Z univerzitnej Coimbry sa vyberieme na sever do známeho Porta, no cestou by bola škoda obísť miesto, ktoré sa pýši prezývkou „portugalské Benátky“. Aviero leží necelých 60 kilometrov severne od Coimbry a tak sem cesta vlakom trvá len hodinu a pol. Už prvý dotyk s Aveirom napovie, že sa tu bude návštevníkovi páčiť. Hovorí sa, že prvý pohľad je veľmi dôležitý a ten patrí v Aveire starej železničnej stanici. Leží v tesnej blízkosti tej dnešnej, no stará v sebe ukrýva portugalské čaro. Jej steny sú vyložené tradičnými obkladačkami azulejos. V každom portugalskom meste ich nájdeme ako zdobia steny kostolov, palácov či obyčajných domov a preto ani Aveiro nemôže byť výnimkou. Ich tradícia siaha až do stredoveku, kedy bol Pyrenejský polostrov ovplyvnený arabskými vplyvmi z neďalekého Maroka. Necháme, aby sa oči poprechádzali nádhernou výzdobou a na obkladačkách modrej farby vyrástli paláce, majáky osamotene stojace na divokom pobreží či slávne lode, ktorými Portugalci brázdili svetové moria a objavovali nové svety.
Ak sa chce človek dostať ku kanálom a uličkám starého mesta, musí sa prehrýzť modernou zástavbou. Podobnú by sme našli v každom veľkom meste nielen tu, ale hocikde v Európe. Obchodíky, supermarkety, butiky, reštaurácie, hotel a kopa ľudí pobehujúcich sem a tam. Na konci ulice sa otvorí väčšie námestie a zašpicatené provy drevených lodí sa začínajú vynárať z neďalekého kanála. Námestiu dominuje tržnica plná kvetov, zeleniny a sezónneho ovocia. Predávajú najmä ženy, no viac ako lákaniu zákazníkov sa venujú vzájomným rozhovorom. Z rohu tržnice sa vinie podmanivá vôňa pripravovaného jedla. Miesta sa pomerne rýchlo zapĺňajú, pretože je čas obedu a mnohí pracujúci z okolia si sem prišli užiť svoju prestávku. Čerstvá zeleninová polievka má tak skvelú chuť, že v nej cítiť lásku s akou bola pripravovaná. V malých rodinných podnikoch to skrátka vedia.
Najväčším lákadlom Aveira sú bez akýchkoľvek pochýb tradičné lode križujúce miestne kanály, vďaka ktorým získalo mesto svoju prezývku. Niekoľko mužov na námestí s letákmi v ruke láka okoloidúcich na plavbu po meste, alebo na vzdialenejšie plavby do susedných mestečiek. Koniec koncov ani Atlantický oceán nie je ďaleko, ale neviem si predstaviť ako by drevená, štíhla loď bojovala s jeho chladnými vlnami. Pomaľované lode ukážu turistom za pár eur to najzaujímavejšie čo môžu z vodných ciest v meste vidieť. Aj keď lodičky pripomínajú svojim výzorom benátske gondole, predsa len sa líšia. Lodivod nemá žiadne tradičné oblečenie a ani sa z jeho úst nevinú zvodné portugalské piesne. Za to je však každá jedna loď jedinečná. Zdvihnutý nos, ktorý rozráža vodnú hladinu na sebe nesie obrázok. Žiadna história, stavba či významná osobnosť, ale obrázky ktoré majú priniesť úsmev na tvári. Okolo nás prejde loď s výzdobou farmára dojaceho svoju kravu. V prístave kotvia lode, kde ožívajú príbehy námorníkov hľadiacich tancujúcim ženám pod sukne, ženíchov nesúcich na rukách svoje nevesty, žien koketne dvíhajúcich sukne či nalievanie vína. Obyčajné obrázky, príbehy zo života a predsa má človek pocit, že sem patria a svojim spôsobom robia miestne lode jedinečnými.
Veľký kanál sa prediera mestom až nás jeho nábrežie dovedie k uličkám starého Aveira. To stojí na svojom mieste už od 10.storočia, kedy ho staré mapy poznali pod menom Alavarium a skôr ako ľudia, ho vyhľadávalo vodné vtáctvo na svoje hniezdenie. Až neskôr využilo svoju takmer prímorskú polohu a domáci tu vybudovali prístav odkiaľ vyvážali soľ. Príroda však navždy zmenila jeho osud a búrka v 16.storočí prístav zmietla zo sveta. Dnes z neho cítiť príjemnú atmosféru malého mesta. Síce aj sem na prah starého a nového mesta priniesla globalizácia moderné nákupné centrá, stačí prejsť pár krokov a opantá Vás šarm starých uličiek. Zaujímavé fasády budov sa predbiehajú vo svojej kráse a súperia o pohľady návštevníkov Niektoré sú celé obalené modro-bielymi azulejos, iné zase upútajú kovovými balkónmi siahajúcimi do ulice či okenicami. Dôchodcovia si v tieni stromov na lavičke našli miesto, kde prečkajú pri rozhovoroch siestu a niekoľko mladých študentov zase zapadlo do podniku s letnou terasou. V spleti starého mesta vytŕča aj niekoľko kostolných veží ozdobených krížmi. „Odkiaľ ste?“ pýta sa starší pán a naša odpoveď ho poteší. Aj on bol u nás na návšteve. „To musíte ísť dlho rovno, potom odbočiť doprava alebo sa ešte ďalej radšej spýtajte“ vyzbrojí nás radou ako nájsť najstarší kostol v meste Convento de Jesus z 15.storočia. V skutočnosti nebol žiaden problém ho nájsť, pretože je cesta k najvýznamnejšej pamiatky Aveira vyznačená. Z malého dláždeného námestia sa dvíha hranatá, biela zvonica a vedľa nej starobylo vyzerajúca fasáda kostola. Vo vnútri je pochovaná sv.Joana, dcéra kráľa Alfonsa V., čo robí z miesta obľúbené pútnické miesto.
Znovu sa cesta križuje s kanálom a pod mostmi sa plaví niekoľko lodí. Niektorí len tak stoja na moste spoločne s deťmi a sledujú farebné lode, iní čakajú na tú svoju a v malom improvizovanom prístave ich niekoľko kotví. Obvyklým javom portugalských miest sú cukrárne a predajne všemožných sladkostí. Akoby malo každé jedno mesto svoj tradičný koláč či cukrovinku. Tým miestnym je Pao de Ló. Vyzerá síce ako malá torta, no tvorí ho nadýchaná sladká pena zmiešaná s cestom. Úzke uličky mesta zaplnili vytiahnuté stoličky aj stoly miestnych barov, no okolo obeda ešte zívajú prázdnotou. Až večer tieto štvrte ožijú a budú sa odtiaľto ozývať hlasy ľudí. Každý podnik láka na chutné portugalské víno a niektoré dokonca ponúkajú ochutnávku pred tým, než si človek objedná. Na južanských krajinách sa mi vždy páčilo ako majú domy rôzne pastelové farby a podobne aj tu v Aveire hrá mesto vďaka nim mnohými farbami. Má to svoje čaro. Aveiro má toho v zálohe ešte veľa a kto nemá rád miesta prepchaté turistami, ten sa tu bude cítiť naozaj dobre, pretože ho stále veľa ľudí obíde bez toho, aby sa pokochali pohľadom na tradičné maľované lode križujúce miestne kanále. Rovnakou cestou pomedzi modernú zástavbu sa vrátime na stanicu, kde nás vyhodil vlak z Coimbry a nasadneme do ďalšieho, ktorý nás odvezie ešte severnejšie do slávneho Porta.
foto: Tomáš Kubuš, Aveiro, 14.5.2012
