Náhorný Karabach. Návraty (fotogaléria)

Na cestovaní nie je krásne a úžasné len to, že človek neustále spoznáva nové a nové miesta, tváre, ľudí či krajiny, ale to čo na cestovaní milujem sú návraty na miesta, ktoré som si svojim spôsobom dokázal zamilovať...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Náhorný Karabach stále zaváňa dobrodružstvom a zážitkami. Nie je to miesto, kde sa musíte báť, že sa budete tlačiť medzi turistami z celého sveta a často krát budete jediní, kto sa bude prechádzať ulicami, trhoviskami či kláštormi. To sľubuje ešte intenzívnejšie prežívanie okamihov, ktoré dokáže Náhorný Karabach namiešať. Vojna sa pominula, no stopy na ňu tu už budú navždy. Budú sa odrážať vo vráskach ľudí, ktorí tu prišli o to čo najcennejšie čo mali, no peniaze či majetky to neboli. Bude rezonovať aj v múzeách či zničených domoch, no už ju tu nie je cítiť. Náhorný Karabach so svojim hlavným mestom Stepanakert kráča a hľadí dopredu. Aj za tri roky odkedy som tu nebol sa veľa zmenilo. Námestia dostávajú nový poťah, stavajú sa budovy, banky, fontány a kde tu sa objavia aj sochy. Pre nás bežná rutina, no ľudia, ktorí roky poznali len strach a smrť si tieto detaily všedného života dokážu vážiť viac. Je krásne prísť na trhovisko, kde budete jediný turista a stanete sa atrakciou. Nebezpečný Karabach. Avšak inak ako si ho ľudia predstavujú. Najväčšie nebezpečenstvo tu hrozí z toho, že raz Vás starček pohostí vlašskými orechmi veľkými ako detská päsť, inokedy Vám odkroja z granátového jablka s chuťou akú nenájdete snáď ani v Perzii a napokon sa niekto objaví kto sa s Vami bude chcieť porozprávať nad pohárom čaju. Farebný stepanakertský trh je miestom, ktoré si už človek bude pamätať navždy. Babičky stojace za svojimi pultmi šúľajú cesto, aby vytvorili špecialitu zvanú zengelovhats naplnenú bylinkami z neďalekých karabašských lúk. Padne tma, mesto stíchne, kde tu sa v oknách mihotajú svetlá, no čajovne žijú. Biele čajníky stoja na stolíkoch, nad nimi tancuje takmer neviditeľná para, ktorá sa vzápätí rozplynie a zmizne. Čaj a príbehy idú k sebe od nepamäti a buď sedíte sami a spomínate na to čo ste prežili za deň, alebo sedíte s miestnymi, ktorí majú vždy čo povedať. Nielen Stepanakert vonia návratmi. Aj ťažko skúšané mestečko Šuši na kopci ožije v spomienkach. Je upravenejšie ako bolo a hoci tu badať tiež stopy vojny. pripadá mi veselšie. Pod nádhernou katedrálou sa túla kňaz v tmavomodrom rúchu a dodáva scéne tajomný nádych. Vnútro je prázdne, tiché, len sviečka občas praskne pod ťarchou plamienka. Nielen karabašské mestá priťahujú, ale aj posvätný kláštor Gandzasar. Leží od Stepanakertu asi 40 kilometrov, no nikto nevie či to bude trvať hodinu alebo dve. Konieckoncov, nikoho to ani nezaujíma. Hľadal by niekto relikvie Zachariáša, otca sv.Jána Krstiteľa na takomto mieste? Ďalšie tajomstvo Náhorného Karabachu. V mestečku Vank je pokoj a ticho ako vždy. Len niekoľko obchodov zmenilo letáky, no inak sa nezmenilo takmer nič. Teda okrem dažďu. Naposledy sme tu zmokli do nitky a teraz ako by sa Vank chcel ospravedlniť a pokryl nebo nádhernou modrou. Výhľady od kláštora nemajú chybu. Doliny, údolia, mestečká, stromy a lesy bežiace ku skalám, zasnežené pahorky hôr, Slovíčko Náhorný tu človek dokonale pochopí. Návraty na známe miesta majú svoju silu. Majú v sebe niečo magické. Rovnako ako Náhorný Karabach.