Dnešný deň začína príliš skoro. Ešte včera sme dlho posedávali s Frenkym na kofole v Čajke a teraz pár minút po tretej hodine ráno kráčam rozospatou Trnavou ako už desiatky krát predtým a vynárajú sa mi spomienky. Dnes bude tých prestupov ešte veľa kým sa dostanem do cieľa, no začiatok sa nesie v znamení Bratislavy a viedenského letiska. Nové dobrodružstvo sa môže začať! Nedokážem povedať ako sa teším na to kedy spravím prvý krok v neznámych krajinách, ktoré poznám len cestopisov a obrázkov. Najbližšie dva týždne ma bude spaľovať horúce slnko poletujúce nad exotickým Ománom, Spojenými arabskými Emirátmi a Katarom.
Pri odovzdávaní batožiny sa radšej dva krát uisťujem, že na mňa bude čakať v Muskate, hoci sa mi tomu nechce veriť. S trojicou neznámych spolucestujúcich sedíme pri núdzových východoch. Za každým prichádza letuška s poučením čo treba robiť v prípade nehody a či zvládneme takú zodpovednosť. Nikto zo štyroch mušketierov necúvol, tak dúfam, že novonadobudnuté vedomosti ostanú len v teoretickej rovine. Milujem Turkish Airlines, tá ich kuchyňa a višňový džús je maličký kúsok Turecka tu hore nad oblakmi. Chvíľku si pripadám ako v zapadnutej lokante v istanbulskej uličke. Pristávame na Atatürkovom letisku a čakám na druhý let do Muskatu. Hlavu mám plnú toho, aby som rýchlo bežal do centra, ale keď odpočítam všetky presuny, tak by som tam strávil len hodinu a to je strašne málo. Minútové ručičky sa niekoľko krát obtočili okolo vlastnej osi a na tabule odletov sa Muskat nebezpečne blíži na prvé miesto. Odliepame sa od zeme a ja som očami stále na zemi v meste pod nami. Obrovský Istanbul je plný svetiel, ktoré nádherne hrajú do noci všetkými farbami. Tisícky, milióny malých svetielok, ktoré vytvárajú najkrajšie mesto na svete mám pod sebou ako na dlani. Letím do Ománu, no myslím na to ako sa opäť odveziem loďou na čaj do obľúbenej ázijskej štvrti. Po čase sa pod nami podľa mapky objavil iránsky Shiraz, kde som sa túlal pred dvomi mesiacmi. Klesáme a ja sa neviem dočkať. Omán. Arabský poloostrov. Kadidlo. Púšte. Pevnosti. Čo slovo, to závan exotiky! Sú dve hodiny ráno a ja som sa ocitol v jedinej krajine sveta, ktorá sa začína na písmeno „O“ a aby toho nebolo málo, na jej čele stojí sultán. Letisko v Muskate je malé a tak nie je problém nájsť čo treba. Mestská doprava ani mikrobusy o takomto čase príliš nechodia, tak musím ísť taxíkom. V taxi búdke, kde predávajú lístky ma víta sympatické dievča s hlbokými, tmavými očami, príjemným úsmevom a rukami ozdobenými henou. Chvíľku kecáme a má radosť pretože z krajiny odkiaľ som prišiel ešte v živote nikoho nestretla. Rozosmial som ju, že ona je na oplátku prvým ománskym dievčaťom, ktoré som stretol ja. Hľadať hotel a ešte k tomu lacný nie je najjednoduchšie o takomto čase, ale napokon sa predsa len môžem ísť na chvíľku vyspať.
Ranné prebudenie v muskatskej štvrti Mutrah
Muskat môže pripomínať stavebnicu zloženú z niekoľkých od seba odlišných štvrtí. Najstaršia časť známa aj ako starý Muskat je plná zaujímavosti, no nepatrí medzi najživšie štvrte. Neprehliadnuteľná dominanta hlavného mesta je palác sultána Qaboosa. Obrovská, miestami až gýčovitá stavba nedá vyniknúť žiadnej inej budove v okolí. Vedie k nej rozľahlá promenáda prechádzajúca do vydláždeného námestia ako sa na reprezentatívnu budovu patrí. Aj napriek tomu, že leží priamo v srdci starého Muskatu, sultán ju nevyužíva ako svoju rezidenciu, ale len na oficiálne stretnutia s dôležitými návštevami. Jeho žiarivé farby v znamení svetlo-modrej a žltej ukazujú, že naozaj nejde o žiaden konzervatívny palác. Dovnútra sa ísť nedá, tak sa len túlam netypicky prázdnym námestím a zdravím sa s indickými záhradníkmi starajúcimi sa o dokonalý trávnik. Bránu zdobí zlatý symbol celého Ománu, zahnutá dýka khanjar. Každý muž by mal jednu vlastniť a mimo mesta človek stretne starších mužov, ktorí ju stále nosia za opaskom. Omán bol v minulosti známy aj pre obchod s otrokmi a práve na mieste paláca stála kedysi veľká vlajka, ktorá bola snom mnohých z nich. Ak sa totiž otrok dostal až sem a dokázal sa dotknúť miesta, kde bola zástava, stal sa z neho slobodný človek. Je tu také ticho akoby v tých bielych domčekoch s vyrezávanými okenicami nebolo ani živej duše.
Námestie vedúce k sultánovmu palácu
Palác ománskeho sultána
Palác ománskeho sultána
Znak ománskeho sultanátu
Dýka khanjar patrí k symbolom krajiny
Luxusný hotel Al-Bustan
Interiér Al-Bustanu Kedysi sa o Muskate hovorilo, že bol tak obklopený horami až sa k nemu nedalo dostať inak než po mori. Scenéria navôkol vyzerá naozaj prekrásne. Drsné, hnedo-šedé štíty rozprestreli svoje tesáky a zahryzávajú sa do mesta. Šedivé kopce prechádzajú do zástavby bielych domčekov a tie zase do priezračných vôd Arabského mora. Prírodný prístav strážia bez pohnutia dve portugalské pevnosti. Východný výbežok obsadila pevnosť Al-Jalali a zo západu kontrolovala prichádzajúce lode Al-Miraní. Obe pochádzajú z búrlivého obdobia konca 16.storočia, kedy Portugalci ovládali toto územie. Pevnosť Al-Jalali slúžila dlhé roky ako väzenie a dnes sú žiaľ zatvorené pre verejnosť. Obrovská škoda, pretože by to bol určite zážitok liezť po ostrých skalách a strmých schodoch až na ich vrchol. Sú tak prirodzené akoby sem patrili od nepamäti. Bez nich by bola zátoka ako ruže bez svojich farebných lupeňov. Je tak horúco, že aj vyše dvadsať centimetrový farebný krab, ktorého stretávam na ulici sa beží ukryť do tieňu.
Pohľad na starý Muskat ukrytý medzi kopcami
Pevnosť Al-Jalali v muskatskej zátoke
Druhá pevnosť Al-Miraní leží v rovnakej zátoke
Moderná mešita v uličkách starého Muskatu
Pod starobylou pevnosťou
Typická biela architektúra starého Muskatu
Minaret maličkej mešity
Zo starého Muskatu do štvrte Mutrah je to pobrežnou cestou asi 6 kilometrov. Nechce sa mi zbytočne jazdiť taxíkmi a tak si hovorím, že to prejdem a aspoň si zmapujem celé okolie. Slnko je vysoko na oblohe a jeho neviditeľné lúče ma varia za živa. Niet sa čomu diviť, je takmer pravé poludnie. V hlave si premietam všetky horúčavy, ktoré som zažil za posledné mesiace či roky, ale nie je to k čomu prirovnať. Cestou stretávame niekoľko malých kamenných veží, ktoré boli kedysi začlenené do opevnenia. Dnes tu stoja osamotene ako majáky na opustených pobrežiach. Promenáda sa stráca za zákrutou a v diaľke sa znovu objavuje. Oddychujem v životodárnom tieni dreveného altánku a rozmýšľam že sa vyškriabem k jednej z veží, ale slnko je silnejšie ako moje nápady. Minarety v Mutrahu sa zväčšujú a ja sa pomaličky dostávam do mesta.
Mešita pri ceste z Muskatu o Mutrahu
Farebné kachličky a kvety sú na každom kroku
Biela veža na pobreží. Podľa Indov odtiaľ vidno do Indie
Zátoka s drevenými loďami v štvrti Mutrah
Dlhočizná promenáda spájajúca Muskat s Mutrahom
Farebné kraby na skalách Kým v starom Muskate človek nájde pamiatky a pokoj, živá štvrť Mutrah je jej pravým opakom. Najväčším lákadlom tohto miesta je jeho nekonečný trh, ale nájde sa tu mnoho iných zaujímavostí. Vstup do souku, alebo arabského bazáru tvorí kamenný altánok s kupolou a orientálne vyrezávanými oknami. Nedá sa minút, pretože dnu a von vychádzajú ľudia ako včely z úľu. Je fascinujúce sledovať koľko všelijakých národností kráča ulicami mesta. Domáci Ománci sa hrdo nesú vo svojich snehobielych dišdašách, ktorá im zakrýva telo a dlhá látka padá až po členky. Na hlave nesmie chýbať ani typická pokrývka hlavy, čiapočka kuma. Hovorí sa, že ju má ručne vyšívať manželka a potom ju svojmu mužovi daruje. Pakistanci rýchlo kráčajú až ich voľný odev šalvár poletuje vo vetre. Indovia, malí usmievaví chlapíci len tak postávajú či posedávajú pod stromami. Sem tam sa okolo mihnú aj východoázijské črty tváre. Na ženách je tiež pekne vidno ich pestrosť. Tie miestne, či z okolitých krajín zálivu sú často zahalené od hlavy po päty v čiernej abáji a vlasy si starostlivo ukryli pred zrakmi mužov pod šatku. Dievčatá z Indie nosia svoje sári tak farebné a živé, až človek čaká kedy začnú po vzore bolywoodských filmov tancovať priamo na ulici. Číňanky sa s nákupnými taškami prechádzajú promenádou v krátkych minisukniach. Príliš ostrý kontrast kultúr, ale Omán so svojim fungujúcim multikulturalizmom je na to zvyknutý.
Pôsobivý vstup do trhu v Mutrahu
Miestny trh v štvrti Mutrah
Predávajú tu veci od výmyslu sveta
Tradičné čiapočky, ktoré nosia na hlavách ománski muži
Uličky Mutrahu
Spoza rohu zacítim kadidlo. Pôsobí ako magnet na čuchové bunky. Vôňa kadidla, tak typická pre Omán omámi každého návštevníka. Do hlinenej nádoby sa vložia rozžeravené uhlíky a na ne sa napokon položia malé kúsky zaschnutého kadidla. Odrazu na uhlíku tancuje jemný biely dym meniaci tvar každým mávnutím ruky či pohybom vetra. Vysoký, tmavý muž s turbanom na hlave mi pripomína skôr divokého arabského bojovníka z pred niekoľkých storočí ako predavača. S úsmevom mi však vysvetľuje, že to najlepšie kadidlo pochádza zo západu krajiny, z miesta zvaného Dofar, kde leží mesto Salalah. Odtiaľ to je len kúsok do susedného Jemenu. Strom kadidlovníka sa nareže a nechá sa vytiecť lepkavá tekutina, ktorá stvrdne. Kedysi bolo cennejšie ako samotné zlato a ďalekou Arábiou viedli kadidlové cesty, aby sa táto nesmierne vzácna surovina dostala aj do iných častí vtedajšieho sveta. Bazár je plný farieb a neznámych vôní. Indovia sediac pred svojimi obchodíkmi ponúkajú pestrofarebné látky, hodváb z Kašmíru, pašmínové šále alebo oranžové sári. Vedľa dopadajú slnečné lúče na strieborné výrobky a všetko sa rozprávkovo ligoce. Tradičné dýky khanjare majú azda vo všetkých veľkostiach aj cenových reláciách. Priestory obchodu vypĺňajú aj beduínske šperky, kanvice, poháre alebo dekorácie od výmyslu sveta. O pár metrov ďalej na mňa kýva starý muž so šedivou bradou v slušivej splývajúcej dišdaši. Predáva voňavky a o každej dokáže rozprávať dlhé minúty. „Prvá je zo Salalah, táto modrá z južného Ománu a tamtá s presladenou vôňou z Khasabu na polostrove Musandam“. Samozrejme ich musím pekne poporiadku všetky vyskúšať.
Typické nádobky do ktorých sa položí uhlík a na neho kúsok kadidla
Sympatický predavač kadidla na miestnom trhu
Miestny trh v Mutrahu
Vysoký minaret mešity v Mutrahu
Napadlo ma, že som dnes ešte nič nejedol a kúsok od hotela som objavil maličký podnik, kde grilujú ryby. Nepoznám na prvý pohľad ani jednu, no zaujala ma tá, ktorá bola sfarbená do červenej farby. Jeden z dvojice chalanov ju hodí na gril, neustále prevracia a dochucuje orientálnymi koreninami. Prišli sem z egyptskej Alexandrie, takže sme si ľahko našli spoločnú reč. Myslím, že tak dobrú rybu ako od nich som ešte nikdy v živote nejedol. Začiatok bazáru je v znamení maličkej čajovne, kde si už od skorého rána skupinky mužov vychutnávajú svoje dúšky ománskeho čaju. V pohári pripomína skôr kávu ako nápoj z čajových lístkov, ale to je tým, že si do neho pridávajú mlieko a niekoľko lyžičiek cukru. Vôňa čaju ma napokon prenasleduje celým mestom až jej podľahnem aj ja a neviem si ho vynachváliť.
Večerný Mutrah je plný svetiel
Pomerne skoro tu zapadá slnko. Ešte nie je ani šesť hodín večer a obloha nad Mutrahom sa zahalila do čierneho závoja. Svetlá na promenáde sa rozsvietili a celé pobrežie žiari farbami. Domy, ulice, malé podniky a čajovne s príchodom tmy ožívajú a keď ustane denná horúčava ľudia začínajú vychádzať von. Sedia v altánkoch so zlatými strechami a vedľa nich šumí more. Z obchodov dolieha na ulicu vôňa čaju, kadidla, byliniek a silne aromatických parfumov. Sedím na jednej z tucta plastových stoličiek na rohu ulice a popíjam sladký čaj s mliekom. Majiteľ je Ind, tak mi rozpráva o Indii a do toho si zahryzujeme zeleninové samosy. Prvé dojmy z Ománu? To nie je krajina, to je rozprávka s nespočetným množstvom vôní a chutí....
foto: Tomáš Kubuš, Muskat, 24-27.9.2009
