Juhovýchodný cíp Sicílie je doslova preplnený históriou. Ak ju človek miluje, dokáže tu stráviť viacero dní odkrývaním starovekej krásy, ktorú tu po sebe nechali grécki kolonisti či vznešená civilizácia Rimanov. Medzi neznáme alebo možno lepšie povedané, málo známe staroveké miesta v týchto končinách patrí miesto zvané Eloro. Na starých mapách by sme ho našli ako Helorus či Eloros a hoci tu kedysi pulzoval život, dnes je ponorené do mŕtveho ticha. Eloro leží južne od slávnych Syrakúz, no ešte lepšie ho človek nájde, ak sa vydá k barokovému mestu Noto a odtiaľto už stačí prejsť len necelých 10 kilometrov južne k rieke Tellaro (staroveká rieka Helorus). Tam, kde sa rieka stretáva s vlnami Iónskeho mora, tam uložili staroveké mesto. Príchod do Elora je zaujímavý. Nie je ničím výnimočné, že v týchto končinách absentujú značky a tak ak sa sem tam nejaká objaví, túžobne za ňou vyrazíme, aby po chvíľke zmizla. Vieme však, že ruiny Elora ležia na brehu mora a to je celkom dobrý orientačný bod. Improvizované parkovisko je prázdne a prázdnota je tým pravým slovom, ktorá vystihuje atmosféru celého miesta. Nie je tu nikto, kto by vyberal vstupné, nie je tu ani živej duše, len na bráne visí veľký kovový zámok. Chvíľku ma prepadnú čierne myšlienky, že si snáď Eloro nepozrieme aj keď sme priamo pri ňom. Stačí sa však vybrať hlbšie medzi pahorky, prejsť dve veľké jamy, vyštverať sa na kopec a nielenže zmizne zamknutá bránička, zmizne aj plot a pred očami sa objaví vrchol pahorku posiaty kamennými ruinami. Cesta k nim je však tŕnistá a to doslova, pretože jediná cestička vedie cez ostré bodliaky a pichľavú vyschnutú trávu. Tých niekoľko rezov na nohách však za dobýjanie starovekého Elora rozhodne stoja.
S úplnou určitosťou nevieme povedať, kto stál pri zrode starovekého Elora, no najviac pomyselných prstov ukazuje na neďaleké Syrakúzy, ktoré mohli mesto založiť ako svoju kolóniu. Prvý krát sa vo svetle histórie vynára z temnoty v roku 493 pr.Kr., kedy sa spomína, že leží neďaleko miesta, kde sa odohrala slávna bitka medzi Hippokratom z Gely a Syrakúzami. O najstaršej histórii Elora sa toho žiaľ vie veľmi málo. V roku 263 pr.Kr. vieme, že nad ním vládol Hieron II. zo Syrakúz a o necelých 50 rokov padlo do rúk Rimanov. Aj napriek tomu, že bolo pod rímskou správou a ochranou, kamenné ruiny si stále pamätajú plienenie rímskeho miestodržiteľa Sicílie menom Gaius Licinius Verres, ktorý odtiaľto odniesol všetky hodnotné umelecké diela.
Dnes potrebuje človek veľa predstavivosti, aby z pozostatkov vedel v mysli vykúzliť mesto. Kedysi sa skrývalo za hradbami, ale už po nich niet ani stopy. Ponad zvyšky domov a ciest rastie vysoká, suchá tráva zahaľujúca starovek do svojho tieňu. Na prvý pohľad sa medzi sebou kamenné múriky miešajú a sú postavené jeden na druhom. To len dokazuje, že sa tu stavalo v rôznych epochách od gréckej doby až po tú rímsku. Svoje chrámy tu mal aj boh Asklépios či bohyňa Deméter, no podľa záznamov jej svätyňu zachvátili v 6.storočí plamene a Byzancia na jej ruinách postavila menšiu baziliku. Kráčam zemou, ktorá kedysi nosila mesto a páči sa mi tu. Páči sa mi jeho poloha, pretože z jednej strany ho obkolesujú vysoké stromy a zo strany druhej sa do nekonečna rozlieva Iónske more. Dokonca sa tu priamo pod ruinami ukrýva zátoka s krásnou, zlatistou plážou, ktorú objavila hŕstka ľudí a tak je tu predsa len nejaký život. Na konci Elora rastie neveľký kopec. Ten bol kedysi malým divadlom, ale pochovala ho hlina. Najviditeľnejšou pamiatkou celého Elora je stĺp Colonna Pizzuta. Už z diaľky na vápencový stĺp každému padne zrak. Dvíha sa do výšky 10,5 metra a jej mohutný priemer dokazuje dĺžka 3,8 metra. Podľa niektorých mohli stĺp postaviť ako pripomienku syrakúzskeho víťazstva nad Aténčanmi z roku 413 pr.Kr., ktoré naštartovali definitívny pád Atén a rozpad aténskej demokracie. Dnes je priamo na stĺpe pamätná tabuľka z roku 1795, kedy sa tu zastavil panovník Ferdinand I. Neapolsko-Sicílsky. Neuveriteľné, koľko príbehov a histórie ukrýva zdanlivo pusté a takmer stratené miesto.
Staroveké Eloro: 36°50'32"N 15° 06' 34"E
foto: Tomáš Kubuš, Eloro, 31.8.2010
