Aj napriek tomu, že som sa v Uzbekistane ocitol niekoľko krát, nepočul som veľa krát o mieste zvanom Poykent. Stalo sa to až pred niekoľkými dňami, kedy som hľadal čo všetko v sebe ukrýva okolie historickej Buchary a vtedy mi do oka padla jedna veta o tom, že cca 60 kilometrov južne od mesta sa dvíha pahorok posiaty ruinami starovekého mesta. Niekoľko rokov už jeho meno spočíva na čakacom liste do UNESCA. Viac mi nebolo treba a vedel som, že ako náhle viem o jeho existencii, nebudem ho vedieť obísť. Veci sa pohli celkom rýchlo a tak odrazu sedím v autobuse, ktorý uháňa hlavnou cestou medzi uzbeckou Bucharou a turkménskym Turkmenabadom. Takmer na pol ceste sa objaví nepatrná značka „Poykent“ a rozbitá cesta sa trmáca zvyšných päť kilometrov k pahorku. Spočiatku ho nie je vidieť, ale domáci kráčajúci zaprášenými cestičkami ochotne ukážu smer, ktorým sa vydať.
Konečne vidieť pahorok a niekoľko hlinených veží. Tie kedysi plnili funkciu bastiónov a chránili údolie rieky Zerafšán pred prichádzajúcim nebezpečenstvom. Nie je tu ani nohy a len aprílové stredoázijské slnko spaľuje krajinu. Ako to už v týchto končinách býva zvykom z ničoho nič sa vynorí chlapík mávajúci rukami, aby som podišiel bližšie k nemu. Vykľul sa z neho riaditeľ múzea v Poykente a šéf miestnych vykopávok. Normamat Sabirov sa venuje výskumu Poykentu už od roku 1985 a ak na svete existuje niekto kto o ňom vie všetko, je to práve on. Potrasieme si rukou a ideme sa spoločne prejsť. Pôvodne som si myslel, že sa tu ocitnem úplne sám. Budem sa v tichosti prechádzať pustou krajinou posiatou ruinami a fantazírovať na čo všetko sa mohli beztvaré kusy hliny používať. Takto však Poykent dosiahne iný rozmer a ja sa tomu poteším.
Vylezieme na hlinený kopec, niekdajšie hradby mesta a pred očami sa rozleje prázdna rovina. Priznám, že človek musí takéto miesta milovať, inak by ho prvotný pohľad mohol sklamať a myseľ rozvíri myšlienky, že na čo sa sem trepal. Po chvíli sa samozrejme ukáže, čím je Poykent zaujímavý. Podľa výskumov ho založili niekedy v 4.storočí pr.Kr. v oblasti kde na seba narážal vplyv Perzie a Turánu. Práve tadiaľto neskôr viedla aj slávna Hodvábna cesta, ktorá za sebou nechala piesky púšte Karakum, prekročila bájny Oxus, teda dnešnú Amu Daryu a vydala sa do Buchary. Z Poykentu to karavane trvalo do Buchary ešte takmer dva, dva a pol dňa. Už počas staroveku tu vyrástlo dôležité mesto so svojou citadelou, no skutočne dôležitým mestom sa stalo až v stredoveku v priebehu 6-9.storočia. Na živobytie si Poykent zarábal obchodovaním. Každé mesto obchodovalo, ale Poykent bol výnimočný tým, že aj prví arabskí historici ho opisovali ako „mesto obchodníkov“. „Každý chlap, ktorý dovŕšil 20 rokov, odchádzal za obchodom do všetkých svetových strán“ začne rozprávanie Normamat. „Poykent neležal v najúrodnejšej oblasti a tak tu mali problém s poľnohospodárstvom, hoci neďaleko odtiaľto pretekala rieka Zerafšán. Tým, že muži mesto opúšťali, miestne ženy boli široko ďaleko známe ako vynikajúce bojovníčky, ktoré vynikajúco ovládali kone aj zbrane. Tím ruských archeológov a historikov sa týmto veciam venoval a napísal aj článok o tom, kde sa objavili otázky o tom, či mýtické Amazonky nepochádzali práve odtiaľto z Transoxiany“ zaskočí ma. Samozrejme, sto ľudí, sto názorov a určite na tom niečo byť môže. Hoci na reliéfoch z tureckého Halikarnassu máme zachytené súboje s Amazonkami už v 4.storočí pr.Kr, teda približne v čase kedy Poykent vznikal. Je to však zaujímavá teória a možno len čas ukáže, ako sa ďalej rozvinie.
Najväčšiu slávu zažíva Poykent v období kedy sa strednou Áziou prehnali arabskí jazdci v 8.storočí. Stalo sa z neho jedno z najvýznamnejších obchodných miest po arabskom vpáde a hovorilo sa, že ho neobišla žiadna z karaván. Spravím niekoľko krokov ruinami mesta a cítim ako ma Poykent začína fascinovať pretože kamkoľvek sa pozriem na zem, vidím tam roztrúsené úlomky črepov, kúsky civilizácie, sklo, alebo maličké úlomky bronzu či železa. Nikdy som toho tak veľa na jednej kope nevidel a to som navštívil určite viac, než stovku archeologických lokalít. Doteraz som si myslel, že najviac histórie sa takto povaľuje v turkménskom Merve, ale Poykent mi ukázal, že som sa mýlil. Normamat vyberie z vrecka malú špachtľu aj so štetcom a hľadáme, čo nám Poykent dnes predvedie. Sem tam sa zohneme a opatrne vyberieme zo zeme kúsok džbánu, niekde len hrubé či tenké steny keramiky, inokedy nájdeme celé dno nádoby a najväčšiu radosť mám z keramiky, ktorá na sebe nesie zvyšky glazúry či dokonca písmenká arabskej kaligrafie. Kopec týchto črepov je absolútne bezcenných, ale ten pocit, ktorý pri tom človek má je krásny. Objavíme dokonca aj kúsky kovov, ktoré čas premenil len na prenikavo zelené zoxidované hrudky, no pritrafí sa nám aj polovica zlomenej mince. Keď som sa do Poykentu chystal, myslel som si, že tu bude niekoľko múrov, hlina, prach, ticho, ale z tohto som fascinovaný.
Z hradieb dnes nezostalo nič len niekoľko hlinených veží. Tie lepšie zachovalé ešte stále majú strieľne cez ktoré bojovníčky „vítali“ nepozvaných hostí. Medzi prvé miesta, ktoré nepripomínajú len navrstvenú hlinu patria vykopávky starého karavanserája z 9-10.storočia. „Pracovali sme na ňom šesť rokov, kým sme ho celý vykopali, zdokumentovali a prehľadali aj okolie“ pochváli si Normamat. Z karavanseráju toho veľa nezostalo, len príbehy čo sa na týchto miestach odohrávali a spomienky na to koľko exotického tovaru a tvári sa pomestilo dnu. Neďaleko odtiaľto sú štvrte hrnčiarov. Aj preto je možno všade porozhadzovaných toľko črepov, pretože tým bol kedysi Poykent známy. Na niektorých miestach je odkrytá aj pôvodná cesta a riaditeľ napokon zastaví pri obrovskej jame, kam zbierali vodu. Ešte aj dnes k nej vedie niekoľko krytých hlinených trubiek. Len voda a ľudia sa stratili. V prachu natrafíme na kus kameňa, ktorý sa farbou ani ničím iným nepodobá na zem z ktorej sme ho zdvihli. „To je kanónová guľa“ bez zaváhania zo seba vystrelí Normamat. Len tak si držať v ruke kúsok dejín, ktorý sa tu odohrával. Obytné štvrte pretkávajú zvyšky domov, ulíc a človek tu na prvý pohľad rozozná, že tu stálo niečo zaujímavé. Ešte zaujímavejšie však pôsobí starý hammam. Na stene dodnes badať klenbu z tehál a miestnosti vykladané tehlami či kúsky veľkých nádob na vodu. Neďaleký pahorok mal na sebe od prvého storočia niesť zoroastriánsky chrám ohňa. Výskumy aj potvrdili významnú stavbu, no dnes z nej nestojí nič. „Poykent sa spomína aj v perzskej Šahnáme od Ferdúsiho, kde mal hrdina Fardiún ozdobiť chrámové steny písmom zo zlata“ vysvetľuje riaditeľ.
Krásne miesto. Toto jediné mi v Poykente behá po rozume. Miestne malé múzeum leží necelý kilometer odtiaľto. Ono bude finálnou bodkou za celým miestom. Nie je veľké, má pár sál a ležia v ňom niektoré nálezy od keramiky cez mince až po zdobené obkladačky. Pred tým, než si ho vôbec môžem pozrieť si musíme dať čaj. Modrobiela miska zvaná piala sa zaplní voňavým zeleným čajom a až keď sa vypije, smie sa pokračovať. Pohostinnosť v týchto končinách nie je hraná, ale je súčasťou bežného života. Aj na ňu si spomeniem, keď v mysli zablúdim do Poykentu.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Poykent, 26.4.2016
