Južný Kaukaz je pre našinca stále akosi neznámy, hoci sa z roka na rok čoraz viac otvárajú dvere do týchto krásnych krajín. Niekedy počúvam, že je to bývalý Sovietsky zväz a tak tam nič nie je. Pre niekoho je to príliš blízko a preto ho obchádza. Dodnes si o Kaukaze držíme niekoľko predsudkov, no stačí ich hodiť za hlavu a región sa každému odvďačí nádhernými miestami a unikátnymi zážitkami.
Svet Azerbajdžanu je orientálnou bránou. Baku hrá na prvý dojem. Obrovské, moderné paneláky, stavby za aké by sa nehanbil ani Dubaj, moderné nábrežie Kaspického mora, Tri plamene nad mestom a uličky starého mesta, kde sa zastavil čas. Miestami pripomína Paríž, inokedy zase orientálne mestečko plné úzkych uličiek a starých karavanserájov a mešít. Baku je luxusné pozlátko, ktoré sa stratí pár kilometrov za jeho hranicami. Petroglyfy v Qobustáne si pamätajú viac, než všetky azerbajdžanské mestá dokopy a stále tu zdobia skaly. Unikátnymi sú však aj bahenné sopky, ktoré sa dvíhajú z krajiny a chrlia studené blato. Najviac na svete ich je práve v Azerbajdžane, no stále sa o nich takmer nehovorí. Bývalé hlavné mesto Šamachi sa premenilo na ruiny a dnes na jeho mieste stojí moderné mestečko s mešitou a pahorkom so starými hrobkami. Šeki je so svojim Chánovým palácom a trhoviskom azda najexotickejším miestom v krajine. A bonus? Robia tu tú najlepšiu chalvu na Kaukaze!
V Gruzínsku sa všetko zmení. Ľudia sa viac usmievajú, sú zhovorčivejší a hoci ruštinu veľmi nemusia, vám ju prepáčia, pretože aj vďaka nej sa s vami porozprávajú. Východná oblasť Kacheti je pretkaná vínnou cestou a malé mestečko Signagi sa premení na najpríjemnejšie miesto celej cesty. Chráni ho hradba, pár veží, tvorí ho niekoľko uličiek, kostol a hoci nemá žiadne výrazné pamiatky, budete ho milovať len pre to aké je. Malé rodinné podniky s domácou gruzínskou stravou sa vynárajú z roka na rok a večer v Signagi pri západe slnka s pohárom gruzínskeho vína Saperavi, syrom Sulguni a šašlíkom so zeleninovým šalátom, ktorý skutočne chutí ako zeleninový šalát bude nezabudnuteľný. Kláštory v Alaverdi či Gremi dotvárajú krajinu posiatu viničom a aká by to bola návšteva Kacheti bez ochutnávky gruzínskeho vína? Je iné ako to na ktoré sme zvyknutí, no o tom je cestovanie. Každá chuť či podnet, ktorý nepoznáme nás obohatí. Ak to teda dovolíme. Medzi najpríjemnejšie prekvapenia východného Gruzínska patrí kláštorný komplex Davit Garedža. Hŕstka mníchov, pár ľudí a fresky ukryté v jaskyniach celé stáročia. Dokonalý únik na vyčistenie hlavy. Pod Kaukazom v mestečku Kazbegi alebo ak chceme Stepansminda čas uteká inak. Nad hlavou rastú vysoké štíty a zasnežená špička Kazbegu s 5047 metrami. Tam niekde je Prométeus alebo gruzínsky Amirani. V Stalinovom múzeu v Gori sa nezmenilo nič. Stále miestne sprievodkyne nespomenú ani jednu jedinú obeť režimu, ktorý spoluvytváral a radšej ukazujú rozprávkový drevený domček, kde sa narodil a pancierový vlak, kde ako jeden z najmocnejších mužov sveta svojho času cestoval. Tbilisi mám spomedzi kaukazských miest najradšej. Krásne kostoly, atmosféra starého mesta, kaviarničky, reštaurácie, život. To všetko tu človek nájde na malom kúsku zeme. Milujem jeho staré uličky s rozpadávajúcimi sa domčekmi, kde do ulíc vytŕčajú drevené balkóny a ľudia sedia len tak vonku ako pred desaťročiami. Na večeru chačapuri, čvištari, lobiani alebo cchinkali a ako dezert čurčchela.
Náhorný Karabach sa len pred dvomi mesiacmi ocitol v ostrom konflikte, najhoršom od roku 1994. Prestrelky, mŕtvi vojaci, mŕtvi civilisti, zničené domy aj vojenská technika. Pár dni, ktoré otriasli regiónom sú už minulosťou a keby človek nevedel, že sa tu niečo dialo, nikdy by ho to nenapadlo. Sobotný večer na námestí v Stepanakerte je živší, než v akomkoľvek slovenskom meste. Desiatky ľudí sa prechádzajú, sedia na lavičkách, naháňajú sa na bicykloch, korčuliach alebo posedávajú v podnikoch na pive, víne či neskorej večeri. Toto je Náhorný Karabach? V kláštore Gandzasar na pahorku nad Vankom práve prebiehala krásna arménska omša a vzduch bol nasiaknutý kadidlom. Atmosféra až priveľmi pripomínala Jeruzalem. Stopy vojny dodnes badať v mestečku Šuši nad Stepanakertom. Zničené domy, zničené mešity a zničené osudy. Karabach má však veľa tvárí, nie len tú vojnovú.
Arménsko by laikovi, ktorý tu nikdy nebol mohlo splývať s Gruzínskom do jedného celku. Obe krajiny sú však veľmi odlišné. Akoby sa zaseklo v čase. Niekde to je myslené v dobrom, inde v zlom. Kláštor Haghpat sa predviedol nádherným svetelným lúčom, ktorý dopĺňal modlenie dvoch mníchov pod veľkou kupolou. Odzun zase hrdo stál na pahorku a nenechal sa zastrašiť ani hlučnou a prichádzajúcou búrkou. V Arménsku je ťažké vybrať najkrajší kláštor. Mnohé stavby totiž dotvára ich unikátna poloha. Dvojica kláštorov nad Sevanským jazerom je krásna práve vďaka tomu, že pod nimi sa trbliece hladina slávneho jazera a celý obraz dotvára panoráma zasnežených kopcov. Kedysi sa touto krajinou prepletal aj prítok Hodvábnej cesty a tesne pod priesmykom vo výške 2410 mnm túto epizódu dejín pripomína Selimov karavanseraj. Prázdny, opustený, no napustený dejinami. Stačí si sadnúť pri neho, vybrať syr, chlieb a spraviť si piknik v tieni histórie. Jeden z najpozoruhodnejších kláštorov je Tatev. Ďaleko od všetkého, no vďaka tatevským krídlam ako znie názov lanovky zapísanej v Guinesovej knihe rekordov je odrazu blízko. Treba ho vidieť a zažiť. Noravank so svojimi reliéfmi je úplne iný a Khor Virap so siluetou Araratu tiež. Jerevan pôsobí modernejšie než Tbilisi, no oproti Baku je len chudobným príbuzným. Veľké bulváry, červenkastý tuf, chuť koňaku Ararat, sochy umelcov a kaviarničky. Niečo v sebe toto miesto určite má.
Nielen ono, ale celý región. Tak čo, ešte stále máme v hlave predsudky, že ide len o „Sovietsky zväz“?
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Južný Kaukaz jún-júl 2016
