Cesta zo severného pobrežia na južné naprieč celým ostrovom ubieha vcelku rýchlo. Aj keď Sicília nepatrí medzi najbohatšie regióny Talianska, hlavné cesty či diaľnice má kvalitnejšie než v mnohých iných krajinách Európskej únie. Vnútrozemská krajina sa príjemne vlní, no slnko akosi nechce rozpáliť krajinu a zostáva ukryté za oblakmi. Začiatok septembra býva na ostrove ešte horúci, ale skôr to dnes vyzerá na dážď, než na prepotené tričko. Cieľom výletu je staroveké mesto Akragas, dnešné Agrigento, ktoré dodnes nesie rukopis Grékov zo 6.storočia pr.Kr. Už prešlo niekoľko rokov kedy som sa ním prechádzal po prvý krát a je na čase vrátiť sa a oživiť si spomienky. Dnešné, moderné Agrigento má takmer 60 tisíc obyvateľov, no navždy už bude ležať v tieni starovekého údolia. Keby tu nestálo, ľudia by do neho prichádzali, aby sa poprechádzali jeho barokovými uličkami aké nájdu aj v Note, Raguse či Palazzolo Acreide, ale takto chrámy svojim volaním zlákajú každého a len málokto sa ocitne v tieni barokových kostolov.
Údolie chrámov leží pár kilometrov za moderným Agrigentom a hoci sa o ňom hovorí ako o údolí Valle dei Templi, v skutočnosti leží niekoľko chrámov na pahorkoch Rupe Atenae a Girgenti. Už z diaľky vidno ako sa ich kamenné stĺpy dvíhajú k nebu a keby aj niekto nevedel cestu, oni ho nasmerujú. Na počiatku starovekého Akragasu stála dvojica mužov Aristonous a Pystilus, ktorí sa v roku 581 pr.Kr. rozhodli v neďalekej Gele zozbierať skupinu kolonistov z ostrovov Rodos a Kréta, aby sa spoločne vydali na západné pobrežie neďaleko riek Hypsas a Acragas. Tu v úrodnom kraji, kde sa more stretáva s pevninou a pahorky sa rozbiehajú do centrálnej časti ostrova položili základný kameň mesta, ktorému bola sľúbená veľká budúcnosť. Akragas bol v starovekom svete pojem, no tým ostal až do dnešných dní. Vlády v meste sa ujal známy tyran Phalaris. Sprevádzala ho povesť krutého vládcu, ktorý svojich oponentov a nepriateľov bez váhania hádzal do plameňov, avšak na druhej strane sa obdobie jeho vlády vyznačuje prosperitou. Cestička pretkávajúca Údolie chrámov sa delí hneď na začiatku, ale najlepšie je začať pahorkom Collina s chrámom bohyne Juno Lacíniskej. Leží na samom okraji starovekého areálu a len pár metrov od chrámu padá útes nadol do širokého údolia. Vyschnutú krajinu dotvárajú občasné zelené kríky, opuncie či neveľké mandľové stromy ovešané plodmi. Gréci vždy vedeli svoje architektonické poklady zasadiť citlivo do krajiny a aj tu v prípade chrámu Junóny sa snúbi krása dórskych stĺpov s panorámou krajiny. Chrám tu stojí od roku 450 pr.Kr. a hoci ho zub času rozhlodal aj dnes tu stojí 25 stĺpov, pričom tie na severnej strane na svojich ramenách nesú aj zvyšok architrávu. Niekoľko ľudí sa túla naokolo, pretože vstup do chrámu už nie je možný ako tomu bolo pred pár rokmi a tak nezostáva nič iné, ako ho obdivovať z diaľky niekoľkých metrov.
Ikona celého Údolia chrámov, ale aj Agrigenta leží niekoľko desiatok metrov odtiaľto. Stačí sa vydať pahorkom hlbšie do areálu a odrazu sa vyrysuje neskutočný Chrám Svornosti, teda Tempio della Concordia. Hoci ho pod týmto menom pozná celý svet, niektorí archeológovia sa domnievajú, že ho zasvätili Dioskurom či dokonca bohyni Deméter, ktorá je so Sicíliou spätá odjakživa. Predtým ako k nemu návštevník príde ho obkolesí séria tufových skál s vytesanými otvormi. Je ich tu niekoľko desiatok a kým dnes diery zívajú prázdnotou, v období Byzancie ich používali ako nekropole. Po tom ako sa Rímska ríša rozpadla sa rozpadla aj moc mnohých miest a ľudia využívali staroveké mestá neskôr ako zdroj stavebného kameňa, alebo dokonca niektoré z chrámov pretvorili na kostoly a vysvätili ich. Neďaleko chrámu už dozrievajú opuncie a ich plody sfarbené do bordovej až prenikavo žltej farby okolo seba šíria sladkastú vôňu. Je priam neuveriteľné ako sa chrám starý 2450 rokov mohol takto zachovať. Možno to bolo tu pri pohľade na Chrám Svornosti, kedy grécky lyrik Pindaros označil Akragas za „najkrajšie zo všetkých smrteľných miest“. Tu by sa tomu dalo uveriť, pretože človek hľadí na tisícročné stĺpy a hlavou mu víri koľko historických udalostí museli prežiť, čomu všetkému boli svedkami a stoja tu dodnes. V prednej fasáde drží šesť dórskych stĺpov trojuholníkový tympanón, kam zvykli architekti a sochári umiestniť vlys vyplnený reliéfmi. Na schodoch do chrámu ticho sedí malá socha dievčaťa, ktorá patrí k projektu prepájania moderného umenia so starovekými pamiatkami v Agrigente. Celý areál tak „zdobí“ niekoľko zvláštnych sôch, ktoré akosi nezapadajú medzi grécke chrámy, ale niekto povedal, že to je dobrá myšlienka. Nepáčia sa mi, nehodia sa sem, zavadzajú pri fotografovaní, ale chyba bude u mňa a nepochopení moderného či kvázi moderného umenia. Starovekej dokonalosti nesiahajú ani po členky. Možno práve to týmito výtvormi chceli povedať. O agrigentskom Chráme Svornosti sa hovorí ako o jednom z najkrajších starovekých chrámov sveta. Zaraďujú ho dokonca do trojice najlepšie zachovaných chrámov celého staroveku a okrem neho sa v trojici objavuje aj Theseion na Gréckej Agore v centre Atén a juhotalianský chrám bohyne Héry v meste Paestum. Jeden z dôvodov, prečo sa tak výborne chrám zachoval bol fakt, že v 7.storočí ho prerobili na kresťanskú baziliku biskupa Gregora z Agrigenta.
Hore na okraji svahu vidno ako sa na jednej strane krajina otvára do nížiny a na strane druhej rastie do kopcov, ktoré obsadilo dnešné moderné Agrigento. Dole pod chrámovým pahorkom stojí osamotene kamenný monument známy ako Hrobka tyrana Theróna. Vládol starovekému Akragasu a po víťaznej bitke pri Himere priniesol do mesta nevídané bohatstvo a nespočetné množstvo otrokov, ktorých ruky stavali grécke chrámy. Kedysi mu pri nohách ležalo celé mesto, no dnes stojí jeho hrobka takmer bez povšimnutia. Kto by ju chcel navštíviť, ten musí totiž opustiť areál a potom sa vydať buď na dlhý a ďaleký pochod alebo nastúpiť do auta a k hrobke sa odviezť. Údolie chrámov sa delí na dve samostatné miesta a pri ruinách Heraklovho chrámu sa cestička zvažuje o úroveň nižšie k parkovisku. Chrám zasvätený Heraklovi patrí k najstarším chrámom mesta a čo sa týka rozlohy, bol dokonca druhým najväčším. Je ťažké si to predstaviť, pretože z neho stojí už len jedna stena a aj to len niekoľko stĺpov. Niektoré z nich dokonca nemajú už ani hlavice, no i napriek tomu vzdorujú času. Medzi ruinami si človek môže všimnúť aj zvyšok oltáru, kde prebiehali obetiny samotnému Bohu. Hovorilo sa o ňom ako o najkrajšom zo všetkých Agrigentských chrámov pre svoje metopy, ktoré zdobili rôzne dekoračné motívy. Vonku neďaleko parkoviska si niekoľko obchodníkov otvorilo svoje stánky a ponúka turistom suveníry. Predávajú tu všetko od tradičných divadelných bábik, ktoré patria k sicílskemu folklóru, cez zaručene „pravé“ mince, malé amfory, nádobky, až po knižky, odznaky a pohľadnice s témou Údolia chrámov. Aj ten koho suveníry nezaujímajú však podíde bližšie, pretože v niektorých stánkov predávajú nápoje či ľadovú granitu s príchuťou mandlí, miestnu špecialitu, ktorá neskutočne dobre osvieži.
Vstupnou bránou do vedľajšieho chrámového areálu je hŕba kamenia nad ktorým rastú zelené koruny stromov. Niekde sú len porozhadzované po zemi, inde je z nich navŕšená neforemná pyramída. Nie sú tu náhodne, pretože priamo na tomto mieste stál kolosálny chrám Dia Olympijského. Ak by existovalo Sedem starovekých divov Sicílie, chrám by mohol pokojne figurovať aj na prvom mieste. Kráčam okolo kameňov, hľadám na nich reliéfy, no okrem nich skôr človek narazí na rozbité hlavice a turistov, ktorí sa s nimi fotia. Diov chrám patril k najväčším chrámom západného gréckeho sveta a podľa legendy ho postavili miestni preto, aby Grékom z pevniny ukázali, čo dokážu. Nezaujal len bežných ľudí, ale oslovil aj slávneho historika Diodora Sicílskeho, ktorý vo svojej knihe píše o ňom ako o „svedkovi bohatstva a veľkosti ľudí tej doby“. Píše tiež, že ho zničili nepokoje v meste súvisiace s príchodom Kartágincov, no aj to, že ho nikdy nedokázali dokončiť a po jeho zničení sa o to už nikto nepokúsil. Medzi hŕbou kamenia nezaujmú len ich monumentálne rozmery, ale každému padne do oka niekoľko kamenných obrov zvaných Telamones alebo Atlantes. Ležia na zemi a na prvý pohľad vyzerajú akoby mali ruky založené za hlavou a spokojne odpočívali. V skutočnosti kedysi stáli vo výške desiatich metrov na úzkej rímse a svojou silou podopierali ťažký architráv celého chrámu. To preto môže dnes niekoľko takmer 8 metrových obrov oddychovať. Mnohí sa stratili v priebehu storočí, ale našťastie nie všetci. Medzi posledné viditeľné stopy starého Akragasu sa radí Chrám Dioskurov z 5.storočia pr.Kr z ktorého zostali stáť len štyri nárožné stĺpy. Boli doby, kedy sa aj oni váľali po zemi, no architekt Cavallari a sochár Villareal ich opäť zdvihli k nebu. Celý areál pôsobí príťažlivo, upravene, všade stoja informačné tabule, rekonštrukcie a aj človek so slabou predstavivosťou sa vďaka ním dokáže preniesť do histórie. Niet divu, že sa v roku 1997 dostalo Agrigento so svojim Údolím chrámov až na prestížny zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Dá sa tu stráviť niekoľko hodín pomalým objavovaním a na konci bude mať človek pocit, že by tu vydržal ešte dlhšie.
foto: Tomáš Kubuš, Agrigento, 2.9.2010
