Po dvoch týždňoch na ceste, kedy sme prešli naprieč Európou, Marokom a preplavili sa naspäť na starý kontinent som sa ocitol v Granade. Nebolo to prvý krát, ale tento krát som si povedal, že si ju dokonale vychutnám. Deň sa už pomaly poberal na odchod, keď sme v kempe postavili stan a rýchlo sa ponáhľali do mesta, aby sme stihli sledovať západ slnka. Jeho posledné lúče nádherne osvetľovali stavby, ktorých pastelové farby sú na sklonku dňa ešte výraznejšie. Posedávame na námestí pri fontáne a len tak nasávame atmosféru mesta, ktoré si zajtra pozrieme. Nie je sa kam ponáhľať, stojí tu stovky rokov, bude tu aj zajtra. Bezcieľne sa túlame starými uličkami a sledujeme partie ľudí ako miznú vo dverách miestnych barov či reštaurácii. Padla tma, tak sa pomaličky vrátime do kempu. Myšlienky ma predbiehajú a už sa prechádzajú Alhambrou, ale telo sa ešte musí vyspať.
Slnko sa opiera do fasád granadských budov
Splynutie Orientu s Andalúziou
Starobylosť miestnej architektúry
Námestie pri západe slnka
Ráno sa človek budí na spev vtákov, rozzipsuje stan a svet navôkol sa už prebral zo spánku. Na múriku pred stanom si dám raňajky a konečne vyrážame do mesta. Najväčším magnetom Granady je bez akýchkoľvek pochýb palác Alhambra. Ešte si spomínam ako sme pri prvej návšteve stáli v dlhokánskej fronte na lístky, aby nám pár metrov pred vstupom oznámili, že lístky na doobedie sú vypredané, čo pre nás znamenalo, že sa dnu kvôli času a poludňajšiemu odchodu nedostaneme. Dnes je situácia iná. Lístky sa dajú kúpiť z domova a len prísť a vyzdvihnúť si ich, preto sa fronta hýbe rýchlejšie. Ani teraz som však lístok dopredu nekupoval a hovoril si, že ak to má vyjsť tak to vyjde. Keď zbadám, že na vstup čaká asi len 40-50 ľudí, poteším sa, lebo viem, že dnes sa návšteva Alhambry podarí.
Ráno v Granade
Prvý pohľad na budovy Alhambry
Palác je ako vystrihnutý z orientálnej rozprávky a prenesený na európsku pevninu. Vystrihovať ho však nemuseli, pretože v 9.storočí, kedy sa objavili prvé náznaky budúceho paláca ovládali celú oblasť dnešnej Andalúzie Arabi, ktorí sa Gibraltárskou úžinou preplavili z Maroka až k brehom Španielska. Vtedy volali Arabi miesto Qalaat Al-Hamra, čiže Červená pevnosť a krásne vidno ako sa z jej pôvodného názvu vytvoril názov dnešný, ktorý víri v hlave každému kto sa v Granade ocitne. Už prvé kroky za pomyselnou hranicou palácového komplexu človeka obklopí zeleň. Stromy, vysoké aj nízke kríky, upravené živé ploty a ružovkasté lístky kvetov vytvárajú oázu. Okolo nádvoria vyrástli vysoké hradby s vežami a za nimi pohľad padá do údolia v ktorom sa rozprestiera Granada. Domy natreté snehobielou farbou kontrastujú s hnedými strechami aj hranatými zvonicami kamenných kostolov. Celé štvrte sú stavané do mierneho svahu čím nadobúdajú dojem obrovského mesta, možno väčšieho než Granada v skutočnosti je. Za ním sa krajina naďalej vlní a žltohnedé pasienky či olivové háje sa končia až na úpätí skalnatých štítov pohoria Sierra Nevada. Malé, nepatrné detaily sú na každom kroku. Steny zdobí arabská kaligrafia vytesaná do mäkkého kameňa či sadry. Verše, mená či úryvky zo svätého Koránu zamrzli v čase a premenili sa na nesmrteľné výzdobné prvky. Túlame sa ulicami komplexu a človek necíti nič len radosť z momentu, ktorý sa práve odohráva okolo neho. Hradby sú dnes voľne prístupné a tak sa dá nimi bezstarostne poprechádzať, čím každý získa predstavu o rozlohe celého komplexu. Starí maurskí básnici prirovnávali krásu Alhambry k „perle vsadenej do smaragdu“. Vystihli tak jej polohu, kde je kamenné telo paláca položené priamo uprostred zeleného sveta kvetov a stromov. Lezieme hore na hradby a dlho sledujeme mesto a palác pod nami. Vedel by som si predstaviť ako by som tu strávil hoci aj celý deň s knihou v ruke. Raz sledovať písmenka vtlačené do strán, inokedy zase oblaky naháňajúce sa nad Granadou.
Vysoké hradby Alhambry
Nádherné kontrasty
Pohľad na Granadu
Vysoké, mohutné hradby pevnosti
Biele domy a hnedé strechy, to je Granada
Pohľad z najvyššieho bodu hradieb
Granada so svojou Katedrálou
Pevnosť v cípe Alhambry
Pohľad cez orientálne okná
Jeden z palácových komplexov v rámci Alhambry
Ocitneme sa opäť dole na nádvorí a konečne máme namierené do srdca celého paláca. Alhambra naberala kontúry dnešného paláca na prelome 13. a 14.storočia, kedy začal emír moslimskej dynastie Násridov pretavovať svoje vízie do skutočnosti. Palác Nazaries ukrytý za hradbami je dnes tým najcennejším čo Alhambra ponúka. Pri kúpe lístku človek dostane čas, kedy sa sem má dostaviť, aby sa nestalo, že sa tu ocitnú všetci naraz a masa turistov zabije duch miesta. S výmenou civilizácii sa zákonite menili aj pravidlá paláca. Mešitu vymenil kostol a španielsky kráľ Carlos I. sa rozhodol zničiť jedno z krídel paláca Nazaries, aby na jeho miesto mohol postaviť renesančný palác Palacio de Carlos V. Začiatkom 18.storočia postihlo Alhambru niečo, čo by nikto neočakával. Zostala opustená a počas okupácie Napoleonom v nej žili vojaci, ktorí časť z nej zničili. Až v roku 1870 ju vyhlásili za kultúrnu pamiatku a o 114 rokov neskôr sa ocitla na zoznamoch svetového dedičstva UNESCO.
Nie som ďaleko od pravdy ak poviem, že by sme nenašli v Európe krajšej islamskej pamiatky než je palác Nazaries v rámci Alhambry. Prechádzame chodbami, ktorými prichádzali k panovníkovi delegácie z celého vtedajšieho sveta. Okná sú orientálne vykrojené a mám pocit, že každý čo i len maličký kúsoček steny je pokrytý výzdobou. Geometrické útvary, priamky, hviezdice, arabské ozdobné písmo, to všetko a ešte viac spolu vytvára jeden neprekonateľný celok. Tak veľmi mi výzdoba pripomína marakéšsky palác Bahia, že sa sem tam musím uistiť, že nie som v Maroku, ale v Španielsku. Menší palác Palacio des Comares postavil emír Jusúf I. pre seba a svoju najbližšiu rodinu. Z okien na druhom poschodí mal na svoje palácové nádvorie úžasný pohľad. Fasáda paláca sa zrkadlí na vodnej hladine až má človek pocit, že tu stoja paláce hneď dva. Presne v tom je islamská architektúra dokonalá ako sa vedela pohrať s priestorom a predstavivosťou. Najkrajším srdcom celého paláca Nazaries je Leví palác s luxusným nádvorím, ktorému dominuje fontána s dvanástimi alabastrovými kráľmi zvierat. Je dielom Mohammeda V. a obkolesuje ju les 124 štíhlych stĺpov nesúcich prezdobené poloblúky a strechu. Len na tomto nádvorí sa dá stráviť viac než hodina bez toho, aby to návštevníka unavilo. Toľko detailov na tak malom mieste by sme snáď našli len na esfahánskych mešitách starej Perzie. Po tom ako prelezieme palácové miestnosti, nájdeme útočisko v neďalekej záhrade plnej čerstvého vzduchu a fontán. Mali pripomínať raj a celkom sa im to podarilo.
Najpôsobivejšie časti Alhambry
Vodné plochy v palácoch nesmeli chýbať
Paláce sa krásne zrkadlia na hladine
Les štíhlych stĺpov na nádvorí Levieho paláca
Palácové nádvorie
Ornamenty zdobia steny
Krása islamskej architektúry
Leví palác
Vnútro arabskej rozprávky
Menší palác obklopený záhradami
Detaily sú to, čo dotvára atmosféru miesta
Krásy Alhambry
V palácových záhradách
Pre mnohých bola Alhambra stelesnením raja na zemi
Opevnenia Alhambry
Alhambra v sebe skrýva množstvo palácov
Alhambra akoby vyrastala zo zelene
Nielen Alhambra robí Granadu Granadou. Mesto samotné si zaslúži pozornosť, hoci mnohí ktorí sem zavítajú sa uspokoja len pohľadom na neho z múrov pevnosti. Staré centrum mesta je popretkávané sieťou nepravidelných ulíc, čím vytvárajú množstvo čarovných zákutí dotvorených kvetmi. Španieli kvety odjakživa milovali a dokázali nimi ozdobiť celé ulice, drevené okenice domov, kovové zábradlia balkónov či v neposlednom rade aj vlasy miestnych krásavíc. Priamo pod kopcom na ktorom rastú hradby Alhambry sa medzi farebnými domami ukrýva malý kostolík Iglesia de San Gil y Santa Ana. Je zosobnením arabsko-európskej architektúry, ktorá je Andalúzii tak vlastná. Jeho zvonica nielenže pripomína moslimský minaret, ale niekedy ním aj bola. Výzor zostal, len jeho telo dotvoril zvonec a kríž. Hlavná ulica vedie k Novému námestiu Plaza Nueva. To sa krátko po výstavbe stalo živým centrom mesta a prvé hotely, reštaurácie, kaviarničky či podniky na seba nenechali dlho čakať. Slnečné lúče vyhnali von desiatky ľudí, ktorí zabrali miesta vonku a pri horúcom či vychladenom nápoji trávia čas s priateľmi. Námestiu dominuje Kráľovská kancelária zo 16.storočia s fasádou plnou detailov. Medzi 17. a 19.storočím sa dnu dostali len odsúdení, pretože slúžila ako väzenie a dnes je miestom, kde sa schádza súdny dvor. Z balkóna veje do ulice červeno-žltá vlajka Španielska a hneď vedľa nej nesmie chýbať ani zeleno-biela zástava Andalúzie. Na tú sú miestni obyvatelia obzvlášť hrdí.
Farebné domy v Granade
Kráľovská kancelária
Jedna z typických uličiek
Malé obchodíky napasované medzi domami hýria azda všetkými farbami a aby toho nebolo málo dopadá na ne slnko, ktoré polovicu tovaru roztrblieta. Nad dverami visia naukladané nádherné červeno-čierne alebo bielo-červené šaty pre tanečnice flamenga. Tento vášnivý tanec je v Andalúzii veľmi obľúbený a človek má v uličkách Granady pocit, že jeho stopy ho prenasledujú kam sa pohne. Obrázky tancujúcich párov, malé sošky slúžiace ako suveníry, ale aj pôsobivé šaty či hudba ozývajúca sa spoza rohu musí každého vtiahnuť do deja. Ani som sa nenazdal a ocitol sa na námestí Plaza Bib Rambla. Obľúbené miesto stretnutí dotvárajú fontány, kvety, reštaurácie a desiatky ľudí. K námestiu prilieha budova niekdajšej hodvábnej burzy Alcaicería. Obchodovalo sa tu s cenným hodvábom v dobách, kedy nad Iberským polostrovom vládla moslimská ruka. Znenazdajky sa medzi farebnými budovami vynorila hranatá zvonica Katedrály. K jej gotickej fasáde ozvláštnenej o renesančné prvky vedie niekoľko nízkych schodov. Nádherne dominuje celému priestoru, ktorý uzatvárajú domy a nechávajú tak vyniknúť krásu sakrálnej stavby. Ešte krajšia a významnejšia ako samotná Katedrála je tzv. Kráľovská kaplnka prilepená ku Katedrále na jej východnej strane. Predstavuje najkrajšiu kresťanskú pamiatku celej Granady a aj medzi turistami patrí po Alhambre k najvyhľadávanejším miestam. Nielen kvôli architektúre, ale najmä pre kráľovské hrobky ukryté pod vysokým prezdobeným stropom.
Flamengo
Mohutná zvonica Katedrály
Katedrála
Pouličný maliar
V mestskom parku
Nasýtení mestom prišiel čas nasýtiť hladné žalúdky. Natrafili sme na malý podnik s nie tak veľkými cenami a objednávame si polievku gazpacho. Stále som si myslel ako si dám paellu, ale prednedávnom sme ju jedli na ulici vo Valencii, tak nakoniec končíme pri miske netypických cestovín. Najedení sa už len bezcieľne poflakujeme mestom až skončíme pri rieke Genil a priľahlom parku. V markete kúpime džúsy, drobnosti a oddychujeme na lavičke v tieni stromov. Čas do odchodu sa blíži a nasledujúcu noc strávime nočným presunom na konci ktorého bude Barcelona.
foto: Tomáš Kubuš, Granada, 22.8.2009
