Zobudíme sa ráno v našej parížskej izbe po niekoľkých hodinách spánku a na celý deň opustíme mesto umelcov, aby sme dnešok strávili na mieste známom ako Mont St.Michel. Do Paríža sa dá vrátiť kedykoľvek, ale keď máme vlakový lístok platný na železnice ešte niekoľko dní, bola by veľká škoda nespraviť si výlet k miestu, ktoré som vždy chcel vidieť na vlastné oči. Kráčame prebúdzajúcimi sa ulicami parížskych štvrtí až na stanicu, kde naskočíme na prvý regionálny vlak do mestečka Foligny odchádzajúci len desať minút po siedmej. Pred jedenástou preskočíme na vlak do Pontorsonu a to znamená, že sme už takmer na mieste. Pontorson je posledným mestečkom z ktorého sa vyráža k jednému z francúzskych symbolov. Keby neležalo necelých 10 kilometrov od tohto architektonického zázraku, žilo by svojim ospalým životom. Oplatí sa tu ostať aspoň chvíľku pred tým, než človek vyrazí k St.Michel. Hlavné ulice lemujú staré, pekné domy s kamennými fasádami ozdobenými kvetmi, reštaurácie, podniky, kaviarničky a celé mestečko má svoj typický francúzsky nádych.
Ulička v centre Pontorsonu
Jedna z bočných uličiek
Francúzsky šarm malého mestaPohľad na obrázok na ktorom stojí Mont St.Michel je tak silný, že sa každý zasníva o tom aké by bolo, keby sa tam aspoň raz za život ocitol. Pred železničnou stanicou v Pontorsone nastupujeme na autobus, ktorý pravidelne spája mestečko s ikonou Francúzska. Ostáva pár kilometrov a priamo pred očami začne na horizonte z mora vyrastať kopec s vežou kláštora sv.Michala. Na živo sa jeho krása snáď nedá ani opísať. Prístupovú cestu zatarasili desiatky odparkovaných áut či autobusov. Ďalší dôkaz o obľúbenosti tohto miesta, nielen u zahraničných turistov, ale aj domácich Francúzov, ktorí majú byť v tomto prípade na čo hrdí. Na úpätí kopca stojí niekoľko budov, obkolesujú ho kamenné hradby s romanticky zašpicatenými vežičkami a celá pravá strana patrí mestu, ktoré tu pod kláštorom vyrástlo ešte v stredoveku. Nad nimi sfarbuje celú scénu niekoľko stromov do zelenej farby a dominantou vŕšku je kláštor sv.Michala. Miesto na ktorom dnes kláštor alebo celý polostrov stojí poznali už starí Kelti. Podľa ich mytológie tu ležalo kedysi miesto, kam posielali duše svojich zosnulých. Verili, že je morskou hrobkou a všetky sa tu opäť stretnú. Možno sa to pri pohľade na kláštor nezdá, ale Mont St.Michel prednedávnom oslávil svoje 1300.narodeniny. Nie v podobe akú môžeme vidieť dnes, ale berieme do úvahy prvé stavebné počiny, ktoré napokon viedli k postaveniu terajšieho kláštora. Už v roku 708 sa tu zastavil biskup Aubert z meste Avrenches, aby na vrchole kopca postavil prvú kaplnku. Miesto si biskup nevybral náhodou, ale kráčal v šľapajach archanjela Michala, ktorý sa mu zjavil vo sne. Odtiaľto pochádza názov miesta a sv.Michal ako patrón neskoršieho kláštora nad ním dodnes drží svoju ochrannú ruku. V roku 966 daroval Richard I. miesto Benediktínom a tí ho vzápätí premenili na centrum vzdelanosti a kultúry. Nepokojné časy však vyžadovali viac ako len múdrosti kníh a preto na tomto strategickom mieste nechali postaviť pevnosť kam nasťahovali niekoľko vojakov.
Prvý pohľad na Mont St.Michel z okna autobusu
Krásny kláštor sv.Michala stojí na vrchole
Cesta dnu do stredovekého mesta vedie bránou Porte de l´Avancée. Je zároveň jediným miestom ako sa človek môže dostať do celého komplexu. Ľudia prúdia ulicou ako rozvodnená rieka, ktorá strhne každého. Prekvapí ma množstvo ľudí, ktorí sa tu objavia a príliš ma to neteší, hoci mi bolo jasné, že tu nebudeme sami. Tu začína francúzsky stredovek vpísaný do miestnej architektúry. Vo vrchnej časti brány sú zaseknuté ťažké kovové mreže, ktoré sa v noci opäť dotknú kamennej dlažby. V pevnosti nechýbajú ani úzke priezory pre lukostrelcov a zaoblený bastión odkiaľ sa dalo pozorovať okolie. Nad výlohami obchodov visia nádherné tabuľky s nápismi, alebo rovno obrázkami čo sa dá v danom obchode kúpiť. Staré fasády domov často krát zdobia malé drevené škridlice ponaliepané jedna vedľa druhej. Zašpicatené trojuholníkové strechy sa striedajú s vežičkami, no v oboch prípadoch prevláda kameň. Ťažké kamenné bloky vyzerajú akoby ich nahádzali len tak bez rozmyslu, ale pravda je úplne iná. Francúzi vždy vedeli z obyčajných kameňov vykúzliť nádherné stavby. V niektorých domoch sú nenápadné hotely, iné zase svietia tak, aby si každý všimol, že sa vnútri podáva jedlo. Cez sklenené tabule vidno obrazne povedané až do kuchyne a návštevníkom na tanieri pristáva nejedná dobrota. Normandia je krajinou syra, jablkového cidre a more ju zásobuje rybami a morskými potvorkami. Ulica sa zužuje a mám pocit akoby sa jej steny chceli navzájom dotknúť. Snažia sa o to najmä farebné kvety a staré tabule vytŕčajúce nad hlavy turistov. Miestami vrhajú taký príjemný tieň počas rozpáleného dňa, že sa oplatí len tak zastaviť a kochať sa atmosférou mestečka. Keby tu však bolo aspoň o polovicu menej ľudí, atmosféra by dokázala vyniknúť viac. V myšlienkach sa vraciam niekoľko mesiacov dozadu, kedy sme v decembri navštívili Carcassone na juhu krajiny. V jeho uliciach bola len zima, prvé snehové vločky roztápajúce sa pri dotyku so zemou a niekoľko duší.
Za bránou sa rozkladá stredoveké mestečko
Kamenné fasády budov vrhajú do ulice tieň
Ľudia sú, zdá sa všade
Ľudská rieka valiaca sa centrom
Vytŕčajúce tabule spríjemňujú hlavnú ulicu
O zaujímavé zákutia tu nie je núdza
Vysoko nad stredovekým mestečkom sa vypína kláštor sv.Michala
Z hlavnej ulice vybieha niekoľko vedľajších a viacero z nich stúpa smerom nahor. Vedú priamo ku kláštoru, alebo ak chceme opátstvu ako sa St.Michel niekedy tiež zvykne prezývať. Takto zblízka sa javí, že má kláštor niekoľko desiatok tenkých vežičiek ozdobených malými výčnelkami. Na tej najvyššej nesmie chýbať zlatá postava archanjela Michala zápasiaceho s drakom. Vždy sa vďaka slnečným lúčom zaleskne akoby sa pozeral každému presne do očí a v tom momente sa ich pohľady stretli. Už len obísť starý cintorín, vymotať sa z kamenného labyrintu stredovekých uličiek a stojíme pred vstupom do kláštora. Vydláždená cesta stúpa nahor tak ostro, že pri prudkých dažďoch sa musia mestečkom valiť potôčiky vody. Spodné časti stavby sú hrubé, vyložené kameňmi, aby držali telo kláštora, ale ho prípadne aj chránili pred útokmi. V 15.storočí počas „storočnej vojny“ obliehali Briti tri krát St.Michel a snažili sa ho odrezať od okolitého sveta, ale márne. Všetky útoky mocnej kráľovskej armády prečkali a Briti museli zahanbene odísť. St.Michel sa tak stal jediným miestom severného a západného Francúzska, ktoré nepadlo do ich rúk. Neskôr v porevolučných francúzskych dejinách slúžilo miesto ako väzenie, ale v roku 1966 ho opäť úrady odovzdali aspoň symbolicky do rúk Benediktínov, ktorým patrilo už niekoľko storočí. O trinásť rokov neskôr ho zapísali do svetového dedičstva UNESCO. Postavať kláštor si vyžadovalo odborného architektonického ducha. Miesto, kde bude stáť vybrali na vrchole skaly a svojim spôsobom ho položili priamo na skalnaté bralá. Kláštor len pomaly rástol a tak každým vekom priberal do svojich útrob nové a nové stavebné prvky. Dnes je nádherným splynutím viacerých štýlov. Často sa poukazuje na to, že loď chrámu z 11. a 12.storočia má románske črty, zatiaľ čo chór postavaný o tri storočia neskôr je až okázalo gotický.
Kláštor sv.Michala
Schodisko vedie priamo ku kláštoru
Malý ostrovček neďaleko Mont St.Michele
Kláštor je už na dosah
Hradba oddeľuje more od mesta
Jeden z kamenných bastiónov
Kláštor sv.Michala
V stredovekom mestečku pod kláštorom
Hore od kláštora je nádherný panoramatický pohľad na krajinu obkolesujúcu St.Michel. Pod nami na úpätí sa ešte medzi stromy predierajú strechy domov, ale za nimi sa už vlní more. Práve je odliv a rovinatá krajina je plná malých aj väčších kaluží. Príliv zmení všetko na nepoznanie. O St.Michel sa zvykne hovoriť ako o mieste s najvyšším prílivom a keď dorazí k pevnine obkolesí celý polostrov s výnimkou jednej prístupovej cesty. Rozdiel medzi prílivom a odlivom môže byť až nepredstaviteľných 15 metrov! To preto stoja na parkovisku tabule s časom prílivu. Viaceré autá kvôli nedostatku miest parkujú aj na miestach, kam sa o pár hodín dostane voda. St.Michel je naozaj plný prekvapení. Kláštor samozrejme netvorí len jeden kostol, ale celý komplex budov vďaka ktorému mohol fungovať. Nájdeme tu ambit, alebo krížovú chodbu s granitovými stĺpmi, jedáleň, gotickú príjmaciu sálu kam prichádzal každý kto sa tu objavil a v neposlednom rade aj podzemnú kaplnku Notre Dame sous Terre, ktorá je najstarším priestorom celého kláštora.
Vonku za hradbami stredovekého mestečka
Z diaľky pekne vidno ako vyrastá kláštor z krajiny
Davy ľudí prichádzajú a odchádzajú
Pomaly schádzame po hradbách naspäť do mestečka. Po ich stenách sa štverá brečtan a pár metrov ďalej vietor vlní vodnú hladinu. Ešte dve, možno tri hodinky a more s nimi opäť splynie. Aj keď je fascinujúce prechádzať sa starobylými uličkami mesta s kláštorom priamo nad hlavou, ten najkrajší pohľad je na St.Michel predsa len z diaľky. Tu, sediac na kameni na dosah pobrežia vynikne jeho krása. Vynikne jeho štíhla kamenná veža so sochou archanjela a vďaka domom a múrom dostane miesto naozaj tajomný nádych. Čím dlhšie sa však na neho človek pozerá, tým rastie jeho túžba opäť byť jeho súčasťou. Čo na tom, že jeho bránou vyšli len pred malou chvíľkou. Vnútri som sa hneval na dav ľudí pomedzi ktorý bol problém sa vôbec niekam predrať, ale teraz pri pohľade na celú panorámu mám chuť ponoriť sa znovu. Sedíme na pobreží, dolieha k nám hlas neveľkých vĺn rozptýlených na pobreží, sem tam dá o sebe vedieť poletujúci vták nezrozumiteľným škrekotom a len pár metrov od nás sa dvíha hora s kláštorom. Krásne miesto, kam sa oplatí merať cestu.
Kláštor sv.Michala
Stredoveké mestečko nad hradbami
Kláštor sv.Michala
Krása na brehu mora
Takto si človek bude pamätať Mont St.Michel
Tabuľa s hlásením najbližšieho prílivu
Posledný pohľad a odchádzame
foto: Tomáš Kubuš, Mont St.Michel, 12.8.2010
