Z Vanu do Ankary má trvať cesta vraj dvadsať, možno dvadsať jedna hodín, ale na dlhé presuny si človek na ceste pomerne rýchlo zvykne. Dokonca natoľko, že mu doma začnú po čase chýbať. Naša cesta smeruje cez Tatvan na západnom konci Vanského jazera a neskôr prechádzame mestami Elazig – Malatya – Kayseri – Kirikkale až do Ankary. Už sa stmieva, keď dosiahneme Elazig, ktoré zasiahlo prednedávnom zemetrasenie. To ma ráno v Mardine zobudila smska, že na východe Turecka je zemetrasenie, no až neskôr sme zistili, že nie v miestach ktorými blúdime, ale tu v blízkosti Elazigu. V niekoľkých mestách v okolí sledujem z okna autobusu stanové mestečká. Menšie i väčšie stany stoja jeden vedľa druhého a v niektorých svietia svetlá. Pôsobia ako veľké lampióny posadené na zem. Musia tu byť desiatky, ak nie stovky ľudí. Smutné miesta pominú a mne spieva zo slúchadiel Kryl svoje piesne. Noc zatemnila všetko navôkol a hviezdne nebo nad východným Tureckom sa predvádza. Krásny kraj.
Budím sa v autobuse nadránom okolo šiestej hodiny s tým, že podľa značiek to máme do Ankary už len 130 kilometrov. Východ slnka nádherne sfarbí oblohu a obzorom sa preháňajú farby od tmavočervenej až po žltú. Tam, kde ešte vládne tieň sa leskne jemná námraza na tráve či stromoch, ale miesta, ktorých sa už dotklo slnko ožili. Opäť je vonku tá dobre známa zvlnená krajina strednej Anatólie, ktorou som prechádzal pred rokom, keď som bol hľadať stopy Chetitov. Zhusťujúca sa zástavba znamená len jediné. Ankara je na dosah ruky. Človek pochopí, aké je to obrovské mesto až vtedy, keď sa snaží predrať cez predmestia do centra mesta. Vystúpime na otogare a vonku si presadneme do mikrobusu, ktorý premáva zadarmo priamo do centra. Pozerám z okna a čakám kedy sa objaví nejaká známa budova či monument, podľa ktorej sa zorientujem. Konečne zbadám špičky minaretov Kocatepe, po čase aj chetitský monument v strede námestia, Anitkabir na kopci a tak viem, že do štvrte Ulus je to už len pár minút.
Tu v Uluse mám vytipovaný hotel, tak nič nehľadáme a kráčame rovno k nemu. Páči sa mi, že leží priamo nad veľmi príjemnou čajovou záhradou, kde som už neraz popíjal čierny či jablkový čaj. Na recepcii sa snažím klesnúť o pár lír a nakoniec sme sa dohodli na 20 TL za osobu, čo je celkom fajn. Na izbe hodím do kúta batoh a teším sa z výhľadu na Anitkabir o čom sa mi ani nesnívalo. Po dlhom presune padne vhod sprcha a aspoň na chvíľku si poležať v horizontálnej polohe. Je čas obeda, tak ešte predtým ako sa vyberieme za spoznávaním si na obed v malej lokante doprajeme výborný iskender kebab. Konečne sa mi podarí navštíviť ruiny rímskych kúpeľov. Pri prvej návšteve Ankary sme ich cielene vynechali, pri druhej som sem prišiel 15 minút po záverečnej a dnes prišlo na deň D. Rozprestierajú sa hore na vŕšku odkiaľ je ako bonus nádherný výhľad na Ankaru. Výhľad dokonca miestami zatieni aj samotné vykopávky niekdajších kúpeľov. Najkrajšie zachované je hypokaustum, ale inak sú celé kúpele premenené na ruiny. Atmosféru dotvárajú naukladané staroveké náhrobky. Sú tu grécke, rímske, zopár židovských a niekoľko ďalších.
Náhrobky na mieste rímskych kúpeľov
Pohľad na modernejšie časti Ankary
Najkrajšie zachovalá časť rímskych kúpeľov
Jeden z mnohých náhrobkov
Uličkami stúpame k Juliánovmu stĺpu až sa ocitneme na námestí plnom holubov pri svätej mešite Haci Bayram. Mám pocit akoby tu holubov z roka na rok pribúdalo. V okolí stojí niekoľko stanov slúžiacich ako mešity, pretože Haci Bayram je v rekonštrukcii. Tesne vedľa stoja ruiny slávneho Augustovho chrámu, ktorého steny sú popísané skutkami božského cisára. Motáme sa okolo starých, farebných domčekov na úpätí Citadely a môžeme ísť hore. Park hore na Citadele je plný detí v uniformách. Lietajú zo strany na stranu a učitelia už asi dávno rezignovali. Chalanov odprevadím k Múzeu Anatólskych civilizácii a ja sa vrátim do parku, kde si vyložím vrecko so sušenými marhuľami, ktoré som kúpil od dedka na trhu a píšem si denník. Odrazu sa park vyprázdnil a je tu neskutočný pokoj. Je tu krásne. Príjemné počasie, že si ani neviem predstaviť čo to bude doma, keď si spomeniem že v emailoch sa spomínalo slovíčko „sneh“. Tu na sýtomodrej oblohe niet snáď ani obláčika.
Juliánov stĺp v starom meste
Námestie plné holubov
Chrám cisára Augusta
Pohľad do staroveku
Mešita Haci Bayram
Pohľad na hradby tiahnúce sa Citadelou
Domčeky nalepené na Citadele
Farebnosť starých domov
Augustov chrám, minaret mešity Haci Bayram a Ankara
Pomník otca tureckého národa Atatürka sa na modrom pozadí perfektne vyníma. Prechádzame sa jeho nádvoriami a múzeami, pričom mi vôbec nevadí, že som sa ním pred pár mesiacmi túlal. Stále je tu čo objavovať. Pre krásne čistú viditeľnosť sú dokonca vzadu nad mestom vidieť vrcholky kopcov posypané jemným snehom. V lete je nad mestom často smog alebo opar a nič v výhľadu nie je. Medzi neforemnou zástavbou sa vynímajú aj štyri vysoké minarety mešity Kocatepe. Strážiaci vojaci si raz za čas vymenia svoje miesta a hlavné nádvorie sa pripravuje na veľkú slávnosť. Zajtra bude oslava výročia víťazstva pri Çanakkale, takže všetko musí byť pripravené na jednotku. Slnko začne pomaly padať do krajiny a tak sa poberieme nazad do mesta. Kým prídeme do štvrte Ulus už sa stihli rozsvietiť svetlá obchodov, áut, ale aj pouličných lámp. Kde inde by sme strávili večer než v našej čajovni priamo pod hotelom? Sedíme pri horúcom čaji s chuťou a vôňou jabĺk a kecáme. Je na čase sa ísť po nočnom autobusovom presune vyspať.
Prístupová cesta k Atatürkovom pomníku
Monumentálne mauzóleum, kde je pochovaný Atatürk
Anitkabir
Jeden z exponátov v Atatürkovom múzeu
Mešita Kocatepe je najväčšou mešitou Ankary
Čestná stráž pred Atatürkovým mauzóleom
"Ne mutlu türküm diyene"
Mešita Kocatepe sa vyníma nad mestom
Namiesto toho, aby sme dnes strávili celý deň v hlavnom meste sme si pred pár dňami vymysleli, že keď už tu budeme spravíme si výlet do 110 kilometrov vzdialenej dedinky Yassihöyük. Tá je totiž bránou do starovekého Gordionu, kde by sme radi pobudli nejakú chvíľku. Ešte doma, keď sme si pripravovali trasu sme na Gordion ani nepomysleli, ale v jeden iracký večer preberáme čo nás ešte čaká a napadlo nás „prečo si nezájsť do Gordionu?“ Mám rád takéto nápady a ešte radšej som, keď takéto nápady ožijú a vtiahnú nás do seba.
Batohy si necháme v hoteli s tým, že sa večer pre ne zastavíme. Ankara už ráno žije svojim typickým ruchom. Kúsok od námestia Ulus sa odvezieme metrom s prestupom v Kizilay až na obrovský otogar AŞTI. Spoj do Polatli vraj máme hľadať na hlavnej ulici a len čo vylezieme pri cestu, už pri nás stojí dolmuş našim smerom. Krásne nám to vyšlo. O minútu sa za 5 TL vezieme do Polatli, odkiaľ budeme musieť nájsť dopravu až ku Gordionu. Ešte však netušíme ako. Vystupujeme v centre neveľkého mestečka a pri železničnej stanici sa k nám priplietol chlapík, ktorý hovorí aj trochu anglicky. Ujal sa nás a chce nám pomôcť. Zisťuje ako môžeme ísť do dedinky Yassihöyük, aby sme sa do Gordionu dostali. Teraz je tri štvrte na jedenásť a najbližší spoj by mal ísť o tretej hodine. To je príliš dlhé čakanie, no má to jeden „maličký“ háčik. Naspäť z Yassihöyüku už nejde nič do Polatli. Rozmýšľame. Nápady blýskajú v hlave ako počas búrky a zase zhasínajú, ale hovoríme si, že buď počkáme, dostaneme sa tam a odtiaľ niečo vymyslíme alebo tých zvyšných 18 kilometrov pôjdeme peši. Najmä ten druhý nápad nemá želanú podporu, no keď si nad ním lámeme hlavu a počítame, pristaví sa pri nás dedko, ktorý nevie ani slovo po anglicky, avšak má v ruke tromf. Svoje kľúče od mikrobusu, ktorý šoféruje. Šťastie sa na nás usmialo. V týchto momentoch si človek poďakuje, že tej turečtine venoval nejaký čas. Dohodneme sa, že o dvanástej pre nás príde pri roh ulice, odvezie nás do Gordionu, tam si dáme čas kedy sa stretneme a príde nás vziať naspäť. Chce za to len 5 TL od každého. Zdá sa mi to neskutočné, ale predsa sa to deje.
Pred odchodom sa túlame uličkami Polatli. Na hlavnom námestí vyrástol stan ozdobený tureckými vlajkami a všade sa mrvia ľudia. Dnes je výročie víťazstva pri Çanakkale a tak sú mestá odeté do slávnostného šatu. Pred vstupom do stanu každému nalievajú čaj a ponúkajú presladené kocky lokumu. Vo vnútri sú vystavené staré fotografie vojakov, ktorí bojovali a pochádzali z tohto mesta, ich mená, rôzne rekonštrukcie a z mikrofónu sa neustále opakuje hlas, ktorému nerozumieme. Vonku pred stanom sa stretávajú dedkovia, popíjajú čaj a tešia sa z pekného jarného dňa. Na obed si dáme çig köfte a po ňom si v obchode kúpime asi 30dkg nasolených slnečnicových semiačok. Tak a teraz sme praví Turci. Pár minút po dvanástej prichádza náš dohodnutý mikrobus a vyrazíme za vysneným cieľom.
Socha Atatürka na malom námestí v Polatli
Výstava ku dňu oslavy
Mešita v centre mestečka
Posedenie na námestí
Krajina starovekej Frýgie zaujme na prvý pohľad. Roviny sú zjazvené vysokými pahorkami, ktoré pripomínajú mohylové hrobky. Mnohé hrobkami skutočne boli a pod mnohými sa ešte môže skrývať nejaký ten kúsok skladačky s názvom história. V celej Frýgii je ich viac než stovka, ale len necelá polovica bola preskúmaná. Začiatok dedinky Yassihöyük označuje obrovská mohyla, ktorá prevyšuje všetky ostatné naokolo. Z bočnej strany pripomína obyčajný kopec obrastený trávou. Obyčajným však nie je ani zďaleka, pretože pod jeho hlinenou strechou sa ukrýva hrobka legendárneho kráľa Midasa. Lístky predávajú v malom múzeu naproti, ktorý platí aj do hrobky aj do muzeálnych siení. V múzeu je len pár miestností s nálezmi objavenými na neďalekej Akropole. Zaujme však model Midasovej hrobky ako mohla vyzerať pred niekoľkými storočiami.
Obrovský kopec je v skutočnosti hrobka kráľa Midasa
Model hrobky kráľa Midasa v miestnom múzeu
K monumentálnej hrobke vedie prístupová cesta s tabuľou z ktorej sa dá čo to dozvedieť. Po vstupe do hrobky sa ocitneme v hale odkiaľ pokračuje úzka kamenná chodba až do stredu mohyly. Až na jej konci mal odpočívať kráľ, ktorého dotyk menil všetko na zlato. Presne na konci takýchto chodieb sa zvykli nájsť poklady a ani Gordion nebol výnimkou. Archeológovia tu objavili drevenú komoru so samotnou hrobkou. Kráľa sem mali pochovať v polovici 8.storočia pr.Kr. Pohrebná komora bola približne 5x6 metrov veľká a pri jej odkrývaní našli veľa keramiky, pohárov, šperkov či iných drobností. Hoci sa dnes nedá s určitosťou povedať či išlo skutočne o legendárneho kráľa Midasa, každý tu tomu verí a to je mnohokrát silnejšie než čokoľvek iné. A potom prečo by to tak nemohlo byť? Stojíme na konci chodby a spoza železných mreží hľadíme na obrovské drevené trámy tvoriace hrobku. Duch tohto miesta má však určite väčšiu silu, než skutočnosť, pretože je hrobka sprístupnená len minimálne.
Midasova hrobka
Vstupná brána do starovekej hrobky kráľa Midasa
Drevená hrobová komora
Staroveká Citadela niekdajšieho mesta leží od hrobky asi tri kilometre. Yassihöyük je dedinka zaspatá v čase a priestore, akých by sme v Turecku našli stovky. Len my traja vtláčame kroky do prašnej cesty, inak sa tu nepohne ani vetva stromu. Niektoré domy sú rozbité akoby tadiaľto len nedávno prešiel front. V diaľke sa vyrysoval kopec, ktorý by mal byť našou Citadelou. Strmou cestou sa nám podarí vyškrabať sa až na vrchol a zistíme, že to nie je miesto aké hľadáme. Objavili sem tu len pár nepatrných kamenných základov. Až susedný kopec predstavuje Citadelu starého Gordionu. Vylezieme na okraj kopca a celý nám leží pod nohami! Tu niekde mal slávny Gordias spraviť svoj nezničiteľný gordický uzol. Tu niekde sa mal zastaviť Alexander Veľký, ten istý uzol preťať a tak sa mal podľa legendy stáť pánom Ázie. Koľko príbehov sa tu skrýva medzi týmito kamennými ruinami.
Vykopávky na jednom z kopcov, ktorý však ešte nebol Citadelou
Nikoho tu nie je, tak si nájdeme cestičku cez ostnatý drôt a dostaneme sa dole medzi vykopávky. Akoby bol Gordion strateným miestom hore na kopci a nikoho nenapadlo dosiaľ ísť sa pozrieť čo je na jeho vrchole. Úžasný pocit, že sme tu sami. V marci sa tu všetko naokolo zelenie a tráva vyzerá, že po nej ešte nikto tento rok nešliapal. Vysoké kamenné múry predstavujú frygíjsku bránu do mesta starú cca 2600 rokov. Touto bránou sa vchádzalo do mesta a kamennou rampou sa do neho pokračovalo. Dnes zostali z Gordionu len ruiny rozbiehajúce sa do všetkých svetových strán. Stredom sa tiahne prázdny priestor nádvoria a okolo neho stálo niekoľko terasovitých domov. Kamene mesta pomaly na niektorých miestach prerastá tráva. Kráčame bývalými ulicami a všade sú pohodené menšie i väčšie črepy. Tu by sa hralo na archeológov. Chvíľku sa aj prehrabujeme kopami hliny, ale žiaden významný nález nám v rukách neskončil, skôr sme to brali ako srandu. Sadneme si na kamenný múr a vyhrievame sa na slnku zatiaľ čo si čítam o Gordione.
Ruiny starovekého Gordionu
Mesto sa premenilo na hŕbu kamenia
Pri vstupe do mesta
Zvyšky niekdajších múrov
Prechádzka starovekým mestom
Kamenné múry Gordionu
Zlezieme z kopca a vydáme sa na cestu nazad do Yassihöyüku. Po pár minútach počujeme tlmený výbuch a 300 možno 400 metrov od nás sa odrazu k nebu dvíha čierny kúdoľ dymu a plamene. Horí možno desať minút a potom po ňom niet takmer ani stopy. Na nádvorí múzea si počkáme na náš dohodnutý mikrobus, aby nás hodil naspäť do Polatlı. Do Ankary chceme ísť vlakom a dokonca je lístok na vlak o polovicu lacnejší než dolmuş. Vo vlaku to na mňa nejako doľahlo a hlava mi v mikrospánku spadne minimálne sto krát. V Ankare sa vrátime do hotela pre batohy, dáme si tavuk kebab, posedíme si pri pohároch jablkového čaju a vypadneme smer vlaková stanica. Berieme to skratkou cez Gençlik Park, ktorý je už konečne hotový. Celý je krásne vysvietený, stromy zdobia malé svetielka, po chodníkoch behajú hviezdy alebo mapa celého sveta. V jazere sa odrážajú svetlá mesta, mosty, stromy a doliehajú sem hlasy z blízkeho lunaparku. V lete a teplých mesiacoch tu musí byť raj.
Za dedinou
Večer v novootvorenom parku Gençlik
Posedíme si tu, ale večer začína byť chladno, tak sa presťahujeme na stanicu. Pristavia náš vlak. O deväť hodín sme v Istanbule.
foto: Tomáš Kubuš, Ankara, Polatli, Gordion, 17-18.3.2010
