V noci sa nad Náhorný Karabach zišli snáď všetky mraky z celého sveta. Poriadne pršalo, búrka bičovala parapety a silné ohlušujúce hromy a blesky vytrhávali zo spánku. Ráno po prebudení však našťastie neprší, hoci všetko vonku je stále mokré. Na rozbitej stanici rozmáčanej nočnou búrkou nám miestni pomohli nájsť tú správnu maršrutku a tak si kupujeme lístky do mestečka Vank pod kláštorom Gandzasar na severe Náhorného Karabachu. Bez pasov nám ich nepredajú, pretože si musia zapísať, kde sa budeme potulovať. Štyridsať kilometrov po karabašských cestách znamená necelú hodinku a pol v roztrasenom dopravnom prostriedku. Krajina neustále stúpa, klesá do údolí a celá je prikrytá lesmi. Kamkoľvek sa človek pozrie vidí kopce. Míňame pomerne širokú rovinu, ktorá bola kedysi mínovým poľom. Značka hlási, že už sú všetky míny odstránené, ale aj tak by ma nikto nepresvedčil ísť sem na piknik. Obloha sa znovu zatiahne a občasné kvapky sa roztrieštia o predné sklo.
Maršrutka zastaví na hlavnej ulici a vzápätí sa vyprázdni. Sme na mieste. Vystúpime v mestečku Vank naproti obchodu. Pár metrov odtiaľto stojí Titanic, teda aspoň miestni tak prezývajú veľký hotel s reštauráciou v tvare obrovskej lode. Patrónom Vanku sa stal miestny rodák Hairapetian, ktorý síce žije v Moskve, no peniaze sú jeho posledným problémom. Investoval nielen do výstavby gýčového hotela, ale financoval aj stavbu cesty a miestnej školy. Pod strieškou obchodu počkáme niekoľko minút, kým prestane popŕchať a môžeme sa vydať na cestu. Domáci nám radia, aby sme stúpali stále po hlavnej ceste a ona nás dovedie ku kláštoru.
Zelená krajina Náhorného Karabachu
Hmla a oblaky schádzajú do údolí
Kláštor vidno pomedzi stromy ako majestátne stojí na vrchole kopca. Odtiaľto to je ešte asi 4-5 kilometrov. Nechávame za sebou prvé zákruty a pod nami sa krásne odkryje pohľad do údolia naplneného tajomnou hmlou odkiaľ vykúkajú len vrcholy stromov. Všetko naokolo získalo nádych magického miesta, ktoré akoby nepatrilo na tento svet. Spustil sa poriadny dážď, ktorý sa vzápätí premenil na letnú búrku, blesky rozsvecujú oblohu a my sme kúsoček pred kompletným premočením. Pristihnem sa pri tom ako sa mi celá táto scéna nesmierne páči. Len si tak vykračovať Náhorným Karabachom k starému kláštoru, zatiaľ čo krajinu bombardujú tisíce dažďových kvapiek. Zdá sa akoby zákruty nekončili a neustále stúpame vyššie a vyššie až kým sa pred nami vyrysuje strecha kláštora. Už je na dosah ruky. Pár metrov pod samotným svätostánkom stojí cintorín postavený do svahu. Ľudia majú vo zvyku podobizne svojich blízkych vytesať na náhrobný kameň. Ako na všetkých takýchto miestach aj tu je vytesaných niekoľko mladých vojakov v uniformách. Všetci ľudia smerujú do kláštora, len jeden starší manželský pár zostáva pomaličky kráčať medzi náhrobkami.
Kláštor Gandzasar je už na dosah ruky
Pri kláštore
Menší cintorín na prahu kláštora
Kláštor Gandzasar
Meno kláštora Gandzasar by sa dalo preložiť ako „poklad na kopci" a tu hore stojí už od 13.storočia. Samotný kláštor sa nachádza až za vysokým kamenným múrom. Hovorí sa, že kostol sv.Jána Krstiteľa ukrýva vo svojich útrobách relikvie patriace Zachariášovi, otcovi muža, ktorý svojou rukou krstil Ježiša Krista v rieke Jordán. Vonku je vďaka dažďu chladno, ale akonáhle vstúpime dnu obklopí nás príjemné teplo a dusno. V rohoch kostola horia sviečky a kúsok od oltára stojí niekoľko ľudí. Sedím ticho na kamenných schodoch a sledujem omšu. Kňaz sa obráti smerom k oltáru a prednáša mne nezrozumiteľným jazykom, načo sa každú chvíľku ľudia prežehnajú. Pokloní sa, odíde a po jednom všetci prichádzajú k oltáru, aby vzali do dlane veľký ozdobený kríž a pobozkali ho. Vyzerá ako múzejný kúsok ozdobený drahými kameňmi a určite má viac než storočie. Veľmi príjemne sa na tomto mieste rozjíma. Vonku pred kostolom stoja v skupinkách ľudia a medzi sebou sa zhovárajú alebo sa ponúkajú malými koláčikmi. Malé deti behajú sem a tam po zelenej tráve a rodičia ich nestačia napomínať. Steny chrámu zdobí nádherná vyrytá výzdoba v podobe krížov, nápisov a zaujímavých reliéfov. Jeden z nich zachytáva posledné hodiny Ježiša Krista na kríži a ďalší napríklad obrázok Adama a Evy. Hovorí sa, že kláštor Gandzasar patrí spoločne s arménskymi kláštormi Hovhannavank a Haričavank k skvostom starej arménskej architektúry 13.storočia. Jeho význam podčiarkuje aj to, že je dnes sídlom karabašského arcibiskupa a kedysi dávno tu sídlil jeden z katolikov arménskej cirkvi. Dážď dodáva celému miestu zvláštnu, ale príťažlivú atmosféru.
Pri kláštore
Prítmie vo vnútri kláštora
V kláštore
V kláštore horí niekoľko sviečok
Vonku pred kláštorom
Vytesané do kameňa
Reliéf na kláštore
Kláštor Gandzasar
Kupola kláštora so zvonicou
Mestečko Vank pri pohľade z kláštoru je len zhluk niekoľkých domov
Vyšliapali sme si to poctivo až sem hore, tak sa po vlastných vrátime nazad do Vanku. Zastaví pri nás auto, či nás hodí dole, ale zdvorilo odmietame s tým, že sa neponáhľame. Po niekoľkých kilometroch sa ocitneme znovu v mestečku Vank, ktoré nás víta búrkou. V malom obchodíku si kúpime pitie na osvieženie a čosi malé pod zub. Ochutnáme typické orechové koláčiky na odporúčanie predavačky. Vezmeme si ich niekoľko a nevieme sa ich nabažiť. Náhorný Karabach je známy svojimi orechmi a tieto koláčiky to len a len potvrdzujú. Sú plné vlašských orechov a doslova vypadávajú von s každým sústom.
Titanic. Reštaurácia s hotelom zíva prázdnotou
Stena oblepená ŠPZtkami
Kláštor Gandzasar pri pohľade z Vanku
Maršrutka nazad do Stepanakertu odchádza za viac než hodinu a pol a keďže vonku fúka nepríjemný, studený vietor, ideme si sadnúť do reštaurácie v Titanicu. Dnes zíva prázdnotou a je problém natrafiť na obsluhu. Nečakali sme, že sa ocitneme v komédii. Listujeme si jedálny lístok a keď sme natrafili na boršč, hneď sa nám zbehli sliny a voláme čašníka. „Dva boršče" objednáme a čašník si starostlivo písmenko po písmenku zapíše na papier. O desať minút sa vráti s utrápeným výrazom a s tým, že boršč nemajú. „Chcete ten boršč?" aj napriek tomu sa pýta. „Áno chceme, ale povedali ste, že nie je" vravíme. „Neskôr bude" kontruje. „Tak v tom prípade si dáme" potešíme sa, no vzápätí čašník doplní, že síce bude neskôr, ale veľmi neskoro. Asi až večer. Asi. „Tak potom si boršč nedáme" hovoríme už takmer so smiechom. Objednáme si zelený čaj. Po dlhšej odmlke prinesie kanvičku čierneho. „Zelený sme nemali" povie so samozrejmosťou a nám to už ani nepríde divné. Nalejeme si čaj a obrovský priestor, kam by sa zmestila hoci aj stovka ľudí je celá pre nás. Čašník sa potešil, že objednávku zvládol, sadol si za klavír a spustil pre nás pesničku plnú pomalých až smutných, ťahavých tónov. Akoby odrážala pieseň ducha tohto miesta.
Pomník v meste
Náhrobok na miestnom cintoríne
Čerpacia stanica má otvorené
Posilnení čajom sa prechádzame Vankom, ale je to obyčajné mestečko s niekoľkými domami a rozbitými cestami. Objavíme pamätník a malý cintorín s náhrobkami tých, ktorých pohltila vojna. Ľudia nás nasmerujú pár stoviek metrov od obchodu na štrkové parkovisko s tým, že odtiaľ pôjde maršrutka do Stepanakertu. Sami by sme ju tu nikdy nehľadali. Šoféra máme toho istého. Pamätá si nás ešte z rána a už z diaľky na nás kýva, že sme tu správne. Maršrutka sa zaplní za pár minút a vyrážame. Zlé cesty a neustále natriasanie ma ukolísalo k spánku. Budím sa až na zvuk ťažkých projektilov dopadajúcich na našu strechu. Tu v Karabachu by si pod tým človek predstavil hocičo, ale v skutočnosti ide o ľadové krúpy veľké asi 4-6 centimetrov. Človek tu zažije asi naozaj všetko. Blížime sa k Stepanakertu a všade na ulici sa povaľujú ľadové projektily. Už neprší, no ešte chvíľku potrvá, kým sa všetky roztopia. Pohľadmi sa pred hlavným mestom zdravíme s podobizňou Papika a Tatika a napokon na hlavnej stanici ideme pohľadať nášho taxikára so zlatým úsmevom. Za 2000 dramov sa dohodneme na výlete do neďalekého mesta Šuša.
Pohľad na Stepanakert
Centrum Stepanakertu pri pohľade z kopca nad mestom
Malé, zato ťažko skúšané mesto Šuša leží na kopci len desať kilometrov nad hlavným mestom. Ako stúpa auto do výšky pod nami sa otvára výhľad na celý priestor centrálneho Karabachu. Tým veľkým mestom je Stepanakert, no kto by hľadal nejaké dominanty hľadal by márne. Mesto ich jednoducho nemá. Pripomína skôr zhluk domov, panelákov a stromov vhodených na rovnú plochu obkolesenú kopcami. Ocitli sme sa v centre Šuši, ale aj vďaka zamračenému počasiu pôsobí depresívne. Rozbité budovy, opustené paneláky, miestami ozdobené čiernymi sadzami z ohňa, smeti a porozbíjané cesty. Nikomu by tu nenapadlo, že Šuša bola pred storočím centrom vzdelanosti a kultúry na celom južnom Kaukaze. Patrila k najväčším mestám v oblasti a chránili ju vysoké kamenné stredoveké hradby za ktorými sa ukrýval palác Panaha Chána, kostoly, mešity a ulice plné života. Dnes ostali z hradieb len občasné múry a aj tie pohlcuje vysoká tráva. Počas vojny ich obsadili Azerovia a z tejto výhodnej polohy strieľali rakety priamo na Stepanakert. Bolo to práve tu, kde nastal zásadný obrat v celom konflikte. Arménski vojaci dobili v noci z 8. na 9.mája 1992 pevnosť a získali prevahu. Dlho sa o ňu bojovalo a aj dnes to je medzi domami vidieť. Do dejín vstúpila však ešte skôr ako sa vojna v Náhornom Karabachu vôbec začala. Koncom marca roku 1920 premenili azerbajdžanskí vojaci mesto na peklo. Za pár dní povraždili tisíce Arménov, ktorí tu žili a preto sa táto udalosť dostala do dejín ako „pogrom v Šuši".
Kedysi slávne hradby mesta Šuša
Symbolom Šušy je katedrála Ghazanchetsots
Zvonica katedrály Ghazanchetsots
Katedrála Ghazanchetsots
Najznámejším miestom v centre je zrekonštruovaná katedrála Ghazanchetsots so striebornou strechou a niekoľko metrov vysokou zvonicou. "Za posledných 90 rokov už slúžila ako sýpka, garáž, sklad munície až ju napokon zničili vojaci." rozpráva miestny obyvateľ na nádvorí katedrály. Dnes jej zvonica opäť hrdo stojí a strážia ju sochy anjelov s trúbkami. Priestor v katedrále vypĺňajú len sviečky, lavice a oltár. Nikde žiadne maľby, ktoré by mu dokázali vdýchnuť ako takú štipku života. Ulicami len sem tam niekto prejde a skôr ľudia posedávajú vedľa vchodov či priamo na balkóne. Sem tam ešte zdobí budovu jazva od guľky alebo hneď niekoľko. Za rohom však pár žien nesie hore brehom ťažké tašky a robotníci špinaví od blata sú po pás v diere a niečo opravujú. Deti sa hrkotajú na starých bicykloch a malé dievčatá vo farebných šatách si kreslia kriedou na kúsok chodníka, ktorý tu možno nechali len za týmto účelom. Pohľad na to, že Šuša sa snaží žiť aj po tom čo prežila je krásny. Hore nad mestom je medzi stromami ukrytý ďalší, tenotkrát menší kostolík. Predierame sa kríkmi až sa dostaneme na malú trávnatu plochu vyplnenú ruinami. Kostolík je zatvorený a opustený už niekoľko rokov. V jeho tesnej blízkosti je niekoľko zdevastovaných a opustených budov. Akoby budovy naokolo trafila bomba a nikto už nemal silu odpratať ruiny preč. Deti to berú ako samozrejmosť a na tráve pri kostole si rozložili deku a bavia sa. "Niečo Vám ešte ukážem" hovorí taxikár a zastaví na mieste odkiaľ vidno niekoľko kusov zničenej vojenskej techniky. Mohlo by to byť múzeum vojny pod šírym nebom. Pod hradbou nájdeme ďalšie pozostatky vojny v podobe zničeného minaretu a zbúranej mešity. Vrátime sa nazad do Stepanakertu.
Hlavná ulica mesta
Vstupná brána do katedrály
Katedrála Ghazanchetsots
Katedrála Ghazanchetsots
Stopy vojny vidno aj dodnes
V centre mesta
Zničený barák
Viacero domov v Šuši vyzerá rovnako
Malý zrekonštruovaný kostolík
Pohľad z pahorku na neďalekú Katedrálu
Ďalší zo zničených domov kam sa dnes chodia hrať deti
Malý kostol ukrytý za stromami
Pred dažďom sa ukryjeme do malej miestnosti nad ktorou stál nápis internet. Sadneme si, no spojenie je tak pomalé, že za 15 minút mi otvorilo uvítaciu stránku do schránky až som si povedal, že mi to za to nestojí. Viac než dva týždne sme nečítali žiadne správy, no akosi sme prišli na to, že nám to nechýba a tak ideme radšej do ulíc. Chceli sme si zameniť peniaze, ale už je všetko zatvorené. Našli sme podnik, kde grilujú šašlíky a ich vôni zmiešanou s vôňou dreveného uhlia sme jednoducho podľahli. Je skvelý, presne taký, ako má byť. Po tme sa vrátime domov a zvyšok dňa trávime oddychom na izbe. Kecáme, píšem, balíme batohy. Zajtra z Náhorného Karabachu odchádzame. Zaspávanie sprevádza silná búrka. Tak silná, že obloha sa každú chvíľku rozsvieti akoby sme v izbe zasvietili. Také silné hrmenie som ešte v živote nepočul a do občasného ticha brešú psi. Posledná noc v Karabachu...
foto: Tomáš Kubuš, Gandzasar, Vank, Šuša, 15.7.2010
