Autobus z Porta smer juh odchádza ráno a tak sa ešte stihneme naraňajkovať na izbe, hodiť veci do batoha a prejsť sa zobúdzajúcim sa mestom. Nejdeme priamo do Lisabonu, kde budeme dnes večer zaspávať, ale rozobrali sme si cestu na menšie diely, aby sme z nej vyžmýkali čosi viac. Hlavným cieľom je mestečko Batalha s prekrásnym kláštorom, ale keďže najlepší spoj aký sme našli končí v meste Leiria, kde musíme prestúpiť, potešíme sa aj neplánovanej zastávke. Nenápadné mesto Leiria leží niekde na pol ceste medzi Lisabonom a Portom, dvomi najznámejšími portugalskými mestami. Z diaľky upúta pohľad každého pútnika obrovský hrad postavený na vysokom kopci. Stráži mesto, hľadí na neho už niekoľko storočí a vie o všetkom čo sa za ten čas dole pod kopcom prihodilo. Ohrozovali ho arabské vpády, ale mesto sa nepoddalo a na svoju ochranu jeho obyvatelia vybudovali hradby a impozantný hrad. Viacerí králi sa v priebehu storočí zaslúžili o jeho rekonštrukciu či dostavbu. Strach z nájazdov opadol, no kus histórie tu zostal. Stredoveký hrad je zaujímavý v tom, že pôsobí z každého uhlu rozdielne. Raz pripomína palác vsadený medzi kamenné veže, inokedy zase vyzerá ako vysoký, nedobytný múr. Stará štvrť mesta pod ním láka na prechádzku svojim osobitým šarmom. Úzke uličky s ošarpanými stenami, domami, balkónmi vyvolávajú spomienky na juhotalianské mestá, ale tú atmosféru dotvárajú typické modro-biele azulejos. Obrovský park slúži ako pľúca mesta a hneď niekoľko ľudí tu našlo svoj odpočinok. Je siesta, ulice sa vyprázdnili a presne takéto miesta sa teraz tešia obľube. Všetko je tu upravené, kríky zastrihnuté, nikde žiadne smeti. Uličky naplnené tieňom zívajú prázdnotou a sem tam sa nimi prejde mačka, ktorá sa vzápätí skryje za rohom. Na šnúrach visí prádlo, pred vchodmi stoja odstavené mopedy a cez ticho počuť vŕzgať staré okenice. Námestie na konci mesta dotvárajú schody vedúce k barokovému kostolu. Slnko ho ožaruje natoľko, že pohľad na neho jemne oslepuje. Predsa len všetci pred siestou z mesta neušli. Malé námestie obklopené starými domami s palácovými fasádami je domovom kaviarne, kde sa stretlo niekoľko mužov. Možno ani nie kvôli káve, ale kvôli tomu, že opäť môžu byť spolu a porozprávať sa. Chvíľku sledujeme pokoj, ktorý odtiaľto vyžaruje až sa napokon prázdnymi uličkami vraciame k autobusovej stanici, aby sme nezmeškali spoj do kláštornej Batalhy.
Batalha by bolo malým, nenápadným mestečkom v strednej časti Portugalska, keby v nej nestál jeden z najkrajších kláštorov krajiny. Autobus nás vyhodí neďaleko slávnej stavby. Malé ospalé námestie je v čase siesty vyprázdnené a len v niektorých podnikoch ešte sedia ľudia pri polievke z čerstvej zeleniny alebo pohári miestneho domáceho vína. Najrušnejšie je na rozľahlom nádvorí prechádzajúcim k stenám krásneho kláštora. Túlajú sa tu skupiny turistov, hŕstka domácich, ale aj pár jednotlivcov. V predajni lístkov nám dovolia zhodiť batohy a tak môžeme ísť bez problémov dnu. Fasády kláštora sú umeleckým dielom. Z jeho tela sa dvíha niekoľko tuctov malých, zašpicatených vežičiek a niekoľko mohutných veží. Tie pôsobia ako by z nich niekto odpílil vrcholky a nechal ich len tak, no aj táto zaujímavá architektonická črta kláštoru pristane. Celá stavba je navonok tak príťažlivá, že si človek sadne do parku pod stromy a kochá sa pohľadom. Iné stavby lákajú dnu, ale táto nechá každého, aby si ju naplno vychutnal ešte pred tým, než sa prejde jej útrobami. Trvalo takmer 130 rokov, kým z kameňov vybudovali kláštor, ktorý prežil do dnešných dní. Portugalský kráľ Joao I. venoval stavbu Panne Márii za to, že stála na ich strane v bitke pri Aljubarrote, kde sa mu podarilo poraziť kráľovstvo španielskej Kastílie. Niekoľko architektov dlhé roky vdychovali dušu stavbe, no najviac sa pod ňu podpísal Afonso Domingues. Anglickí turisti len uznanlivo pokývajú hlavou, keď im miestna sprievodkyňa prirovnáva fasádu kláštora v Batalhe s katedrálami v britskom Yorku a Canterbury. Všetky vyrástli v rovnakom období, kedy sa staviteľstvo zmietalo v znamení gotiky.
Za vstupom do kláštora sa otvorí obrovský prázdny priestor vyplnený tichom. Z úzkych gotických okien mieria dnu slnečné lúče a osvetľujú nehybné, kamenné sarkofágy. Klenby vypĺňajú malé detaily a rovnaká dekorácia sa objavuje aj na stenách. Zopár ľudí sedí mlčky v laviciach a uprene hľadia na oltár v apside. Najobletovanejším miestom je kaplnka kráľa pomenovaná Capela do Fundador. Stojí v nej obrovský sarkofág kráľa Joaa I. a jeho manželky anglického pôvodu, Philippy z Lancasteru. Po ich tvárach kráčajú lúče svetla sfarbené do pastelových odtieňov. Aj po toľkých stáročiach majú manželia na tvárach svoje nehybné kamenné úsmevy. Kto dovidí až na vrchol hrobky uvidí obe postavy ležiace vedľa seba ako sa dotýkajú rukami. Milé, dojemné gesto ich naveky prepojilo. Stredom kláštora prechádza malá, útulná záhrada s upravenými živými plotmi a ružami. Každé okno pripomína samostatné umelecké dielo. Skupinky turistov nadšene kráčajú záhradou a zastavujú sa pri každej architektonickej zaujímavosti. Dokonca je tu v rohu aj fontána, ktorá počas sparných letných dní osviežuje celé okolie. Krížová chodba je ponorená v šere, ale aj tak to každého ťahá medzi kvety a stromy. Akoby tu uprostred kláštora vyrástla lúka plná radosti. Mám pocit, že kláštor tu v Batalhe sa mi dokonca páči viac, než ten v Alçobace, ktorý sme videli pred niekoľkými dňami. Spoje do Lisabonu nie sú tak frekventované ako by človek čakal a tak napokon ešte dve hodinky máme na to, aby sme sa poflákali mestom. V malom rodinnom obchodíku sú kúpime neskutočne dobrú sušenú šunku, kus syra, čerstvé pečivo a malé porto a sediac na lavičke si spravíme siestu do príchodu autobusu. Presne vďaka takýmto momentom a takýmto krásnym miestam sa človek čoraz častejšie pristihne pri myšlienkach o tom, ako veľmi sa mu v tejto dovtedy neznámej krajine páči.
foto: Tomáš Kubuš, Leiria, Batalha, 16.5.2012
