Z lisabonského hotela sa odvezieme na autobusovú stanicu na okraji mesta a tu si bez problémov kupujeme lístok. Spoje z Lisabonu sú celkom dobré, ale horšie to bude pri hľadaní dopravy medzi menšími bodmi na mape. Krajina medzi Lisabonom a mestom Alcobaça pripomína rozprávku. Je posiata pahorkami, celá zelená, miestami nádherne smaragdová a prepletená cestičkami medzi ktorými sa rozutekali olivové háje s mohutnými stromami. Len občas sa objaví malá dedina či nebodaj mestečko, no aj tak prekypuje životom. Sledujúc zvlnené pahorky sa neubránim pocitu, že sa pozerám na Sicíliu. Nesmierne sa na seba tieto dve oblasti podobajú. O to ľahšie je zamilovať si Portugalsko. Pôvodne sme mysleli, že tu strávime zhruba dve hodinky a pohneme sa ďalej, ale ako to býva dobrým zvykom, „cesta“ sa nad plánmi niekedy len schuti zasmeje. Autobusy odtiaľto nechodia veľmi často a tak nám najbližší spoj odchádza až o päť hodín. Tri hodiny hore dole, aspoň viac splynieme s Alcobaçou.
Na prvý pohľad pôsobí Alcobaça ako starý, ošúchaný klenot, ktorému však ubiehajúci čas neubral na kráse. Práve naopak, Alcobaça je ako víno, čím staršia tým príťažlivejšia. Nad mestom čnie rozvalina pevnosti a pod ňou siahajú k oblohe kríže kláštora. Ulice lemujú domy s fasádami ozdobenými obkladačkami či pastelovými farbami. Tie posledné tak nádherne kontrastujú s ošarpanými uličkami či kovovými balkónmi vybiehajúcimi nad hlavy chodcov. Medzi domami sa odrazu objaví obrovský priestor vyplnený námestím. Okolo neho sa zbieha niekoľko ulíc, kam majitelia zasadili svoje podniky, reštaurácie, bary či predajne suvenírov. Miestna architektúra by sa v južnej či strednej Amerike nazývala koloniálna, ale bolo to tu, kde vznikala v čase slávnych zámorských ciest. Kláštor je natoľko monumentálny, že akúkoľvek stavbu, ktorú by postavili do jeho blízkosti, by pohltil. Písal sa rok 1147 kedy portugalský panovník Alfonso Henriques porazil pri meste Santarem Maurov a po tejto obrovskej výhre sa rozhodol postaviť pamätník, ktorý by prečkal večnosť. Vybral si Alcobaçu za miesto, kde vyrastie najväčší svätostánok krajiny. Čo sľúbil, panovník splnil, hoci sám sa dokončenia tejto obrovskej stavby nedožil, pretože sa tu striedali architekti a robotníci počas dlhých 76 rokov. Určite by však bol spokojný a nadšený, rovnako ako každý, kto sa odrazu vymotá z uličiek a ocitne sa zoči voči kláštoru.
Hlavná loď kláštora sa zaplnila takým množstvom architektonických detailov, že ich človek nestíha absorbovať. Obrovské, kamenné stĺpy na svojich pleciach nesú gotické klenby a tie, ktoré sa ukrývajú tu pod kláštornou strechou, patria dokonca k najstarším gotickým prvkom v celom Portugalsku. Ďalší dôkaz, že kláštor Santa Maria de Alcobaça ako znie jeho celý názov nie je obyčajným svätostánkom. Obyčajným rozhodne nie je ani pre mníšsky rád Cisteriánov, pretože pre nich predstavuje prvú náboženskú stavbu od ich príchodu z oblasti Francúzska. Pôvodne obývali drevené domy neďaleko mesta, no v roku 1223, teda niekoľko rokov pred definitívnym dokončením sa nasťahovali medzi kamenné steny. V muzeálnych priestoroch sa zo stien pozerá galéria portugalských kráľov, svätcov a na obkladačkách zvaných azulejos sa odvíjajú príbehy z minulosti. Aj nádvorie kláštora je príjemne starobylé. Krížová chodba sa okolo neho obtáča a v jeho strede dozrievajú na stromoch pomaranče. Človek by si netrúfol tipnúť koľko miestností a priestorov sa tu pred nim každým krokom odvinie. Krížová chodba v prvej, pôvodnej stavbe chýbala, no v 13.storočí ju dostaval kráľ Dinis I. Nazval ju „Krížovou chodbou ticha“ a to dodnes prevalcovalo všetky hlasy či zvuky. Sem tam ticho narušia zahraniční turisti, ale inak sa rozlieva celým priestorom a akoby vyplňovali každú škáru medzi kameňmi. Sedíme na kamennom múriku, vychutnávame si pohľady do chodby a čas len tak plynie okolo nás. Pozoruhodným miestom je kláštorná kuchyňa, kam by sa zmestilo hneď niekoľko kuchýň aké poznáme dnes. Mníchom sem dômyselný systém prinášal ryby priamo z rieky až sem do kuchyne. Fascinujúce čo ich vôbec napadlo. Kláštor odrazu pôsobí ako bludisko. Toľko chodieb, toľko miestností a každá končí niekde úplne inde. Pred odchodom z kláštora sa oplatí zavítať aj medzi kráľovské sarkofágy, kde odpočíva kráľ Pedro I. so svojou milovanou Ines de Castro. Okolo kamenného tela kráľa posedávajú okrídlení anjeli a sarkofág zaplnili postavy a precízne reliéfy. Hovorí sa o nich ako o najkrajších gotických reliéfoch celého Portugalska.
Mestečko s námestím ožilo a tak sa túlame jeho ulicami. Snehobiele domčeky nad vodným kanálom sa striedajú s domami ozdobenými obkladačkami a námestia vydláždili mačacie hlavy. Sem tam sa na konci uličky objaví na kopci ruina niekdajšej pevnosti, no čas obeda prilákal ľudí skôr do miestnych podnikov a cukrárni než hore na kopec.
foto: Tomáš Kubuš, Alcobaça, 13.5.2012
