Dnešný deň je viac než zaujímavý. Ráno sme sa zobudili v Bejrúte, prešli si celý Baalbek a noc budeme tráviť v Sýrii v pobrežnom meste Tartous. Na sýrskej hranici naskakujeme do prvého odstaveného mikrobusu, ktorý mieri do mesta Homs. Vodičom je sympaťák, ktorý sa až nápadne podobná na iránskeho prezidenta Ahmadinedžáda. Naplnili sme sa a môžeme vyraziť. Do Homsu to je len okolo sto kilometrov, takže tam budeme čo nevidieť. Ako to už býva dobrým zvykom, skamarátili sme sa s takmer celou posádkou. Zastavujeme v malej dedinke a vodič s pomocníkom idú do obchodu nabrať vodu. Vonku slnko nepríjemne pripeká a my ako hostia sa máme napiť prví. Sú naozaj milí a my tak smädní, že ani nepátrame odkiaľ taká voda môže pochádzať. Medzi rečou spomíname, že z Homsu chceme ísť priamo do Tartousu. Posádka nám vymyslela plán, že bude pre nás lepšie ak nás vysadia pri autobusovom parkovisku priamo na diaľnici, kadiaľ prichádzajú všetky autobusy. Vraj tu môžeme hneď nejaký autobus chytiť, tak sa nám to celkom pozdáva. Lúčime sa a ideme dnu kúpiť lístky. Miestnosť je obrovská, na stoličkách posedávajú ľudia s kuframi, niektorí si vyberajú z ponuky jedál a všetci spolu čakajú na ten svoj autobus. Predavač lístkov mi tvrdí, že je ešte príliš skoro aby mi predal lístky, a vraj si mám sadnúť. No nič, chvíľu počkáme a lístky kúpime predsa neskôr. Ideme niečo ochutnať a keď vidíme, že majú aj typické palacinky „halawat al-jibna“ neváhame. Sú typické najmä pre oblasť mesta Hama. Homs je od Hamy asi 50km, takže sa dajú zohnať aj tu. Vnútro je plnené lahodným tvarohom, cesto sa rozplýva na jazyku a aby to nestačilo polejú ich ešte sladkým sirupom a posypú orieškami.
Po skvelom občerstvení idem znovu kúpiť lístky, ale stále je priskoro. Hovorí, že keď príde ten správny čas, zavolá ma. Nechce sa mi veriť, tak sa u neho ešte raz objavím s tým istým želaním „len kúpiť lístky“. Prichádzam po ďalších 10 minútach a s kľudom mi oznámi „lístky do Tartousu sú vypredané“. Myslel som, že sa mi sníva, tak som sa spýtal ešte raz. „Áno, lístky do Tartousu sú vypredané“. A to mi nemohol povedať skôr? Nahnevaný sa s ním ešte chvíľu dohadujem, že tu čakáme cez dve hodiny, on medzičasom predal niekoľko lístkov a na nás sa vykašlal. Kašleme aj my na neho a vraciame sa pri diaľnicu. Pod mostom stojí odstavený taxík a jeho šofér akoby tu čakal na nás. Vezieme sa radšej priamo do Homsu. Tu bez akýchkoľvek problémov kupujeme lístky smer Tartous.
Halawat-al-jibna
Tartous
Do mesta prichádzame večer, zo stanice kráčame už peši aj keby to malo byť na konci sveta. Dnes sme totiž na 300km trase prestupovali už 9x, čo je môj osobný rekord. Lacný hotelík sme našli bez problémov oproti starej katedrále. Majiteľ predáva v malom obchode na rohu ulice, tak ho musíme najprv ohlásiť. Za 400 SYP (5,30 €) dostávame veľkú izbu s kúpeľňou a obrovským ventilátorom. Flákame sa mestečkom kým ho ešte úplne nepohltila tma. Promenáda je plná ľudí a svetiel a celé mesto s príchodom tmy ožíva. Z malej pizzerie vychádza neodolateľná vôňa. Pozreli sme sa na seba a hneď sme vbehli dovnútra. Predavač nám podáva jedálny lístok v arabčine s výrazom, že ho to mrzí, ale iný nemajú. S úsmevom ho vraciame a keďže sa nám nechce čakať, berieme si margheritu, ktorú práve vyberajú z pece. Uťahaní večeriame na izbe.
Rybári na podvečernom móle
Večer sa minarety rozsvietia
Námestie s hodinovou vežou
V prístave
Naložená loď smeruje na ostrovček Arwad
Mešita v prístave
Amrit
Ráno sme sa vychystali objavovať okolie. Na malej mikrobusovej stanici hľadáme niečo smer Amrit, kde sú pozostatky starého chrámu. Na stanici dokonca prvý krát vidíme tabuľky v angličtine, kam ktorý mikrobus smeruje. Priamo do Amritu nejde nič, tak musíme hľadať taký, ktorý ide do mestečka Hammiydieh takmer na sýrsko-libanonskej hranici. So šoférom sedíme úplne vpredu a sledujeme krajinu. Rukou ukazuje na odbočku, ktorá sa stráca za hustým lesom. Zastavuje mikrobus a ďalej už ideme peši. Je to ešte pár kilometrov. Okolo nás je len pekná príroda a za plotmi z ostnatých drôtov sa prechádzajú vojaci. Po menšom zaváhaní sme ruiny starovekého Amritu, predsa len našli.
Ruiny chrámu
Ruiny chrámu
Staroveký štadión
Arwad
Naspäť sa nám z ničoho nič zjavil taxík. Peši sa vraciame a zrazu sa tu objavil. Dohodli sme si celkom lacný odvoz a vyhadzuje nás dokonca priamo v malom prístave, odkiaľ chceme ísť na ostrovček Arwad, ktorý je jediným ostrovom celej Sýrie. Autom ide takmer až na mólo a až naše prehováranie, že naozaj už môže zastaviť ho presvedčilo, že nás nemusí vysadiť priamo na lodi. Malá loď s hojdá na vlnách Stredozemného mora a ostrovček sa každou námornou míľou zväčšuje. Hneď sa mi tu zapáčilo. Ošumelé uličky dýchajú starobylou atmosférou. Modrá a červená farba, ktorá ich kedysi krášlila po malých kúskoch opadá. Trhy sú plné voňavého ovocia. Na druhú stranu to netrvá dlho a chvíľu sledujeme rybára, ktorý bez pohybu stojí a čaká na úlovok. Za morom sa v opare dvíhajú domy Tartousu.
Trh v uličkách ostrova
Uličky Arwadu
Zvedavý chlapec
Uličky Arwadu
Zábavka miestnych chlapcov
Rybár
Vlnky sa rozbíjajú o veľké kamene na pobreží
Farba ulíc pomaly opadáva
Malá pevnosť na ostrove
Princezná
Kamenný minaret s Tartousom v pozadí
Na lodi
Tartous II
V Tartouse si ideme pozrieť archeologické múzeum v starej kamennej katedrále. Vo vnútri sa síce nemôže fotiť, ale aj tak tu toho veľa nieje. Túlame sa známymi aj neznámymi ulicami a chceme si zameniť v banke peniaze, pretože sme za celý čas nenarazili na zmenáreň. Je tu niekoľko ľudí, no jeden týpek doniesol igelitku s peniazmi a trvá príliš dlho, kým mu to všetko nahodia. Obyčajná zámena peňazí nám zabrala asi hodinu. Na začiatku nám jeden z úradníkov dal papierik s číslom, ktoré na displeji nie a nie naskočiť. Keď už ľudia vidia, že ma tu hodinu nebaví sedieť , pozerajú si nás papierik a ukazujú, že nám dal zlý a my máme byť úplne inde. No máme o zážitok viac. Ešte keď Alino čakal v banke, nachvíľu som vypadol na stanicu zistiť spoje do Latakie. V okienku mi stále nič nechceli povedať a jeden taxikár ma presviedčal, že autobusy nechodia, čo už bola naozaj poriadna blbosť. Ani neviem prečo som odišiel preč. Až po úspešnej zámene peňazí sa sem znovu vraciam. Aáá, tak mi to predsa došlo, v tom okienku mi preto nechceli „nič“ povedať, lebo ma stále posielali k inému a ja som nechápal o čo im ide. Taxíkár ma opäť prišiel privítať so smiechom a otázkou čo tu zase robím. Nakoniec sme si chvíľu pokecali a aj on nám radil ohľadom autobusov do Latakie.
Katedrála
Latakia
V Latakii zažívame zaujímavý úvod. Vystupujeme z busu a hneď nás víta taxikár, ktorý nás objíma ako by sme sa sto rokov nevideli. Vysvetľujeme, že chceme ísť do hotelu Latakia. Jasné „no problem, my friend“. Na ceste sa však ukázalo, že nevie kde to je. Podľa malej čiernobielej mapky, ktorú máme so sebou sa ho snažíme navigovať, ale v tej spleti ulíc sme neúspešní. Asi po pol hodine a tuctu otázok na okoloidúcich sme vystúpili pri mešite v centre. Zmätený taxikár odchádza a my si to už skúsime nájsť sami. V zastrčenej uličke za mešitou sa nám to konečne podarilo. Chceme si pozrieť Latakiu tak sa vyberáme do ulíc. Ako tak kráčame a pozeráme okolo seba, nieje tu takmer nič čo by ma uchvátilo ako tomu býva v iných mestách. Tri hodinky strávené v uličkách Latakie u mňa navodili dojem, že je dodnes pre mňa Latakia jediné miesto v Sýrii či Blízkom Východe, kam by som sa už nikdy nemusel vrátiť. Maličké sklamanie vykompenzuje taxikár, ktorý nás vezie k hotelu. Ukázalo sa, že jedinou spoločnou rečou, ktorou sa môžeme ako tak baviť je turečtina a mňa až hreje pri srdci, keď po dlhej dobe počujem ten jazyk a vidím, že aj mne je čosi rozumieť. Tento moment sa mi z celej Latakie páčil najviac. Večer trávime v čajovni priamo pod minaretom. Ďalší deň si ideme pozrieť asi jedinú pamiatku mesta, ktorá za to stojí a tou je nádherne zachovalý rímsky oblúk.
Mladý čistič topánok
Rímsky oblúk
Ugarit
Latakia samotná vlastne nebola našim cieľom, ale skôr nás sem prilákala jej skvelá poloha. Leží len desať kilometrov od starovekého mesta Ugarit, o ktorom sa hovorí, že práve tu vznikala prvá abeceda. Mikrobusy odchádzajú priamo z centra. Cesta vedie popri mori a pri známej pláži Shatt-el Azraq (Modrá pláž) sa stáča kúsok do vnútrozemia. Ruinami starovekého mesta sa túlame úplne sami. Miestnosti, kde kedysi bývali panovníci sa dnes zlievajú do jednej kamennej masy.
foto: Tomáš Kubuš, Homs, Tartous, Amrit, Arwad, Latakia, Ugarit, 23-24.7.2008
