hudobníkov odetých v tradičnom bielom oblečení. Ich nástroje sú veľmi zaujímavé. Vydávajú silný prenikavý zvuk pomocou kovových nástrojov. Do toho začínajú tancovať a spievať. Všetko za pravidelného sprievodu bubna. Sadajú si pod okno kde ich osvetľujú slnečné lúče. Spevák si berie do ruky gitaru. Ešte v živote som taký nástroj nevidel. Má pár strún pod ktorými je natiahnutá koža. Údery na ňu majú zvuk ako bubon. Ich piesne sú v krásnom berberskom jazyku. Popíjam mätový čaj v prítmí miestnosti a sledujem. Nedýcham iba sledujem toto fascinujúce predstavenie. Hudbu, tanec, spev a hru svetiel. Veľmi príjemné. Po skončení sa chvíľu prechádzam dedinou. Opäť len samé domy z nepálenej hliny a ulice plné víriaceho sa piesku. Z poza rohu vychádzajú dve dievčatá ťahajúce vozík. Keď sa všetky tieto detaily vezmú do jedného celku vyzerá to úžasne. Z Khamilie je to len kúsok k známym dunám Erg Chebbi. Dnes spíme na streche hotela Timbouctou. Po príchode hádžem veci do hotela. Vonku je peklo, tak celkom dobre padne posedenie v klimatizovanom prostredí s pohárom mätového čaju. Nemôžem tu sedieť celý čas. Ťahá ma to von skúsiť to peklo. Pred malou osadou oddychujú dve ťavy. Usmievajú sa aj napriek "príjemným" 46°C. V pozadí sa dvíha pekný púštny hrad. Najprv ma napadá ísť až k nemu, ale nechcem riskovať, že to je len fatamorgána. Volím radšej odchod z tohto tepla. Oddychujem písaním. Priamo za hotelom je púšť. Na jej začiatku stojí malá karavána s ťavami. Za 150 dirhamov sa dá kúpiť malý výlet na ťave po dunách. Ja sa však teším ako sa po nich poprechádzam bosými nohami. Všade naokolo pobehujú usmievaví Berberi a zahalení Tuarégovia. Večer idem hore na duny. Musím stihnúť západ slnka. Vyzerá to tu rozprávkovo. Oči mi behajú po piesku. Toto nieje obyčajný piesok na aký som zvyknutý z pláži. Je nádherný. Žlto-červený. Saharský. Tieto prívlastky ho robia exotickým, možno exotickejším ako v skutočnosti je. Na začiatku sú menšie duny, ktoré sa každým ďalším metrom v púšti zväčšujú. Piesok je na dotyk veľmi jemný. Mám chuť sa rozbehnúť a nezastaviť sa. Po chvíli som prišiel na to, že bežať po dunách je viac než únavné. Stojí to zato a pri ceste na najvyššiu dunu si to ešte pár krát opakujem. Som na vrchole. Sadám si na jemný piesočný hrebeň. Otváram oči, zatváram a znovu otváram aby som sa uistil, že to čo vidím je skutočné. Duny vyzerajú neuveriteľne. Slnko začína klesať a farba piesku prechádza veľkým množstvom odtieňov. Ktorý z nich je ten najkrajší? Na to nevie odpovedať nikto. A aby bol tento obrázok dokonalý, raz za čas sa z duny vynorí Tuarég v modrom hábite vedúci stádo tiav. Pri ceste z duny sa rozbieham a kotúľam až dolu. Vlasy a tvár mám plnú piesku, no cítim sa šťastný. A o to mi pri cestovaní ide. Zas to vyšlo! Na večeru ochutnávam tradičné berberské jedlo kaliya. Je to niečo ako vajcová omeleta s baraním mäsom a zeleninou. Pre chuť posypané zvláštnym korením. Zapíjam to horkým mätovým čajom. Jediné svetlo vonku vrhá obrovský strieborný mesiac. Ukladám sa na strechu hotela a ležím. Nespím, len pozerám na tú krásnu hviezdnu oblohu. Krásny deň.