Náhorný Karabach (foto)

Dlho som túžil pozrieť si na vlastné oči Náhorný Karabach. Takéto miesta ma niečím priťahujú. Pri plánovaní cesty na južný Kaukaz bolo niekoľko bodov, ktoré som nechcel vynechať. Karabach bol jedným z nich. Náhorný Karabach. Artsakh alebo Čierna záhrada, všetky tieto slová označujú jedno a to isté. Územie vkliesnené medzi Azerbajdžan a Arménsko, ktoré si toho vytrpelo už príliš veľa...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (28)

Náhorný Karabach nieje miesto, kde by človek išiel za pamiatkami. Aj tu ich však nájde, ale keby sme išiel návštevník len za nimi, môže odísť sklamaný. Najväčším lákadlom je návšteva kláštoru Gandzasar, ktorý leží asi hodinu cesty maršrutkou z hlavného mesta po rozbitých cestách a nakoniec si ešte treba odšliapať pár kilometrov na vrchol kopca. Cestou hore nás sprevádzal dážď a údolia boli ponorené do krásnej, podmanivej hmly z ktorých vytŕčali vrcholky prenikavo zelených hôr. Vo vnútri slúžil kňaz omšu, tak som sa stal neviditeľným a z kamenných schodov sledoval toto pre nich každodenné divadlo. Zmoknutý, spotený, no rád že som tam. Navštívili sme aj pevnosť Askeran, ktorej kamenné múry sa tiahnú svahom ako veľký had. Túlame sa vysokou trávou a taxikár na nás kričí a gestikuluje, aby sme zastavili. „Mínové pole?“ prvé čo mi prebehlo hlavou. „Keď pôjdete ďalej dávajte si pozor na zmije!“ Niekedy poteší aj to, keď človek počuje že sú niekde len zmije. Hlavné mesto Stepanakert je zaujímavé aj nezaujímavé zároveň. Záleží od toho ako sa na neho človek pozerá. Staré socialistické budovy sa rozpadávajú kúsok po kúsku zatiaľ čo ľudia posedávajú na svojich balkónoch a sledujú čo sa deje v uliciach pod nimi. Malá autobusová stanica je rozbitá, ale funguje všetko tak ako má. Tržnica s ovocím a zeleninou zíva prázdnotou. Akoby už mesto dávno umrelo, ale ešte stále sa snaží dýchať. Vojna poznačila príliš veľa ľudí. Taxikár nám rozpráva ako bojoval a keď sa dozvie, že chceme ísť do múzea tohto konfliktu zadarmo nás tam odvezie. Portréty mladých, ale aj starších mužov sú rozvešané na stenách. Každá tvár má v sebe príbeh, ktorý ukončila vojna. Stretneme ženu, ktorá stratila svojho syna a preto teraz spravuje múzeum nezvestných vojakov. „Stále sa ich domov nevrátilo viac než 700“. Neuveriteľné číslo, ale aj atmosféra miesta ktoré naháňa zimomriavky po tom čo nám ukáže sako v ktorom sa jej syn Spartan ženil. „O tri mesiace už odišiel a nikdy sa nevrátil“. Karabach nieje veselé miesto, ale ľudia sa s tým naučili žiť. Aj tu sa potvrdí ono známe „Lepšie raz vidieť, ako sto krát počuť“. Ak aj Vás zaujíma ako to dnes v Karabachu vyzerá, nech sa páči...