Svet je zaujímavé miesto. Sú miesta, ktoré človek navštívi, strávi v nich deň či dva a povie si, že môže ísť ďalej. Sú miesta, ktoré navštívi a cíti, že mu srdce bije inak, že ja na nich niečo zvláštne. Najväčšiu časť srdca mi vzal Istanbul, priblížil sa mu len sýrsky Damašek, iránsky Esfahán či uzbecká Khiva. Európa akoby zaostávala, no až do času ako som sa ocitol na brehu rieky Nevy a hľadel na paláce zrkadliace sa na vodnej hladine. Tešil som sa na Petrohrad už vtedy keď som sa túlal Iránom. Už vtedy som sníval ako to mesto musí vyzerať. No ani tie najkrajšie predstavy o meste vyfantazírované v hlave nedokázali predčiť skutočnosť. Začiatkom novembra som tu prežil nádherný necelý týždeň. Prechádzali sme sa Nevskim prospektom, hľadali krásu v uličkách malých aj veľkých. Každý deň sme kráčali mestom a snažil som sa z neho zapamätať všetko, aby som si doma mohol poskladať jeho mozaiku. Stál som na Aurore a pozeral do prázdna, našli sme mešitu ktorá pripomína mešitu Gur Emir v uzbeckom Samarkande a ja som sa opäť cítil ako vo svete zaprášených uličiek a hlinených minaretov, kde to mám tak rád. Na Zajačom ostrove sme navštívili hrob Petra Veľkého, vďaka ktorému je Petrohrad tým najjagavejším drahokamom na náhrdelníku Európy. Mesto si vo svojej histórii vytrpelo veľa zlého, ale v uliciach je cítiť radosť zo života, ktorá si každého podmaní. Každý večer som nocou kráčal a obdivoval vysvietené paláce. Neva na mňa za každým posielala silný chladný vietor, no ani tak sa pohľadu na žiariacu Ermitáž odolať nedalo. Ťažko sa mi odchádzalo. Tak ťažko ako sa odchádza z miesta, ktoré si človek zamiluje. O tri mesiace som sa vrátil. Bol koniec januára a zima dávala tušiť, kto vládne mestu. Teploty okolo –25 stupňov sú kruté, vietor nepríjemne bičuje tvár a vtedy je najlepšie ukryť sa pri tanier horúceho boršču, prejsť sa okolo rozprávkového kostola Preliatej Krvi a ísť sa zohriať na Marsove pole pri večný oheň. Už stačí len hodiť mincu k malej soške Čižika Pižika so želaním, že sa chce vrátiť. Mincu som netrafil, také šťastie som nemal, ale do Petrohradu sa vrátim...
Vo vnútri kostola je postavené klzisko
Zlatý odlesk kupoly na Isakyjevskajom chráme
Prechádzka popri Neve
Akadémia umenia
Slnko pomaly zapadá a posledné lúče osvetľujú stavby pri Neve
Medený jazdec
Budova Admirality
Stĺp cára Alexandra na Dvorcovom námestí
Obrovské Dvorcové námestie
Preslávená Ermitáž
Slnko farbí oblaky nad Admiralitou
Zlatý oblak nad Petrohradom
Malé pravoslávne kostolíky na jednom zo sídlisk
Ďalší z radu kostolíkov, ležia neďaleko Leningradského pamätníku
Leningradský pamätník
Pamätník je plný smutných postavičiek
Kostol sv.Mikuláša
Mince v plameňoch. Večný oheň na Marsovom poli
Aurora
Dnes je prerobená na múzeum
Ermitáž
Vo vnútri kostola sv.Petra a Pavla
Hrobka Petra Veľkého
Rostrálne stĺpy
Maketa aj originál. Budova burzy
Nočná Ermitáž
V noci sa Petrohrad ponorí do svetiel
Admiralita
Kláštor Smolnyj
Chutný pirog
Isakyjevskii sobor
Príchod na Dvorcové námestie
Ermitáž
Ermitáž
Zlatá špička Admirality
V januári už bola Neva pokrytá ľadom
Na pravé poludnie sa objaví na vrcholkoch stĺpov plameň
Vynikajúci boršč
Chrám Preliatej Krvi
V krásnych detailoch pripomína moskovský chrám V.Blaženého
Detail chrámu kam sa dá vyliezť hore na vyhliadku
Aj takto môže vyzerať Petrohrad
Rieka Neva ukrytá pod ľadom
Mešita pripomínajúca samarkandský Gur Emir
Krásna orientálna kupola
Kostol sv.Petra a Pavla na Zajačom ostrove
foto: Tomáš Kubuš, Petrohrad, 2-6.11.2008, 31.1-1.2.2009
