Ešte včera sme sa zastavili na malej autobusovej stanici v Aqabe spýtať sa kedy nám pôjde niečo do mestečka Wadi Musa, ktoré sa stalo vstupnou bránou do fantastického sveta ružovkastých skál Petry. Každý na koho sme narazili nám povedal iný čas a tak sme si to spojili dokopy. Autobus by „mal ísť“ v intervale 7:00 – 8:00. Veď čo znamená hodinka, či dve v arabskom svete? To sa akurát stihne vypiť káva a prebrať pár včerajších udalostí.
Ráno vypadneme z hotela pred siedmou. Aj dnes budím recepčného aby poodomykal dvere. Keby som ho zobudil aj zajtra, myslím, že by ma už asi zabil :) Stanica je takmer ľudoprázdna, tak sa pýtame prvého mikrobusu či nejde do Wadi Musa. „Áno, len si nasadnite za chvíľu pôjdeme“. Pohľad do poloprázdneho mikrobusu však dáva tušiť niečo úplne iné. Sedíme asi dvadsať minút a keď sa dáme do reči s ďalším čakateľom, vysvitne, že tento mikrobus nejde do Wadi Musa, ale do mesta Rasshidiye, kde by sme museli zase prestupovať. Je to však zbytočné, keď vieme, že ide niečo aj priamo. Vytúžený mikrobus sa objavuje okolo pol deviatej. Trochu sme sa načakali, ale keď sa človek pozerá na jordánsku krajinu z idúceho busu, je jedno ako dlho čakal. Krajina je vyschnutá a z piesku vyrastajú malé šedivé kopce. Ako náhle sa začnú dvíhať a cesta sa točí cez malé mestečká už viem, že niesme ďaleko.
Modrá kachličkovaná strecha mešity na autobusovej stanici vo Wadi Musa svieti ako maják. Sme na mieste. Za dve minútky sme v hoteli Cleopetra. Na recepcii je sympatický chalan, tak sa hneď dávame do reči. Asi vytušil, že mám rád srandu, pretože keď sa pýtam koľko stojí noc s chladnou tvárou odvetí „100 jordánskych dinárov“ (okolo 100 euro). Vážna tvár mu vydrží, len niekoľko sekúnd a dávame sa obaja do smiechu. Skúša to ešte s 50JD/noc, ale ani to mu neprešlo. Dohodli sme sa na 16 dinárov, čo je za 2posteľovú izbu v Petre tak akurát. Sám hovorí, že niekedy skúsi nadhodiť takúto obrovskú cenu a čuduj sa svete, raz za čas mu to vyjde. Chvíľu spolu sedíme pri kanvici úžasného mätového čaju a kecáme o Blízkom Východe a predsudkoch ľudí. Po príchode sme na izbe zabili chrobáka, ale to je len malý orientálny detail :)
Mestečko Wadi Musa s modrou mešitou
V našom novom úkryte prečkáme najväčšie teplo a konečne nás čaká Petra. Cestou sa zastavujeme na obed, lebo sme v Aqabe ráno nič nenašli na raňajky. Obaja si dávame halabi kebab. Na veľkom tanieri dostávame kúsky mletého mäsa grilovaného na špajdli v rajčinovej omáčke. Ako príloha sa podáva kopa zeleniny a neodmysliteľné kvasené uhorky či mrkvy. Ku kebabu si zahryzujeme teplé arabské placky.
Halabi kebab
Vstupné do Petry sa za rok nezmenilo. Stále stojí 26 dinárov na dva dni, čo je asi najväčšie vstupné na celom Blízkom Východe. Keď však človek z Petry odchádza, neľutuje ani dinár. Kráčame vyprahnutou uličkou vedúcou k úzkemu Siqu. Je skvelé byť opäť po roku na takomto mieste. Alino je tu prvýkrát a je z nej nadšený. V príjemnom chládku Siqu posedávame, popíjame vodu a nevieme sa vynadívať na tú krásu, ktorou sme obklopený. Na konci sa medzi skalami objavujú kúsky pokladnice Al-Khazneh. Človek to môže absolvovať aj 100 krát, ale nikdy toho nebude mať dosť. Je už poobede a tak sme rozhodli, že dnes vylezieme len na obetisko na vrcholku kopcu Jebel Madbah. Nejde tu ani tak o to obetisko ako o ten neopakovateľný výhľad na okolité kopce a nabatejské hrobky. Toto miesto sa rázom stane jedným z najkrajších aké Petra ponúka. Stúpame hore a za sebou nechávame úžasne prírodne scenérie. Flákame sa, posedávame na skalách a hore sme asi za pol hodinku.
Ľahol som si na skalu, hlavu oprel o skalu a hľadím pred seba. Tu hore to mám veľmi rád. Je to jedno z tých miest, kde vydržím len tak sedieť hodinu, dve, tri a len sa pozerať, dýchať a rozmýšľať. Po celý čas čo sme tu sem nikto neprišiel. Aj toto robí toto miesto čarovným. Oči sa mi túlajú po skalách, preskakujú na hrobky Nabatejcov vytesaných do kopcov, zlezú dolu po zelenom strome, kráčajú prachom aby sa rozbehli a preskočili na ďalšie štíty. V diaľke sa rysujú domčeky blízkeho mestečka pokojne zasadeného do tejto biblickej krajiny.
Prechádzka úzkym Siqom
Život sa objaví aj v zdanlivo nehostinnej krajine
Svätyňa miestneho božstva Al-Uzza
Siq sa dramaticky zužuje...
...a na jeho konci sa objaví Pokladnica
Al-Khazneh, Pokladnica, najznámejšia pamiatka Petry
Interiér Pokladnice
Pokladnica
Kamenná tvár, ktorú mi pred rokom ukázal miestny Beduín
Kráľovské hrobky
Stúpame hore na Jebel Madbah
A pod nami sa otvárajú takéto pohľady
Posedávam na mojom obľúbenom mieste
Aj bratovi sa výhľad z mojho obľúbeného miesta páči
Skaly okolo Petry
Obetisko na vrchole kopca
Kráľovské hrobky
Spokojní a s úsmevom na tvári sa vraciame naspäť. Od pokladnice to máme k hotelu zhruba 5kilometrov do kopca, tak sa ešte našliapeme. Doma hodíme na posteľ pár vecí a ešte ideme von. Prechádzame mestečkom a večeriame faláfel. Skúšame aj kokosovo-sézamové koláčiky a malý balíček arabských chipsov. Vonku sa odohráva nádherné divadlo s názvom „západ slnka“. Začína stmievať a svetielka domov vo Wadi Musa sa po jednom rozsvecujú. V diaľke sa ozýva streľba zo samopalu. Nieje to nič vážne, ale len starý arabský zvyk strieľania pri svadbe. Dnes sme v meste stretli viacerých svadobčanov trúbiacich na autách, tancujúcich na širokých korbách nákladiakov a spievajúcich uchu lahodiace pesničky. Arabská svadba musí byť okázalá.
Pokladnica bez slnka pri odchode z Petry
Ďalší deň sa budíme do pekného rána. Slnko ešte svojimi dlhými lúčmi nestihlo rozpáliť vzduch a preto hneď vyrážame. Dole sa ide jedna radosť, keď si to potom človek porovná s cestou hore po tom ako má v nohách už pár kilometrov. Aj dnes odolávame za vstupom ponukám na odvoz na koni či dokonca na koči. Zrána tu ešte nieje veľa ľudí a tak sa nám stáva, že Siqom kráčame úplne sami. Až v posledných metroch, keď sa už začína vynárať pokladnica stretávame partičku Američanov. Ako na povel spustia kameru a začnú spievať zvučku z Indiana Jonesa. Kráčajú smerom k pokladnici, spievajú a celé to vyzerá akoby práve dobili Petru. Už len zapichnúť vlajku a je to ich :)
Vitajte v Siqu
Slnko ešte ráno nestihlo osvietiť celú Pokladnicu
Chcete sa povoziť na ťavách?
Prázdny priestor pred Pokladnicou, pre to sa oplatí prísť skoro ráno
Pred pokladnicou je hŕstka ľudí, čo dodáva miestu autentickejšiu atmosféru. Super, že sa sem ešte nestihli dotrepať autobusové zájazdy. Okolo rímskeho divadla a hrobiek chceme ísť čo najskôr ku kláštoru Ed Deir. Máme pred sebou ešte dlhú cestu, ale aj počas nej nás čaká niekoľko zaujímavosti. Po schodoch stúpame do Veľkého chrámu s krásnymi hlavicami stĺpov. Už minule som ich obdivoval a teraz na ne pozerám, ako by som nič také predtým nevidel. Dnes máme na Američanov šťastie, priplietli sme sa k skupinke s asi 15 ľuďmi. Stále kričia a sú tak hluční, že ich radšej púšťame pred seba aby sme už konečne mali pokoj. Cesta hore nám trvá dlho. Nikam sa nemusíme ponáhľať a tak často posedávame na skalách, ktoré ponúkajú výhľady. Každý tieň v tomto teple je malou životodárnou oázou. Kláštor Ed Deir je pôsobivá stavba a nápadne sa podobá na Pokladnicu. Aj keď dá cesta sem zabrať, oplatí sa vyštverať až k nej. Sedíme na kameni a sledujeme miestneho Beduína ako sa prechádza priamo po rímse kláštoru. Tomu sa povie extrémny šport. No on si veselo vykračuje bosý a vyzerá, akoby sa len prišiel poprechádzať. Hore trávime viac než hodinu. Teším sa na presladený beduínsky čaj, ale nikde nič. Musel im dojsť práve dnes? :)
Hrobky vytesané do skál
Kolonáda vedúca cez mesto
Veľký chrám
Aj miestni si vychutnávajú nádherné scenérie
Kláštor Ed-Deir (Vpravo hore sa prechádza Beduín)
Beduín pri prechádzke po kláštore
Kláštor Ed Deir
Kláštor Ed-Deir
Dolu sa zastavujeme v malom archeologickom múzeu, kde sa nemôže fotiť. Vlastne ani nieje čo. Okrem jednej peknej kamennej hlavy a mozaiky sú tu len zvyšky keramiky, lámp a pár mincí. Prechádzame sa tisícročným prachom až ku kráľovským hrobkám. Pred nami sa rozkladajú ruiny Petry a za nami umelecké diela vytesané do tvrdej skaly. Alino lezie aj hore pri Veľkú hrobku a ja radšej trávim čas v rozhovore s beduínskym dievčaťom. Silou mocou mi chce predať náhrdelníky, tak aspoň kecáme. Pod veľkým beduínskym stanom si vychutnávame fľašu tej najlepšie vychladenej vody akú len človek po celodennom behaní môže dostať. Opäť sme pri Pokladnici. Okolo nej sa nedá prejsť bez povšimnutia. Prešlo niekoľko hodín a miesto pred ňou sa zaplnilo. Za malú chvíľku sme stretli dokonca aj českú a slovenskú skupinku. Medzi skalami Petry sme strávili okolo 7 hodín. Slnko je vysoko nad nami a jeho nepríjemné pichľavé lúče z nás vysávajú aj to málo energie čo ešte máme. Pomalým krokom sa vraciame domov cez vyprahnutý Siq.
V arabskej pekárni
Neskutočne sladké koláčiky
V mestečku Wadi Musa
V mestečku Wadi Musa
Na izbe oddychujeme a večer ešte ideme do mesta. Narazili sme na malú pekárničku, kde majú obrovský výber arabských sladkostí. Už pri vstupe nás vítajú dva široké arabské úsmevy. Po ťažkom rozhodovaní sme si vybrali šesť koláčikov a dostali ešte dva ďalšie na ochutnávku. Na múriku s pohľadom do celého údolia si rozbaľujeme sladký balíček. Ako to robia, že tie ich cukrovinky sú tak sladké? Začína zapadať slnko a za ťahavého hlasu muezzína si píšem denník. Opäť bývame tesne pri mešite a tak nám neunikne žiadna z modlitieb...
foto: Tomáš Kubuš, Petra, Wadi Musa, 11-12.7.2008
