Poznáte francúzske Katalánsko?

Francúzsky región Roussillon je nielen najjužnejšou oblasťou celého Francúzska, ale patrí aj medzi najmenej objavené časti krajiny galského kohúta. Má kúsok stredomorského pobrežia, hraničí s Pyrenejami a jeho natiahnuté roky končia v Španielsku či Andorre. Práve poloha Roussillonu napovedá, že nepôjde o bežný francúzsky kraj. Prezývajú ho totiž „Francúzske Katalánsko“ vďaka histórii, ale aj preto, že ako náhle sa tu ocitnete, sami neviete či ste už prekonali pomyselnú hranicu medzi krajinami, alebo ste stále vo Francúzsku. Veď aké to môže byť Francúzsko kde skôr zoženiete gazpacho s paellou než cassoulet či slimáky na bylinkovom masle? Roussillon je tak príjemnou zmesou oboch krajín z ktorých si vzal to najlepšie. Zdobia ho historické mestá, nádherné kostoly či katedrály, kráčal tadiaľto slávny Hannibal, postavili tu španielske pevnosti a v ľuďoch sa mieša francúzsky šarm s katalánskou živelnosťou.

Malé miesto menom Salses človek takmer nenájde ani na mape, no keď sa v ňom ocitne, nájde v ňom unikátnu a obrovskú kamennú pevnosť. Azda nikto by tu takú veľkú pevnosť nečakal a v tom je krása cestovania a spoznávania. Stojí v tichej, nehybnej krajine ako memento španielskej architektúry. Už v 15.storočí ju postavil architekt Francisco Ramirez Lopez pod taktovkou Ferdinanda II. na mieste, kde objavili zásoby vody a najmä počas 17.storočia, kedy sa tu prelieval španielsko-francúzsky konflikt si vytrpela svoje a niekoľko krát ju nepriatelia obliehali až do roku 1642, kedy ju definitívne obsadili Francúzi. Pevnosť akoby už z diaľky kričala, že tu stojí. Všimne si ju každý a tak presne vie kam treba zo zberného parkoviska kráčať. Jej mohutné bastióny strážia rohy pevnosti a vybiehajú z nich vysoké, ťažké múry. Na prvý pohľad sa pevnosť javí ako nedobytná, hoci história ukázala, že to nie je úplne pravda. Kedysi strážila hranicu, no dnes je posunutá a do Španielska je to stále pár desiatok kilometrov. Ročne toto miesto navštívi takmer 100 tisíc turistov, no pokojne sa stane, že tu budete takmer úplne sami ako sa stalo teraz nám. Pod obrovskými múrmi je človek doslova ako menšia bodka. Hradby tvoria spleť najrôznejších vežičiek a strieľní a pod nimi je vyhĺbená priekopa. Len na jednom mieste je most spojený s ohromnou bránou kadiaľ sa vstupuje dnu do pevnosti. Nádvorie je prázdne a už len pripomína kedysi slávne obdobie, kedy pevnosť skutočne prosperovala. Má však atmosféru a to je presne to, prečo by ste sa mali do Salses vydať. 

Cesta z pevnosti Salses vedie k Perpignanu, no ešte pred tým sa oplatí zastaviť v neznámom mestečku menom Elne. Kým Perpignan je dnes hlavným centrom celej provincie Roussillonu, nie vždy tomu tak bolo a kedysi malo v rukách pomyselné žezlo vlády práve Elne. Takmer celý stredovek sa dejiny prelievali cez Elne a hoci ho história odsunula na vedľajšiu koľaj, na Elne sa nezabudlo. V starých knihách sa spomína veľmi dávno, pretože už Lívius písal príbeh o tom ako sa práve tu v Elne zastavil Hanibal na svojom slávnom putovaní so slonmi s ktorými smeroval do Talianska. Elne dnes pôsobí ako mnohé mestečká na okolí ospalým dojmom. Niet sa čomu čudovať, veď tu žije len pár tisícok obyvateľov a turista sa sem zatúla len občas. Počas roka v júli či auguste však domáci zaplavia ulice, pretože sa tu koná festival tradičných katalánskych tancov zvaných sardanes. Je to krásna ukážka katalánskej kultúry a pripomienka toho, že tento región právom nosí spojitosť s Katalánskom. Ulice Elne sú vyspádované z jemného pahorku. Sú kamenné, ozdobené farebnými domami a pred nimi posedávajú domáci. Tento výjav sa hodí viac k Španielsku než Francúzsku, ale tu je doma. Zhovárajú sa, lamentujú, gestikulujú, no všetko v priateľskom duchu a uvoľnenej južanskej atmosfére. Ľudia sa prechádzajú sem a tam a je tu cítiť život. Dušou Elne je obrovská katedrála Sainte-Eulalie-et-Sainte-Julie. Má dve zvonice a každá akoby bola z inej matky. Jedna je tehlovo červená, druhá šedá, no obe akoby vystihovali rozpoltenosť celého regiónu. Postavili ju ešte v 11.storočí a vďaka nej tu sídlil dlhé stáročia biskup. Za múrmi skrýva katedrála umelecký poklad Roussillonu v podobe románskej krížovej chodby. Hovorí sa o nej ako o najkrajšej svojho druhu v tejto často Pyrenejí. 

Najdôležitejším centrom Roussillonu je mesto menom Perpignan alebo ak chceme po katalánsky tak Perpinya. Často sa tu používajú aj katalánske názvy, pretože viac než polovica obyvateľov regiónu tomuto jazyku rozumie. Nebyť Pyrenejskej zmluvy z roku 1659, kedy sa definitívne položili hranice medzi Francúzskom a Španielskom, ležal by Perpignan v dnešnom španielskom Katalánsku. Dnes je to z mesta na hranicu len niečo cez 50 minút a rýchlovlak vás do Barcelony dovezie za necelú hodinku. Staré centrum Perpignanu je podobne ako celý Roussillon zmesou kultúr a architektonických štýlov. Stará, tehlová brána Notre Dame vedie do centra a okolo nej to krásne žije najmä podvečer, kedy sa mesto zaplní a cítiť v ňom španielsky temperament. Z jednej strany pôsobí stavba ako brána, zo strany druhej zase vynikne ako šikovná pevnosť La Castillet. Dômyselne vytvorená dominanta Perpignanu zo 14.storočia, ktorá dokonca kedysi slúžila ako väzenie. Mladí hrajú na gitare v neďalekom parku a rodičia s deťmi sledujú vodný kanál na ktorého hladine pristávajú vtáci. Stačí pár krokov a uličky Perpignanu sa rozlejú kade tade. Niektoré skončia pri Katedrále St.Jean zo začiatku 16.storočia, iné pod fasádami tradičných tehlových domoch. Medzi najkrajšie stavby mesta patrí Log de Mer, budova niekdajšej burzy a súdu. Jej kamenné telo vyrastá z námestia ozdobeného kaviarničkami, kam sa uchýlilo viacero ľudí. Francúzske muškátové víno priamo z regiónu alebo španielsku sangriu? Ponúkajú tu všetko. Z Perpignanu cítiť pohodu a možno práve kvôli nej si mesto zamiloval aj Salvador Dalí. Navštívil ho niekoľko krát a vždy spal v hoteli Hotel de France, kde sa môžete ubytovať aj vy. Dnes tu v meste nepoletuje len duch jeho doby, ale Dalí svojimi maľbami dekoroval aj miestnu železničnú stanicu. „Obyčajná“ stanica sa tak rázom vyšvihne medzi najvyhľadávanejšie pamiatky mesta. Roussillon vie ako prekvapiť. Mesto má v talóne aj ďalšiu zaujímavosť. Na okraji starých štvrtí sa uličky kľukatia a stúpajú na jemný pahorok. Práve tam totiž stojí Palác malorských kráľov. Nejde o preklep, pretože keď v roku 1276 založil španielsky kráľ Jakub I. Aragónsky na ostrove malorské kráľovstvo, Perpignan sa stal hlavným mestom koruny tu na pevnine. Vstúpil tak do dejín ako kráľovské mesto a v múroch paláca je vpísané dedičstvo stredovekého mesta. Dnes sem občas zablúdia turisti, no inak je tu ticho. Ľudia dajú radšej prednosť uličkám, kde cítiť závan arabského sveta, francúzskeho života a španielskych vôní. Kde inde by toto človek našiel než tu v Perpignane?

Po noci v Perpignane mierime na juh. Terén južného Roussillonu rastie do výšky, pretože práve tu majú svoj svet horské Pyreneje. Tu niekde prakticky pri Stredozemnom mori začínajú, aby sa rozplynuli na opačnej strane pevniny na brehu Atlantického oceánu. Pyreneje zmenili tvár krajiny. Nielen vďaka kopcom, ktoré zaplnili panorámu, ale aj architektonicky. Najkrajším príkladom je malé, ospalé mestečko Villefranche-de-Conflent na sútoku troch riečok Tet, Cady a Rotja. Mestečko akoby ani nepatrilo na tento svet. Ukrýva sa pod pahorkami za kamennými múrmi a nikto ani len netuší čo sa skrýva vo vnútri. Vysoko na Villefranche tróni pevnosť Chateau Liberia zo 17.storočia, hoci mesto samotné zapustilo korene o niekoľko stoviek rokov skôr. Prešla rukami markíza Vaubena, vojenského staviteľa, ktorý pôsobil aj ako poradca kráľa Ľudovíta XIV. Práve systém podobných opevnení v španielsko-francúzskom pohraničí z dielne Vaubena prinieslo Villefranche zápis do svetového dedičstva UNESCO. K pevnosti vedie cestička, alebo lepšie povedané schody naprieč lesom. Len pozor aby sa pri ich počítaní nezatočila hlava, pretože výsledné číslo bude atakovať osem stovák. Do mestečka vojdeme dnu popod kamennú bránu a ocitneme sa v pôsobivom svete. Ráno je mestečko oázou pokoja. Kamenné uličky sú takmer opustené a len dve kostolné veže dodávajú priestoru vznešenú vážnosť. Jemný chlad sa odráža od kamenných fasád vyzdobených kvetmi a prvé kaviarničky rozvoniavajú už niekoľko desiatok metrov pred nimi. Noviny, čerstvý croissant a vôňa kávy. Mnohí budú pre toto Villefranche milovať. Niekoľko hotelov sa nasťahovalo do starých, tradičných domov s farebnými okenicami a ochutnať môžete aj tradičné dobroty či vína typické pre Roussillon a oblasť Pyrenejí. Dlho sa tu motáme hore dole po mestečku, ale to je tak malé, že ho naozaj prejdete za pomerne krátky čas. Potom sa len otočíte, vojdete znovu a opäť sa prejdete tou istou ulicou, pretože viete, že sa vám bude rovnako páčiť. 

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov

foto: Tomáš Kubuš, Roussillon august 2016