Maroko V. - Marakéš

Marakéš je pojem pod ktorým si množstvo ľudí predstaví Maroko. Je to mesto, ktoré každého vtiahne do svojej neopakovateľnej atmosféry. Táto červená perla je označovaná ako brána k juhu a je hlavným strediskom Berberov v krajine. Práve tu sa v centre mesta nachádza známe námestie mŕtvych Jamma-el-Fna ponúkajúce nezabudnuteľné každodenné divadlo.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Z kempu ráno odchádzame už okolo 8h. Centrum mesta nieje ďaleko. Kvôli rannej špičke však cesta trvá dlhšie akoby mala. Ulice sú plné áut a ľudí. Každý sa niekam ponáhľa. Prichádzame k mešite Koutoubia. Je najznámejšou v Marakéši. K mešite vedie cesta cez pekný park plný zelene. V nefungujúcej fontáne je trochu vody. Na hladine sa odráža vrchol minaretu. Všade naokolo je plno datľových paliem. Podľa legendy totiž mesto založili obyvatelia z púšte, ktorí jedli veľmi často datle, pričom kôstky vypľúvali na zem. Po čase z nich v celom meste vyrástlo veľké množstvo paliem. Mešita Koutoubia vyzerá veľmi pekne. Meria 77 metrov a žiadna budova v meste nesmie byť vyššia ako ona. Vedľa minaretu stoja základy budovy, ktorá mala byť pristavaná, ale nakoniec sa z plánu upustilo. Typickým znakom mešity sú 3 gule na vrchole minaretu. Najväčšiu z nich postavila manželka jedného z vezírov potom, čo sa previnila a jedla počas Ramadánu. Na jej výrobu použila všetky svoje šperky. Park poskytuje príjemný chládok v tomto teple a tak sa človek môže nerušene dívať na tú nádheru. Pomaly sa presúvame do židovskej štvrti "mellah". Keď sa tak pozerám okolo seba, nevidím však nič zaujímavé. Kúsok odtiaľto ale stojí palác Palais de la Bahia. V 19.storočí ho postavil veľkovezír Ba Ahmed pre svoju obľúbenú ženu Bahiu, ktorá mu ako prvá porodila syna. Vstupné dovnútra je 10 dirhamov. S nami prichádzajú 2 iné skupiny. Už teraz vidím ako to tam bude "krásne" preplnené. Vo vnútri sú záhrady plné stromov, voňavých kvetov a striekajúcej vody. Palác tvorí veľké množstvo miestností. Jeho krásu dotvárajú niekedy až neuveriteľné architektonické detaily. Precízna práca. Často sa objavujú ozdobné arabské nápisy písané zlatou farbou. Všetko by bolo dokonalé, len škoda toho množstva ľudí. Človek sa tomu nevyhne. Z tejto oázy pokoja vchádzame do Mediny. Odrazu som v úplne inom svete. Na zemi je špina, všade je veľké množstvo ľudí a vo vzduchu sa miešajú vône so zápachmi. Ľudia posedávajú a sledujú dianie naokolo. Tí, ktorí nečinne neposedávajú su skrytí v prítmí svojich obchodíkov a pracujú. Či už sa jedná o kováčov, rytcov alebo obuvníkov, každému sa pod rukami mení surový materiál na krásny hotový výrobok. Pracujú ako ich predkovia. Stredovekú atmosféru narúšajú motorky, ktoré sa raz za čas preženú uličkou tak úzkou, že dvaja ľudia majú problém sa obísť. Veľmi zaujímavo pôsobia slnečné lúče snažiace sa prebiť do tmavých miest Mediny cez deravú plátenú strechu. Lúče osvetľujú len úzky pásik uličky. V blízkej lekárni počúvam výklad o koreninách, čajoch, olejčekoch a krémoch. Kupujeme si tri malé balíčky korenín. Prvým je typické marocké korenie "Ras-el-Hanout". Ide o zmes 35 rôznych korenín, ktoré sa používajú takmer do všetkých domácich jedál. Druhý balíček je určený na ryby a grilované mäso. Tiež sa jedná o zmes korenín (koriander, kardamon, muškátový orech a zázvor). Na posledné sa teším najviac. Jeho meno je "Harisa". Obsahuje zmes afrického chilli a má byť poriadne pálivé. Hneď vedľa stojí "Riád". Je to pôvodný dom, ktorý sa rekonštrukciou premenil na luxusný hotel. Jedna noc stojí okolo 500 dirhamov (50 €). Dovnútra nechodí polícia a preto sú často vyhľadávané aj napriek svojej cene. Po celom meste je ich roztrúsených niekoľko.

Mešita Koutoubia

Mešita Koutoubia, pohľad z námestia Jamma-el-Fna

Mešita Koutoubia

Pokojné nádvorie v paláci Palais de la Bahia

Palais de la Bahia, jeden z mnohých architektonických detailov

Jedna z uličiek v Medine

Pohľad na začiatok Mediny

Remeselník v Medine vyrábajúci hudobné nástroje

Uličkami sa dostávame do srdca Marakéšu. Námestie Jamma-el-Fna. Nazýva sa aj "námestie mŕtvych", pretože kedysi tu prebiehali verejné popravy. Všade je veľa ľudí, tvári a hlasov. Naokolo sú rôzne budovy, suvenýri, kaviarne, banka či reštaurácie. V pozadí sa dvíha niekoľko minaretov. Behám po námestí a len sledujem život, ktorý tu prebieha. Stojí to zato. Ženy maľujúce henou ozdobné ornamenty na telo, ľudia hrajúci na hudobné nástroje, píšťalky, krotitelia hadov, bubeníci. Všade sa ozýva krik, ktorý sa mieša s hovoreným slovom. Neuveriteľné. Vraciame sa do bočnej uličky. Alino si konečne kupuje tričko so symbolom Maroka - zelenou 5-cípou hviezdou. Ťahá ma to však stále naspäť na námestie a tak sa v bočných uličkách dlho nezdržiavame. Na okraji námestia je niekoľko stánkov s pomarančovým džúsom. Cena je výborná. Stojí len 3 dirhamy. Stačí prísť k stánku a už predavač nalieva osviežujúci džús do poháru. Vo vedľajšom stánku si kupujem za dve hrste irackých datlí. Sáčok s datľami stojí 7 dirhamov. Nemá mi vydať z 50 dirhamovej bankovky, tak mu ukazujem, že mám len päťku. Nieje to problém. Dávam mu len 5 dirhamov a vyprevádza ma úsmevom. Zahryzujem si ďatle a kráčam po námestí. Ach jaj. Spravil som chybu. Dostal som sa dosť blízko ku krotiteľom hadov. Hneď ma odchytávajú, že mi ukážu ako ich krotia a nech im zato zaplatím. To uhádli. Ani som sa nespamätal a už mam okolo krku skoro dvojmetrového hada. Dávam ho preč, no akosi sa mi nedarí. Samozrejme za to, že ho mám si pýtajú aspoň niekoľko dirhamov. Ponúkam ich datľami. Hneď sa na ne vrhli a chcú sa mi zavďačiť, tak chalan berie druhého hada a už už mi ho omotáva okolo krku. Prvého hada som sa konečne zbavil a padáme preč. Teraz už viem, že sa treba takýmto stánkom vyhýbať aspoň niekoľko metrov a všetko sledovať z diaľky. Na námestí kupujeme pohľadnice a konečne sme našli marockú vlajku. Prechádzame hlavnou ulicou plnou ľudí a obchodov. Zastavujeme sa na obed. Dávame si kurací kebab v arabskej placke a tanier plný zeleninového šalátu s kúskom makrely. Veľmi sme si pochutili. Na konci ulice svieti nápis "internet". Hodina stojí 8 dirhamov, tak sa ideme pozrieť čo je nové. Písanie na arabskej klávesnici bol poriadny zážitok. Najmä strašný nezvyk. Niektoré písmenka sú prehodené a tak stále mažem čo som napísal aby to dávalo aspoň nejaký zmysel. Ku koncu sa mi už ani nechce a tak spolieham nato, že doma budú vedieť rozšifrovať o čom vlastne píšem. Skoro po hodine sa vraciame na námestie. Už sa len tak motáme a prechádzame. Dávame si ešte jeden pomarančový džús. Keď sme dopili, tak nás predavač zastavuje aby sme mu dali poháre. Zadarmo nám nalieva ešte po jednom pohári džúsu s ľadom. Divím sa prečo, no on len ukazuje na svoju tabuľku "nr.1". Každý stánok má svoje číselne označenie a on je jednotka. Ďakujeme a vraciame sa k mešite Koutoubia. Robím ešte pár záberov zo strany od námestia. Pri fotení za mnou prichádza chalan, ktorý mi chce ukázať miesto odkiaľ budem mať peknú fotku. Prešiel som asi 5m od miesta kde som pôvodne stál. Za túto radu si pýta pár dirhamov. Tak to už je blbosť. Od mešity sa vraciame nachvíľu do kempu. V markete kupujeme banány, pár drobností a vodu. V kempe trávime asi 2 až 3 hodiny.

Námestie Jamma-el-Fna

Námestie Jamma-el-Fna, stánok so sušenými plodmi

Námestie Jamma-el-Fna, vynikajúci pomarančový džús

Námestie Jamma-el-Fna, ženy s henou

Námestie Jamma-el-Fna

Večer sa do mesta znovu vraciame. Už sa začína stmievať. Premávka oproti ránu zhustla niekoľkonásobne. Autá skoro len stoja a raz za čas sa pohnú o malý kúsok. Motorky, bicykle a ľudia sa pohybujú najrýchlejšie. Námestie Jamma-el-Fna vyzerá v noci inak. Je fascinujúcejšie ako cez deň. Do stredu námestia sa nahrnuli stánky s jedlom. Dvíha sa odtiaľto dym, ktorý pôsobí nádherne keď na neho dopadnú čiastočky svetla. Z každej strany sa ozýva hudba. Pribudli stánky aj ľudia. Pri konci námestia posedávajú na zemi lekárnici, vyzerajúci ako šamani. Predávajú niekedy veľmi zaujímavé veci ako napríklad vypchaté jašterice, korytnačie panciere, malé sušené zvieracie hlavy, rôzne prášky a byliny. Pred vstupom do Mediny nás odchytávajú dve berberské ženy. Maľujú henou. Ešte som ani nepovedal, že nič nechcem už mi drží ruku a začína kresliť. Stále jej vysvetľujem že nič také ako henu nechcem, ale nepočúva. "Nemám peniaze, takže nič nezaplatím" hovorím jej, ale stále nič. "Tak si kresli keď chceš" pomyslel som si. Ja sa budem pozerať. Celý čas jej opakujem, že nemám peniaze. Ona zase opakuje, že to je v poriadku. Po pár ťahoch sa mi na ruke objavil 15cm škorpión s mojim menom v arabčine. Hotovo. "100 dirhamov" začína žena svoju hru. Len sa usmievam a hovorím, že som to nechcel a nič iné ma nezaujíma. S cenou ide dolu, ale aj tak neuspela. Na konci mi hovorí že som "crazy" a posiela ma preč. A tak si behám po Medine s čerstvým škorpiónom. Všetky uličky sú pekne vysvietené a plné ľudí. Už z diaľky rozvoniavajú sladkosti. Vyzerajú tak perfektne, sladko. Ešte pri maľovaní henou mi jeden chlapík ponúka malý dvojbubon (tar). Dávnejšie som si ho chcel kúpiť. Chystal som sa na to práve tu v Marakéši, no keď som ho nikde nevidel, tak ma to prešlo. Teraz si bubon našiel mňa. Pýtam sa koľko stojí. Jeho odpoveď 400 dirhamov vyvolala len úsmev. Tak nič. Stále však stojí pri mne a vyzerá, že ho chce vážne predať. Veľa prachov pri sebe nemám, tak skúšam na koľko nakoniec spadneme. Keď sa nepozerám berie ma za ruku a hovorí, že za 100 dirhamov je môj. To už znie lepšie, ale stále sa to dá vylepšiť. Rozmýšľam či ho za stovku zobrať, ale ešte je pred nami niekoľko dní a peniaze sa môžu zísť. Zrazu sám padá na 80, 60, 50 a nakoniec na 40 dirhamov. Takúto cenu som ani nečakal. Po vreckách hľadám a dávam dokopy 40 dirhamov, platím a bubon je môj. Jednou rukou dávam pozor aby som sa niekde neobtrel od heny a pod druhou rukou nesiem bubon. Do toho všetkého ešte držím foťák. Bočné uličky nás vyhodili opäť na námestie. V kruhu postávajú ľudia a sledujú vyprávača príbehov. Je to zaujímavé počúvať, aj keď človek nerozumie. Vedľa partia bubeníkov vydáva pravidelné rýchle rytmy, ktoré miešajú so spevom. Ideme pri stánky s jedlom. Vonia to tu božsky. Robia tu rôzne klobásky, mäsá na špajdli, zeleninové šaláty a podobne. Ceny vyzerajú veľmi prijateľne. Pár metrov ďalej stoja stánky so slimákmi. Nikdy som ich neochutnal. Prvý krát to bude tu. Celá atmosféra vyzerá strašne lákavo. Dymiace stánky, plné nádoby varených slimákov, množstvo ľudí a hudba. Berieme si malú misku za 5 dirhamov. Vo vnútri leží možno okolo 20-25 slimákov. Pomocou špáradla ich vyberáme von. Chutia celkom dobre. Čakal som hocičo, ale oni sú naozaj dobré. Je to tu perfektné. Ani ma nenapadlo, že budem uprostred noci pojedať slimáky na námestí Jemma-el-Fna. Okolo džúsov odchádzame z námestia. Zastavujeme sa u našej jednotky ešte na jeden posledný džús. Koutoubia je vysvietená. Na malom námestí v jej blízkosti posedávajú ľudia vo svetle lámp. Po tomto perfektnom dni plnom zážitkov sa vraciame v noci do kempu a v hlave si stále prehrávam čo sa tento deň stalo. Celý deň stál za to. Každá hodina, minúta...